Slnečné zatmenia pútajú pozornosť ľudí už od nepamäti. Pozorovania zatmení prebiehali už pred naším letopočtom v Číne, Mezopotámii, či v starom Egypte. Od 7. storočia pred n. l. vedeli Babylónčania zatmenia dokonca predpovedať. Objavili periódu, v ktorej sa jednotlivé zatmenia opakovali.

Kopernikovi pomohlo pozorovanie slnka pochopiť heliocentrizmus. Keď v polovici minulého storočia vyhlásil matematik a geofyzik Sydney Chapman, že Zem sa nachádza v slnečnej koróne, nikto ho síce nechcel upáliť, ale vedecký svet sa mu za to takmer vysmial.

Prvý vedecký časopis, na ktorý sa obrátil so svojou štúdiou, ho odmietol. Po niekoľkých rokoch sa ukázalo, že mal pravdu a išlo o významný objav.

Z nášho pohľadu vyzerá slnečná koróna ako žiara okolo Slnka. Najlepšie ju vidíme počas úplného zatmenia slnka. Tento fakt urobil z mnohých vedcov, ktorí sa slnečnou korónou zaoberajú, lovcov slnečných zatmení.

Napríklad výskumníci z Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied absolvovali už viac ako dvadsiatku expedícií po celom svete za snímkami slnečnej koróny.

Jednu snímku slnečnej koróny z takejto expedície uverejnil na svojej titulnej strane prestížny vedecký časopis NATURE.

Minútové zatmenie

Vedci musia cestovať cez polovicu sveta s ťažkou technikou, zháňať financie na niekoľkotýždňové expedície, pričom samotné zatmenie slnka trvá v lepšom prípade len niekoľko minút.

„Hoci sme na atole Enewetak bývali v klimatizovaných zariadeniach a mali vlastnú stravu, pripravovanú šikovnou kuchárkou Joanni z atola Majuro, aj tak tam bol pobyt veľmi náročný. Prispeli k tomu sústavné vysoké teploty a vysoká vlhkosť vzduchu,“ takto opisovali podmienky na Marshallovych ostrovoch pred piatimi rokmi doktor Vojtech Rušin a Ľubomír Klocok, kde v rámci nemecko-česko-slovenskej výpravy pozorovali zatmenie slnka. Trvalo 5 minút a 41 sekúnd.

Slovenskí astronómovia sa naposledy sa zúčastnili spolu s Američanmi pod vedením profesora Pasachoffa expedície do národného parku La Lope v Gabone. Posledné prstencovo-úplné zatmenie Slnka tam nastalo v novembri 2013 a trvalo dokonca len okolo minúty.

Čo je koróna?

Slnečná koróna v skutočnosti siaha milióny kilometrov do vesmíru a je zároveň najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Je taktiež veľmi riedka.  
Koróna je zdrojom nabitých častíc. Tvoria ju voľné elektróny, protóny, medziplanetárny prach a plyn a vysoko ionizované prvky železa, vápnika, niklu a pod.. Tieto častice z koróny unikajú a tvoria tzv. heliosféru, teda obrovskú oblasť okolo Slnka, v ktorej pôsobí jeho magnetické pole.

Slnečný vietor, ktorý obteká okolo Zeme so sebou ťahá aj siločiary magnetického poľa Slnka a tie nás takto chránia pred nebezpečným kozmickým žiarením, vysvetľuje doktor Vojtech Rušin z Astronomického ústavu SAV.

Rozdelenie a rýchlosť častíc v slnečnom vetre závisí od štruktúr v dolnej koróne - do výšok okolo 700 tisíc km nad slnečným povrchom. Táto oblasť bielej koróny sa nedá podľa Rušina pozorovať z prístrojov na družiciach, či kozmických sondách.  

Tradícia

Kým v minulosti sa koróna dala pozorovať len počas úplných zatmení Slnka Mesiacom, od roku 1930 pomocou koronografu je to možné aj mimo zatmení a po roku 1957 aj z kozmického priestoru v celej škále elektromagnetického žiarenia.

Astronomický ústav sa začal korónou zaoberať v 60-rokoch v čase, keď sa dostávala do popredia záujmu astrofyzikov. Pomohla mu koronárna stanica na Lomnickom štíte, ktorá sa čoskoro etablovala v sieti svetových koronárnych staníc.

„Výskum slnečnej koróny na Astronomickom ústave má dlhodobú tradíciu a robí sa nielen počas úplných zatmení Slnka Mesiacom, ale aj na koronárnej stanici na Lomnickom štíte, kde sa pozoruje tzv. emisná koróna,“ dodal Rušin, ktorý už plánuje novú expedíciu.