Aj záchranári potrebujú starostlivosť

— Zuzana Vitková

Pri rozhodovaní pod tlakom je ťažké triezvo zhodnotiť dostupné možnosti a vybrať tú správnu. Pre zamestnancov zdravotnej záchrannej služby je to však často otázka života a smrti. Naturalistické rozhodovanie v situáciách emočnej záťaže skúma práve na tejto skupine ľudí Mgr. Jitka Gurňáková, PhD. s tímom riešiteľov grantového projektu VEGA 2/0095/10 z Ústavu experimentálnej psychológie SAV.

Aj záchranári potrebujú starostlivosť

Foto: archív Jitky Gurňákovej

Klasický versus naturalistický výskum rozhodovania

Pri skúmaní rozhodovania sa vo všeobecnosti uplatňujú dva prístupy. V takzvanom klasickom je umelo vytvorená situácia a respondent pri jej riešení porovnáva viacero možností, pričom zvažuje ich pre a proti. „Je to model, ktorý sa preferuje hlavne v ekonomických vedách, ale v bežnom živote, hlavne pri stresových situáciách, nefunguje,“ hovorí Jitka Gurňáková, ktorá sa venuje druhému, naturalistickému prístupu. Sleduje ľudí, ktorí sa musia v konkrétnych situáciách rozhodovať a vyhodnocuje rozdiel v konaní úspešných a menej úspešných participantov.
„Tento prístup sa aplikuje na profesionálov, ktorí sa často musia rozhodovať pod tlakom. Za svoje konanie sú pritom priamo zodpovední a dôsledky rozhodnutí môžu byť veľmi vážne. To sú napríklad vojaci, piloti, požiarnici a samozrejme zdravotnícky personál,“ vysvetľuje Gurňáková.       

Aj simulovaná situácia môže vyvolať skutočný stres

Vedkyňa sa zaoberá najmä zdravotníckymi záchranármi a operátormi, ku ktorým má blízky vzťah. V minulosti sa čiastočne venovala téme krízovej intervencie v službách Operačného strediska ZZS. „Na práci so záchranármi je najťažšie presvedčiť ich, že nejakú pomoc potrebujú. Dokážu si totiž vyvinúť vlastné obranné mechanizmy, ale to neznamená, že si následky prežitého stresu nemôžu preniesť do ďalšej práce alebo súkromného života,“ hovorí Jitka Gurňáková.
Na výskum jej slúžia hlavne videonahrávky z populárnej medzinárodnej súťaže záchranárov Rallye Rejvíz, ktorá sa v Českej republike organizuje už šestnásť rokov. Desiatky záchranárskych tímov prechádzajú stanovišťami, kde musia správne zasiahnuť v náročných namodelovaných situáciách.    
„Na začiatku projektu sme plánovali spoluprácu s operačným strediskom ZZS, ktoré by nám poskytlo reálne nahrávky tiesňových volaní a možnosť detailnejších rozhovorov s profesionálmi, ktorých výkon sme mali sledovať.  Nakoniec z nej však nič nebolo a tak sme museli hľadať inú cestu. Pri súťaži záchranárov je síce nevýhodou, že ide len o simuláciu reálnych situácií, ale na druhej strane máme k dispozícii objektívne medicínske hodnotenie výkonu posádok, keďže pozorujeme rôznych ľudí v identickej situácii. Ľahšie tak určíme, čo majú spoločné, v čom sa líšia a čo ich ovplyvňuje,“ vysvetľuje psychologička. Navyše, keďže situácie v súťaži sú veľmi realistické a posádky vopred netušia, čo bude ich úlohou, sú vystavené nielen stresu zo súťaže, ale aj z náročnej situácie, ktorú musia riešiť.

Nepríjemná emócia môže ovplyvniť úsudok

Záznam, ktorý skupina vedcov na súťaži nakrútila, sa najprv doslovne prepíše a potom začína kódovanie prejavov súťažiacich. To prebieha v niekoľkých vlnách - od paralelných aktivít aktérov, až po interpretačné kódy, v ktorých prichádza na rad psychológia.
„Rozdiely medzi tímami sú zjavné už od začiatku, keď dostanú zadanie imitujúce volanie z operačného strediska. Niektorí si ho dôkladne prečítajú a rozoberú, iní okamžite vyrazia do akcie,“ opisuje začiatok na každom stanovišti vedkyňa. Pri posudzovaní správnosti alebo nesprávnosti konania členov posádky sa opiera o detailné hodnotenie odbornej poroty, ktorá každý úkon záchranárov sleduje.
Častou chybou bola napríklad nesprávna interpretácia zadania, ktorú ovplyvnila skúsenosť na predchádzajúcich stanovištiach. „Jedna z úloh v rámci súťaže predstavovala situáciu, v ktorej otec mŕtveho dieťaťa vytiahol na zdravotníkov zbraň,“ hovorí Gurňáková. „Pretrvávajúci stres z tejto situácie viedol u niektorých posádok k tomu, že v nasledujúcej, v podstate celkom neškodnej úlohe, jednali ako keby boli aj naďalej ohrození a dopúšťali sa častých chýb. „V jednom prípade dokonca „zdravý“ figurant skončil na psychiatrii, iné posádky volali na nič netušiaceho pacienta políciu s podozrením, že ublížil svojej manželke“ opisuje dôsledky nedostatočného odbúrania stresu.

Sanitka ako taxík

Napriek tomu, že sa záchranári musia často stretávať so záchranou života na hrane, z kvantitatívnej časti výskumu paradoxne vyplýva, že podobne ako zásahy v život ohrozujúcich situáciách ich môže frustrovať aj dlhé čakanie na zásah, vlastná bezmocnosť, alebo pocit zneužitia. „Na záťaž sú viac-menej zvyknutí, s ňou sa ráta,“ hovorí psychologička a pokračuje: „Oveľa horšie sa vyrovnávajú s pocitom neužitočnosti alebo zneužitia. Hlavne sociálne slabší občania ich často využívajú napr. ako taxík zo vzdialenejšieho bydliska do mesta, alebo od nich očakávajú bezplatné poskytovanie liekov. Ak pri volaní na tiesňovú linku popíšete vážne zdravotné problémy, dispečer nemôže posádku nevyslať, aj keď zo skúseností tuší, že ju posiela zbytočne. Podobné pocity môžu prežívať aj vtedy, keď sú privolaní k opilcovi, ktorého nemajú kam previezť, ale aj vtedy ak je výjazd skutočne indikovaný, hoci personál nemocnice pacienta prijať odmieta.“ vysvetľuje vedkyňa. Zdrojov stresu majú teda vo svojej práci viacero.

Nielen stroje potrebujú starostlivosť, aby dlhšie fungovali

Z medicínskeho hľadiska prevláda názor, že záchranári sa musia rozhodovať podľa ideálneho a absolútne racionálneho vzorca. „Realita však nie je vždy taká, aká „by mala byť“ a my sa ju snažíme popísať. Ak sa niekde stala chyba, snažíme sa zistiť, čo jej predchádzalo a ako by sa jej dalo vyvarovať,“ vysvetľuje Jitka Gurňáková ciele projektu. „V rámci základného výskumu sa snažíme priniesť poznanie a podnety. Zatiaľ sme len kvapka v mori, ale ak budú výskumy pribúdať, je šanca získať podklady pre zmysluplnejšiu zmenu systému,“ dodáva.
Nový systém by mohol okrem iného zdravotníckym profesionálom poskytovať viac priestoru na psychohygienu, psychologický servis a v neposlednom rade aj na osvetu toho, čo im hrozí a na čo si majú dávať pozor nielen v záujme ich samých, ale aj v záujme vyššej kvality ich služieb. Každá zmena je však finančne náročná. Napríklad dlhšie prestoje, počas ktorých by posádka mohla spracovať stres z výnimočne náročného zásahu pred opätovným vyslaním do akcie, by znamenalo viac záchranárov v službe. „Armáda prišla pomerne skoro na to, že investovať do psychickej starostlivosti o svojich zamestnancov nie je luxus, ale je to, naopak, ekonomicky výhodné,“ vyvracia myšlienku zbytočne investovaných peňazí psychologička Jitka Gurňáková. „Výcvik vojakov je veľmi drahý, a preto si nemôžu dovoliť nenávratne opotrebovať profesionála hneď v prvej misii.  Prišli by tak o všetky peniaze, ktoré do neho investovali. Rovnaké je to vo všetkých profesiách. O ľudí sa treba starať aspoň tak dobre, ako o stroje, inak sa nám rýchlejšie zoderú - nehovoriac o následkoch ich chýb, ktoré môžu byť nezvratné“ dodáva.

Je teda celkom možné, že za naprávanie omylov vzniknutých z preťaženia psychiky či za školenie nových odborníkov v prípade, že sa tí starí predčasne opotrebujú, platíme v konečnom dôsledku oveľa viac, ako by stála prevencia.
  

Odporučiť e-mailom

Komentáre

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta vedy priamo do Vášho e-mailu

* povinné polia