Názov témy najnovšieho čísla časopisu Fórum Historiae je celkom všeobecný - Komunizmus, napriek tomu autorom nejde o komplexné uchopenie témy, ale skôr o „vykopnutie lopty" smerom k ďalšiemu výskumu a diskusiám o problematike.

Šéfredaktor časopisu, doktor Miroslav Michela v úvode vysvetľuje: „Ponúkame rôznorodé pohľady na otázku, akým spôsobom je možné ešte skúmať a diskutovať.“

Autorov v spracovaniu tejto témy podnietil aj fakt, že „radikálna ľavica a komunistické hnutie sa ocitli na okraji vedeckého záujmu, pričom téma „komunizmu" predstavuje v rôznych podobách významnú súčasť verejných diskusií,“ tvrdí Michela.

História nie je morálka

Bližšie tomu, ako sa dnes diskutuje o komunizme, sa vo svojej štúdii venuje doktor Adam Hudek.

Na úvod objasňuje úlohy histórie ako takej. „História nie je morálka a morálne hodnotenie v žiadnom prípade nemôže byť účelom vedeckej práce. História nie je, resp. nemala by byť slúžkou súčasnosti. Profesionálny historik neodsudzuje, neoslavuje, ale vysvetľuje,“ píše Hudek.

Zároveň však pripúšťa, že „debata o komunistickej minulosti, ktorá má zásadné a nepopierateľné presahy do súčasnosti, nemôže byť len akademická, pretože je súčasťou zápasu o vytváranie nadchádzajúcej budúcnosti.“ Dôležité je však, aby bol historik schopný reflektovať, že nedokáže vytvárať objektívne obrazy minulosti, dodáva.

Podľa Hudeka zvíťazil v 90. rokoch vo verejnej a odbornej diskusii totalitno-historický výkladový model. Inými slovami povedané čiernobiele videnie komunizmu - na jednej strane zlá diktatúra, na druhej nevinná ovládaná spoločnosť.

Tento prístup nám umožnil vnímať komunizmus ako niečo umelé, importované zvonku, zatiaľ čo sme sa mohli pohodlne prihlásiť k „morálnym“ hodnotám disidentu.

Takýto prístup je však v rozpore s požiadavkami kritickej vedy a treba za ním hľadať politické motívy v hľadaní legitimity pre postsocialistický model liberálnej demokracie.

Hudek kritizuje pretrvávajúcu kontinuitu v historiografii, pokiaľ ide o teoretické a metodologické postupy. Historici mali podľa neho po 1989 pred očami poslanie, že očistia odbor od kompromitujúcej služby komunizmu. Ich práca mala zabezpečiť, aby sa tento spoločenský experiment už neopakoval.

V súčasnosti je však potrebné osvojiť si nové teoretické a metodologické prístupy a prepojiť sa vo väčšej miere so svetom, o čo sa podľa štúdie snaží nová generácia historikov.

Analýza seriálov  

Čierno-biele interpretácie celkom potvrdzuje aj ďalšia zaujímavá štúdia českých historikov Ondřeja Daniela a Jana Lomíčka, ktorí skúmali interpretácie nástupu komunistickej strany k moci v období rokov 1945 - 1948 prostredníctvom dvoch televíznych seriálov Rodáci (1988) a Zdivočelá země (1997).

Kým v prvom seriáli je táto doba vykreslená ako dejinné víťazstvo proletariátu, v druhom je toto obdobie zobrazené ako začiatok teroru nového režimu voči zvyšku spoločnosti.

Rozdielnu interpretáciu je podľa autorov možné chápať ako stret historickej pamäti. Seriály prezentujú iné skupinové záujmy a tým aj iné parciálne časti kolektívnej pamäti. Nespochybniteľnú rolu však hrajú aj dobové dominantné ideológie.

Michal Kopeček zase analyzuje pojem socialistický patriotizmus, ktorý slúžil ako propagandistický nástroj v boji proti nacionalistickým politickým protivníkom. Podľa autora tu však išlo o viac ako len politickú propagandu.

V roku 1968 sa ukázalo, že koncept socialistického patriotizmu zlyhal, „pretože nedokázal nahradiť hlboko zakorenené národné cítenie a tradičnú etno-kultúrnu identifikáciu väčšiny obyvateľstva“. Československo bolo vzápätí premenené na federáciu dvoch formálne suverénnych národných štátov.

Za pozornosť každopádne stoja aj ďalšie štúdie.