Kde sa podľa vás končí komplikovaný algoritmus a začína umelá inteligencia?

Peter Hubinský: V skratke, keď začne daný systém generovať nové riešenia, ktoré neočakávali ani jeho tvorcovia.

Pre pozorovateľa, ktorý systém úplne nepozná, môže byť problém posúdiť, či sa jedná o postupné zdokonaľovanie systému, či dokonca generovanie úplne nových algoritmov alebo len o zámernú aplikáciu nejakých náhodných parametrov či poruchových veličín vplývajúcich na činnosť algoritmov alebo import informácií z externých zdrojov.

Dojem umelej inteligencie môže v amatérskom šachistovi vyvolať aj bežný počítačový šachový protihráč. Majstrovský šachista však poľahky rozozná "strojovosť" jeho reakcií alebo dokonca bude schopný predvídať jeho reakcie. Ale ako hovorím, šachový protihráč môže niektoré situácie, ktoré majú viacero riešení rozhodovať náhodne a s podobnou kvalitou. Respektíve si môže pomôcť nejakou majstrovskou koncovkou zaznamenanou v jeho pamäti...

Andrej Lúčny: Tam, kde sa čiastočne vzdáme kontroly nad tým, čo sa v stroji deje.To sa môže stať, keď činnosť stroja určuje okrem nami vložených postupov, aj jeho interakcia s prostredím. Dynamiku prostredia totiž nie sme vždy schopní predvídať.

Môžeme ísť aj ďalej a ten náš predpis vložiť do stroja nie ako jeden celok, ktorému rozumieme, ale ako hromadu čiastkových predpisov. Vtedy už nie sme schopní domyslieť všetky následky, ktoré z takéhoto programovania môžu vyplynúť. Práve toto však môže byť spôsob, ako naprogramovať stroje so skutočne komplexným správaním.

Urobiť stroj s komplexným správaním a mať nad ním dokonalú kontrolu ako napríklad nad stolnou lampou je síce teoreticky možné, ale pre nás prakticky neuskutočniteľné. Ak napríklad od lampy budeme chcieť, aby sa sama zhasla či zažala, zákonite sa môže pritrafiť, že tak urobí, aj keď si to práve nebudeme želať.

Peter Sinčák: Závisí to od toho, čo si predstavujeme pod pojmom umelá inteligencia. Ja pod ním chápem komplex schopností stroja učiť sa a postupne nahrádzať človeka. Ak je teda umelá inteligencia niečo, čo má koexistovať s človekom a uľahčovať mu život, je mi jedno, či je to komplikovaný algoritmus alebo jednoduchý.

Čo najviac brzdí rozvoj umelej inteligencie?

Peter Hubinský: V robotike je to úplne kľúčová výkonnosť výpočtovej techniky pri rozumnej spotrebe. Mobilné roboty sú totiž napájané akumulátormi s obmedzenou energetickou kapacitou.

Nástroje na programovanie takýchto systémov ešte tiež nie sú natoľko rozšírené ako štandardné programovacie nástroje.
Problémom je asi aj to, že pojem umelá inteligencia sa vysvetľuje toľkými rôznymi spôsobmi. Teda, že si ešte nenašla svoje miesto medzi štandardnými technológiami.

Andrej Lúčny: Pre mňa sú to takisto tri veci. Po prvé: zdroj energie pre mobilných robotov. Ich schopnosti sú stále ešte limitované množstvom energie, ktoré si so sebou môžu vziať. To sa snažíme riešiť lepším uskladnením energie, získavaním energie z prostredia a znižovaním spotreby.

Po druhé: materiály. Hybnou silou našich robotov sú stále elektromotory, ktoré zaznamenali úžasné pokroky v miniaturizácii a presnosti, ale stále je to vynález prvej polovice 19. storočia. Objavujú sa však už umelé svaly či nátery obsahujúce nanoelektroniku.

Tretím a ešte dôležitejším aspektom sú postupy na výrobu robotov: nanotechnológie či 3D tlač neplastických materiálov.

Peter Sinčák: Neviem to úplne presne identifikovať ale pre mňa je základ v tom, či samotní ľudia niektoré veci príjmu. Ak nie, tak sa určité oblasti umelej inteligencie jednoducho nepresadia. Všetko majú a budú mať v rukách ľudia a je otázkou čo „pustia“ strojom.

V ktorej aplikácii v umelej inteligencii budúcnosti vidíte najväčší prínos spoločnosti?

Peter Hubinský: Určite pri riadení komplexných a rýchlo sa meniacich systémov, v ktorých človek z rôznych dôvodov nevie zastať úlohu supervízora. V systémoch, kde nepostačujú lokálne riadiace systémy v jednotlivých subsystémoch, ktoré sú na nejakom hierarchickom princípe riadené vyššími úrovňami.

Systémy, kde drastická zmena v niekoľkých lokálnych slučkách môže vyvolať kolaps celého systému a kedy hierarchicky usporiadané riadiace systémy nie sú schopné dostatočne rýchlo reagovať na takéto situácie.

Asi ste videli v nejakom dokumentárnom filme reakciu kŕdľa rýb na prítomnosť približujúceho sa dravca.Tie ryby nemajú žiadne nadradené riadenie a napriek tomu sa celý kŕdeľ s neuveriteľnou dynamikou snaží vyhnúť stratám jeho príslušníkov. Možno práve tento princíp kolektívnej inteligencie, viditeľný u včiel, mravcov a ďalších kolektívne žijúcich zvierat, je cestou pre riadenie v úvode spomenutých systémov.

Andrej Lúčny: Ja osobne sa teším na auto, ktoré bude skutočným samochodom, čiže kočom nielen bez koní, ale aj bez kočiša. Dochádzam do práce zo vzdialenosti 100 km, takže by som to určite vedel oceniť.

Peter Sinčák: Medicína, doprava, výrobný priemysel a ďalšie oblasti.

Od vývoja ktorej, by ste sa ako vedec dištancovali? 

Peter Hubinský: Od predstavy generálov niektorých vyspelých krajín o robotickej armáde. Umelá inteligencia totiž môže pracovať s ľudskými protivníkmi ako s pohyblivými zdrojmi infračerveného žiarenia, ktoré je potrebné zlikvidovať.

Tam môžu ísť všetky etické či iné ľudské hodnoty bokom a celé to bude len o tom, kto má väčšiu palebnú silu. Medzi ľudské vlastnosti patrí aj nerozhodnosť či ľútosť a keďže bojové stroje tieto vlastnosti z pochopiteľných dôvodov mať nebudú, budú ľudia v prípadnom konflikte tohto typu jednoznačne ťahať za kratší koniec.

Andrej Lúčny: Tu sa odo mňa asi čaká, že poviem od zbraní. Ale ja by som sa od nich rozhodne nedištancoval. Ľudia často filozofujú o tom, či nás raz ovládnu roboty a zabúdajú pritom na oveľa pravdepodobnejšiu možnosť, že pomocou robotov ovládnu jedni ľudia druhých. Pokiaľ nebudeme chcieť byť tými druhými, budeme musieť mať možnosť stať sa tými prvými. Tú samozrejme nesmieme využiť, ak sa chceme ešte niekedy pozrieť do zrkadla.

Peter Sinčák: Od erotického priemyslu.

Umelou inteligenciou a robotmi sa inšpirovalo množstvo scenáristov science fiction. Ste fanúšikom takýchto filmov, alebo počas nich rozmýšľate len nad tým, prečo by to takto nemohlo fungovať?

Peter Hubinský: Ja som v mladosti prečítal stovky science fiction poviedok či románov, vzhliadol desiatky filmov a hoci si konkrétny obsah mnohých z nich presne nepamätám, určite vo mne veľa posolstiev zostalo. To máte ako s impresionistami. Namaľujú možno úplne bežný výjav - kvetinu či sediaceho človeka. Ale namaľujú ho tak, že nad obrazom rozmýšľate, zostane vo Vás niečo, aj keď z galérie vyjdete.

Že sa po rokoch splnilo len pár percent predpovedí týchto fantastov? Veď presne o tom to je. Oni pripravujú pôdu pre tých, ktorí, ak príslušná technológia pokročí, budú v budúcnosti pred takýmito problémami reálne stáť.

Pokiaľ hovoríme o všetkých tých, typicky neradostných víziách, berme ich ako varovanie pred tým, ako to nemá byť, na čo si dať pozor a ako povzbudenie k hľadaniu nových riešení.

Andrej Lúčny: Nie som veľkým fanúšikom sci-fi a viac sa mi páčia tie diela tohto druhu, ktoré sa o vedeckú korektnosť vôbec nesnažia ako napríklad Červený trpaslík. Tým dielam, ktoré sa o vedeckú korektnosť snažia, sa to totiž málokedy podarí.

Bežný divák to možno nepostrehne, ale môjmu oku dosť vadí, keď umelé robotické dieťa odvezú na smetisko autom, ktoré ešte stále používa volant, alebo keď robotický hrdina nasadne do vrtuľníka, ktorý ovláda kniplom (páka na ovládanie lietadla, pozn.red.) a nie počítačom.

Nehovoriac o kozmickom priestore, v ktorom všetko hučí aj keď sa vo vesmíre zvuk nešíri. Aj také diela však dokážu divákovi o ľudstve veľa povedať. Nehovoria však skoro nič o tom, čo nás naozaj čaká.

Peter Sinčák: Jasné. Pre mňa boli prelomové filmy Umelá Inteligencia, Ja Robot a Real Steal.