Ako a kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať vede?
Začalo sa to, keď som si ako 8-ročná obliekla astronautický skafander v centre NASA. Od toho momentu som vedela, že chcem nejakým spôsobom študovať vesmír. Začala som čítať populárno-vedecké časopisy, písať sci-fi romány o mimozemšťanoch a podobne. Dosť dlho som sa toho držala, ale keďže moja rodina bola z úplne iného prostredia – mama archeologička, otec diplomat – a bola som vedená k štúdiu jazykov, tak som si myslela, že moja kariéra bude smerovať skôr k diplomacii alebo k histórii umenia.

Zlomový bod nastal, keď som sa na strednej škole musela rozhodnúť, či pôjdem kultúrnym alebo vedeckým smerom. V tom čase vyšiel dokumentárny film od Jamesa Camerona - Mimozemšťania z hlbín.
V ňom ide režisér s astronautmi a vedcami do hlbín mora, kde nájdu bytosti, ktoré dokážu prežiť
v extrémnych podmienkach a vyzerajú ako mimozemšťania. Vtedy som si uvedomila, koľko toho ešte zostáva nepreskúmaného, a tak padlo rozhodnutie, že sa chcem predsa len venovať naplno vede.

S Jamesom Cameronom ste sa neskôr stretli aj osobne. Bol nadšený
z toho, že vás inšpiroval študovať vedu?
Vôbec to nečakal a práve to bolo na našom stretnutí veľmi príjemné. Prišiel prezentovať film Avatar do centra NASA Jet Propulsion Laboratory (JPL), kde som vtedy pracovala, a väčšina ľudí sa ho pýtala na rôzne postavičky, ktoré v Avatarovi vystupujú. Vyzeral byť z toho trochu otrávený, ale keď som sa ho spýtala na môj obľúbený film, úplne ožil.

Keď som mu povedala, že som určitým spôsobom aj vďaka nemu získala štipendium na vtedy najlepšej univerzite na svete – Caltech - a pracovala som pre NASA, vyzeral byť nadšený. Jednak z toho, že niekoho týmto smerom inšpiroval a zároveň ho potešil môj záujem o jeho dokumentárny film, ktorý považoval za nedocenený. Nakoniec sme sa o ňom rozprávali ešte asi pol hodiny po skončení prezentácie.

   
Michaela Musilová hovorí, že je tiež svojím spôsobom extrémofil, zdroj fotografie: Musilovej archív

Venujete sa štúdiu živočíchov, ktoré sú schopné prežiť v extrémnych podmienkach –extrémofilom. Prečo je ich výskum dôležitý?
Na to, aby prežili v extrémnych podmienkach, sa musia určitým spôsobom adaptovať, čo je proces trvajúci milióny rokov. Tieto organizmy používajú na prežitie rôzne chemikálie a biologické procesy, ktoré vyvinula príroda. Takéto technológie by mohli vedci využiť aj inde.

Kde napríklad?
Určité enzýmy, ktoré extrémofily produkujú, napríklad na klonovanie DNA. Iné zase môžeme používať na chladenie vecí v chladničke pri dlhodobom uskladnení jedla
a podobne.
Štúdium extrémnych bytostí, ktoré dokážu prežiť v strašnom chlade či teple, nás zároveň učí aké sú extrémne limity života a kde všade ho môžeme nájsť – či už na našej planéte alebo inde.

Zaskočil vás pri výskume výskyt života na mieste, kde „naozaj nemôže nič prežiť“?
Najzaujímavejšie sú extrémofily, ktoré dokážu prežiť v žiarení omnoho silnejšom ako to, ktoré existuje na Zemi. Hlavne preto, že neexistuje dôvod, prečo by mali živočíchy žijúce na Zemi mať túto schopnosť.

Napríklad mikrób Deinococcus radiodurans dokáže prežiť asi pätnásťtisícnásobnú dávku žiarenia, ktoré by človeka okamžite zabilo. Jedna z teórií, prečo je taký odolný, hovorí, že podobné mechanizmy ako tie, ktoré používa na odolávanie žiareniu, využíva aj na odolávanie suchu, a preto ho nájdeme vo veľmi suchých prostrediach, akými sú púšte alebo arktické údolia.

Existuje vôbec na Zemi miesto, kde nie je žiaden život?
Doteraz je to tak, že všade kde sme hľadali, nejaký život bol. Či už
v hĺbkach oceánov, v zemi alebo vo všelijakých baniach plných chemikálií a železa. Napriek hrozným podmienkam si život vždy dokázal nájsť cestu. Aj preto existuje veľká nádej, že by mohol existovať aj mimo Zeme.

Extrémofilom ste sa venovali aj na expedícii v Grónsku, kde ste okrem iného sledovali, ako vplývajú na globálne otepľovanie. Ako tento výskum prebiehal?
Snažila som sa predovšetkým zistiť, ako dokážu prežiť v studených podmienkach na ľadovcoch. Je to prostredie, kde nie sú žiadne živiny, ani tekutá voda, iba ľad, čiže veľmi ťažké podmienky podobné tým na iných planétach.

V jednom laboratórnom experimente som zistila, že tieto mikróby dokážu vytvárať veľké množstvo organických látok. Tým pádom si môžu fotosyntézou a podobnými reakciami vytvárať vlastnú stravu a nie sú závislé na tom, či k nim vietor niečo zaveje, alebo či sa niečo rozpustí z ľadovca. Ak je takýchto sebestačných organizmov viacero, tak by naozaj mohli existovať aj na iných planétach, kde je množstvo organických látok veľmi obmedzené.

Je pravda, že tieto mikroorganizmy vplývajú na globálne otepľovanie?
Áno. Organické látky, ktoré vytvárajú, sú tmavé a tým pádom prispievajú k stmaveniu ľadovcov. Čím sú ľadovce tmavšie, tým viac slnečnej energie prilákajú a tým rýchlejšie sa topia.
Zároveň sa tieto extrémofily môžu živiť chemikáliami, ktoré vypúšťame do atmosféry, čo urýchľuje proces vytvárania tmavých látok, a tým aj topenie ľadovcov.

Čo musí podstúpiť vedec, ktorý skúma na miestach, kde prežijú iba tie najextrémnejšie organizmy?
Musí byť svojím spôsobom tiež extrémistom. My sme napríklad žili v neprajných podmienkach Grónska skoro tri mesiace. Stanovali sme vedľa skúmaného ľadovca, ku ktorému sme sa dostali rôznymi riekami v nafukovacích člnoch a celodennými výšlapmi a boli sme úplne izolovaní od sveta. Všetko sme si tým pádom museli na celý pobyt priniesť v batohoch – jedlo i nástroje na výskum . Ale ja mám také podmienky veľmi rada. Tiež som svojím spôsobom extrémofil, pretože takéto drsné podmienky nie sú pre každého.

    
          Podmienky na expedícii v Grónsku boli veľmi tvrdé, zdroj fotografie: archív Musilovej

Vy vlastne úplne popierate mýtus o tom, že vedec má nudnú prácu v laboratóriu.
Presne tak. Sú samozrejme aj práce, ktoré si vyžadujú len laboratórne činnosti a medzi vedcami existuje vtipné rozdelenie na „lab rats“ – laboratórne krysy a „field dogs“ – terénni psi. Ja som si našťastie zvolila tak, aby som mala vyváženú kombináciu obidvoch.

Ako jediná Slovenka ste sa zúčastnili na simulácii „marťanských podmienok“ v Utahskej púšti. Ako takýto experiment vyzerá? Máte na sebe astronautické skafandre, alebo sa zdržiavate iba vo „vesmírnej stanici“?
V tejto púšti je vybudovaná „marťanská kolónia“. Je tam jedna budova, ktorá slúži ako ubytovňa a zároveň sú v nej „labáky“. Táto budova má dve poschodia, pričom na hornom poschodí sú miniatúrne izbičky na spanie a jedna väčšia „spoločenská“ miestnosť, kde sme varili, pracovali, cvičili, pripravovali si veci – proste úplne všetko.

Na dolnom podlaží boli zase „labák“, toaleta a mini kúpeľňa so sprchou. Na tú sme, mimochodom, mali nárok dve minúty raz za 4 – 5 dní.

V ďalšej stavbe bol skleník, ktorý som mala na starosti ja. Okrem pestovania byliniek
a zeleniny sa v ňom aj recyklovala voda. A ešte tam bolo aj maličké observatórium.

V týchto budovách sme sa mohli pohybovať v našom „astronautickom úbore“, ale akonáhle sme chceli vyjsť von, museli sme si obliecť skafandre. Tie kompletne zahalili celé telo a na chrbte sme mali akoby ruksak plný zásoby vzduchu s limitom na dve – tri hodiny. To bola doba, na ktorú sme mohli ísť do terénu.

Aká veľká bola základňa, na ktorej ste žili?
Priemer mala osem metrov.

Koľkí ste tam boli?
Siedmi a jeden robot.

Tak to bol veľmi stiesnený priestor. Ako dlho trval pobyt?
Necelé tri týždne.

Ako vplýva život v takýchto podmienkach na psychickú a fyzickú stránku človeka?
Celá táto misia bola okrem iného aj experiment, ktorý mal zistiť, či vôbec ľudia dokážu v takýchto podmienkach spolu prežiť. Z psychologického hľadiska to bolo veľmi náročné, lebo človek je neustále v kontakte s ostatnými ľuďmi. Keď sa vyskytol nejaký problém, všetci sme boli jeho súčasťou, lebo sa nedalo nikam utiecť. Ale tak to raz bude aj v budúcnosti, ak pôjdu ľudia na Mars alebo na dlhšie misie do vesmíru. Veľmi dôležité je vybrať správnu posádku, ktorá spolu dokáže dlhšiu dobu vychádzať.

A ako dopadla vaša posádka, nikto neodstúpil?
Samozrejme, mali sme nejaké problémy a boli tam aj hádky. Našťastie sme to však vždy nejako vyriešili a všetci sme to vydržali až do konca misie.

Čo bolo vašou úlohou v rámci tohto experimentu?
Mala som viacero rolí. Bola som astrobiologička, v rámci čoho som študovala extrémofily, ďalej geologička a zároveň som mala na starosti vedecký výskumný tím. Bola som tiež takzvaná „dôstojníčka skleníka“. Pestovala som pre posádku zeleninu
a bylinky, aby sme mali okrem suchej astronautickej stravy aj niečo čerstvé.

Simulácie ste sa zúčastnili ako jediná Slovenka. Čo to znamená pre povedomie o Slovensku vo svete vesmírneho výskumu?
Je to veľmi dôležité, lebo Slovensko nedávno požiadalo o vstup do Európskej vesmírnej agentúry a je potrebné ukázať všetky aktivity, do ktorých sme zapojení. Na Slovensku nie je, bohužiaľ, veľa možností, takže spolupracovať so zahraničnými vesmírnymi agentúrami je dosť významné. Aj na propagáciu Slovenska, aj pre otvorenie nových možností pre slovenských vedcov a firmy.

Na simulácii som sa mohla zúčastniť vďaka podpore ministerstva školstva a Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity, takže som na mojom „kvázi“ astronautickom odeve mala ich logá. Expedícia vyvolala veľkú publicitu, filmovalo nás CNN, BBC, Science Channel a podobne. Pri takýchto príležitostiach som sa vždy snažila, aby bolo slovenskú vlajku a tieto odznaky čo najviac vidieť a mohla som tak zviditeľniť Slovensko a náš vesmírny výskum. Taktiež som vždy spomenula ich podporu počas rozhovorov pre rádio a televíziu.

Máte ambíciu ísť sa pozrieť do vesmíru?
Áno, bol to môj detský sen, odkedy som si na seba prvýkrát dala spomínaný skafander. No stať sa astronautom je v realite veľmi ťažká vec. Sú to najlepší z najlepších vedcov
a inžinierov, ktorí majú nesmierne množstvo poznatkov, ale aj rôznych schopností, ako napríklad pilotovanie. Určite sa však chcem pokúsiť o splnenie tohto sna. Aj keď sa mi to možno nepodarí, aspoň budem vedieť, že som sa celý život snažila.

    
               Michaela Musilová v NASA ako osemročná, zdroj fotografie: archív Musilovej

Existujú nejaké odhady, ako dlho by trvala cesta na Mars s ľudskou posádkou a koľko by stála?
Ide o miliardy, ktoré žiadny štát nie je ochotný sám o sebe investovať. Snáď to bude možné, ak sa v budúcnosti spojí viacero vesmírnych agentúr. Pôvodne bola takáto misia plánovaná zhruba na rok a pol a uskutočnili sa už aj experimenty, ktoré simulovali 500-dňový pobyt vo vesmíre. Z toho by cesta na Mars trvala okolo osem mesiacov a ďalších osem cesta naspäť. Otázne je, či stojí za to, aby za toľké peniaze strávili ľudia na Marse len pár týždňov. Takže zatiaľ je všetko, čo sa týka ľudskej posádky na Marse, doslova vo hviezdach.

Bývalý astronaut Buzz Aldrin sa vyjadril, že ak ľudia v budúcnosti poletia na Mars, mala by to byť jednosmerná letenka. Čo si myslíte o tomto kontroverznom vyjadrení?
Ťažko niekoho poslať na jednosmernú misiu, ak nemá nejaké samovražedné sklony. Áno, z praktického hľadiska by bolo jednoduchšie, poslať ich jednosmerne zakladať kolóniu, ale z psychologického hľadiska je otázne, akí by títo ľudia boli.

Z fyzického hľadiska je však zaujímavé, že ak by ľudia žili vo vesmíre dlhý čas, zmenilo by sa im kvôli nedostatku gravitácie telo. Nemuseli by využívať toľko svalov, kosti by si odvykli niesť ich ťarchu a podobne. Z tohto uhla pohľadu by nebolo dobré poslať ich späť na Zem, pretože by to možno ani neprežili, alebo by sa im po návrate výrazne skrátil život.

Takže zo všetkých praktických dôvodov to zmysel dáva, ale myslím si, že
z psychologického hľadiska by bolo veľmi ťažké nájsť rozumných ľudí, ktorí by boli schopní vybudovať kolónie a zároveň by boli ochotní ísť na Mars jednosmerne.

Vy ste sa k Marsu aspoň priblížili, keď ste naň vďaka výskumu pre NASA mohli poslať svoj podpis. Ako tento výskum prebiehal?
Výskum sa uskutočnil asi rok pred tým, než bola sonda Curiosity vyslaná na Mars. Ja som vtedy cez štipendium pracovala pre NASA a zisťovala som, či by extrémofily mohli prežiť v marťanských podmienkach. Účastníci výskumu mohli potom za odmenu vložiť svoj podpis do Curiosity .

Vo výskume išlo o to, že v miestnostiach, v ktorých sa pripravujú roboty vysielané do vesmíru, existuje napriek dôkladnému čisteniu určité percento mikróbov. Tie by sa mohli na týchto robotoch teoreticky dostať aj na Mars. Ja som odoberala ich vzorky
a skúšala, či by dokázali prežiť v marťanských podmienkach.

Čo ste zistili?
Sú aj také mikróby, ktoré to dokážu prežiť. Je však otázne, či dokážu prežiť aj celú cestu tam, pristátie a ešte aj marťanské podmienky. Je to taká irónia, hľadáme život na Marse, ale možno sme ho tam aj sami priniesli.

Aký je váš osobný názor – je alebo nie je okrem nás vo vesmíre život?
Verím, že mikrobiálny život by mohol existovať aj inde. Ako som už spomenula, život si vie napriek všelijakým hrozným podmienkam nájsť cestu aj tu na Zemi, a preto veľa vedcov dúfa, že by mohol byť aj na iných planétach. Ide však skôr o mikrobiálny život, čiže extrémofily. Čo sa týka inteligentného života, prognóza je omnoho menej optimistická, ale človek nikdy nevie.

     
           Michaela Musilová na marťanskom vozidle, zdroj fotografie: archív Musilovej

Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Momentálne si dokončujem doktorát a zháňam peniaze na výskum, čiže všetko je stále otázne. Určite však chcem pokračovať vo výskume astrobiológie a extrémofilov. Veľmi zaujímavé prostredie pre takúto prácu poskytujú napríklad Antarktída, Špicbergy alebo iné arktické podmienky.

Budúci rok sa zúčastním Medzinárodnej vesmírnej univerzity, čo bude letný program spájajúci ľudí z rôznych vesmírnych agentúr celého sveta, takže dúfam, že aj to mi otvorí nejaké nové možnosti.

Z takých dlhodobých cieľov by som si raz chcela založiť vlastnú výskumnú skupinu astrobiológie, otvoriť dvere k tomuto výskumu na Slovensku a snáď sa raz stať aj profesorkou.

Študovali ste na niekoľkých veľmi prestížnych univerzitách, ktoré patria medzi najlepšie na svete. Ako sa 25-ročné dievča zo Slovenska dostane na takéto školy?
Veľa ľudí je presvedčených, že si to môžu dovoliť len deti z bohatých rodín, takže by som chcela zdôrazniť, že to nemusí byť pravda. Ja som si napríklad všetky peniaze zháňala sama.

Začala som už na strednej škole, keď som sa snažila mať veľmi dobré známky, aby som dostala štipendium na univerzitu. Vďaka tomu som sa dostala na UCL v Londýne, ktorá bola vtedy štvrtá najlepšia na svete.

Tam som pokračovala v rovnakom tempe a všetky študijné úspechy mi veľmi pomohli pri konkurze na 50 000-dolárové štipendium na California Institute of Technology. Poplatky sú tam veľmi vysoké, takže bez neho by mi štúdium na vtedy najlepšej univerzite na svete „nehrozilo“. Odtiaľ som sa vďaka dobrým známkam dostala do NASA a tak ďalej. Popri štúdiu som od strednej školy aj pracovala. Najprv po baroch, neskôr na univerzite. Čiže, každý kto sa snaží, má nádej takéto veci dosiahnuť, aj keď nemá finančnú podporu.

Podľa toho čo hovoríte, máte veľmi veľa aktivít. Zostáva vám nejaký voľný čas?
No, to je horšie, pretože stále mám čo robiť. Každý deň si však vyhradím zhruba hodinu na „ľudský čas“, počas ktorého chodím väčšinou behať. Je to moja forma meditácie.
Človek si samozrejme musí nájsť čas aj pre svojich priateľov a rodinu. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Ja síce musím obetovať veľa
z osobného života, ale stále v zdravej miere, aby som bola šťastným človekom.

-----------------------------------------------------------------------------------------------

Michaelu Musilovú si budete môcť vypočuť aj na tohtoročnej Noci výskumníkov, ktorej sa zúčastní spolu s Robertom Vokálom, druhým Slovákom, ktorý by mal prekročiť hranicu vesmíru.