Venujete sa ranému stredoveku, kedy sa toto obdobie odohrávalo?
To trochu závisí od toho, koho sa pýtate, pretože archeológovia to vidia inak ako ľudia, ktorí sa venujú rukopisom. Ja som „rukopisník“ a pre nás začína stredovek okolo roku 600. Konkrétne včasný stredovek končí okolo roku 1000.

Prečo?
To, kedy začína nové historické obdobie, určujú zlomové momenty a zásadné zmeny v kultúre alebo technológii. Pre odborníkov na rukopisy, akým som ja, je významným zlomom vznik lokálnych písomných kultúr, ktoré v Európe nahradili staršie rímske písomníctvo. Mimochodom, každé historické obdobie je určované nielen časovo, ale aj v priestore. Napríklad na Blízkom východe nemá zmysel hovoriť o včasnom stredoveku až do rozmachu Islamu v druhej polovici 7. storočia.

Odkiaľ čerpáte informácie o tomto období?
Hlavne z písomných a hmotných prameňov, ale v poslednej dobe sa rozvíjajú aj nové odvetvia, napríklad skúmanie DNA vzoriek, historická klimatológia, či používanie nových digitálnych technológií na analýzu historických dát.

Ako sa dá z klimatológie zistiť, čo sa stalo pred  vyše tisíc rokmi?
V roku 2007 napríklad historici z Harvardu spolupracovali s klimatológmi, ktorí robili sondy do grónskeho ľadovca. Klimatológovia sa pozerajú na vrstvy, ktoré zodpovedajú konkrétnemu storočiu v Európe. Zisťujú, koľko je v nich sulfátov a z toho dokážu zistiť aká bola úroveň vulkanických erupcií a ako mohli ovplyvňovať počasie v Európe. Potom s historikmi porovnávajú záznamy v kronikách o záplavách, či studených letách. Dokážu tak potvrdiť, kedy boli veľké vlny chladu, kedy sa nedarilo úrode a ako to ovplyvňovalo hospodárstvo.

Čomu sa vo výskume venujete vy?
Skúmaniu vedeckých rukopisov z obdobia, o ktorom sa hovorí ako o karolínskej renesancii (9. storočie, poznámka redaktora).  Pojem veda pritom v tomto období chápeme v širšom zmysle, teda ako akékoľvek systematické skúmanie sveta.

Počas karolínskej renesancie došlo k veľkému rozkvetu písomnej kultúry – len z 9. storočia sa nám dochovalo viac rukopisov než zo všetkých predošlých storočí. Ľudia ich vtedy začali produkovať vo veľkom množstve, medzi nimi aj také, ktoré obsahovali vedecké texty. Dnes zisťujeme, prečo tomu tak bolo, ako sa v tej dobre rozvíjala veda a ako tento kultúrny rozvoj súvisel s politickou situáciou, či s ekonómiou.

Ako vyzerá Vás výskum?
Venujem sa poznámkam na okraji. V stredoveku to bolo významné médium pre vedeckú činnosť. O týchto poznámkach nevieme až tak veľmi veľa, vieme len, že to bol bežný spôsob vedeckej komunikácie a nikto ich ešte systematicky nepreskúmal.

Čo sa Vám zatiaľ podarilo zistiť?
Vedci v 9. storočí vytvorili systém značiek, ktoré používali na zapisovanie zaujímavých informácií. Fungoval ako kód, ktorým sa zaznamenávali informácie na okrajoch strán. Bolo to jednoduchšie a rýchlejšie ako písať svoje poznámky. Nám to však prácu sťažuje, lebo je to kód a ten treba najskôr rozlúštiť. Na tom práve pracujem. Prechádzam veľké množstvo kníh, ktoré kód obsahujú a snažím sa štatisticky zistiť, čo by mohol znamenať, pretože k nemu nemáme žiaden konkrétny kľúč.

Stredovek sa často spája skôr s tmárstvom a veľkým vplyvom kresťanskej cirkvi. Ako koexistovali kresťanstvo a veda na jednom mieste v období ktorému sa venujete?
To je taký stereotyp, že náboženstvo a veda si v stredoveku nerozumeli, ale súvisí to s modernou dobou. Mnohí veriaci ľudia majú dnes výhrady voči  vede a mnohí vedci sú ateisti, ktorí verejne vyhlasujú, že náboženstvo nemá mať v modernej spoločnosti miesto.

Ale to je až moderný rozvoj, v stredoveku takéto oddelenie vedy od náboženstva neexistovalo a všetci  európski vedci boli v tej dobe kresťania, židia alebo moslimovia. Mimo náhľadu na svet formovaného náboženstvom neexistovala žiadna veda.

Ako fungovalo v tom období vzdelávanie?
Vo včasnom stredoveku slúžili v kresťanskej Európe ako centrá vzdelanosti kláštory. Väčšina ľudí si kláštor predstaví ako to, čo stojí v Bratislave na Kapucínskej. Vtedy sa však kláštory podobali skôr na malé mestá alebo na ostrovy civilizácie uprostred krajiny. Žiť tam mohlo aj viac ako tisíc mníchov, čo sa dá prirovnať k dnešnému stredne veľkému mestu, pretože európska demografia bol v tej dobe úplne iná ako dnes.

Ľudia v kláštoroch boli do veľkej miery sebestační, mali tam zvieratá a ďalšie zdroje obživy. Kláštory dokázali obvykle vyprodukovať viac, než komunita spotrebovala, a túto nadprodukciu investovali, v prvom rade do „duchovného zisku‟. Okrem toho investovali kláštory aj do vzdelania, výchovy, výstavby, ale trebárs sa finančne podieľali aj na budovaní kráľovských armád.

Plán kláštora St. Gall, zdroj: stgallplan.org

Mal teda človek šancu na vzdelanie, iba ak vstúpil do kláštora?
Nie vždy, pretože okrem kláštorných škôl, ktoré boli v tomto období považované za najkvalitnejšie, existovali aj školy mimo kláštorov, napríklad pričlenené ku katedrálam alebo ku kráľovskému dvoru, ako aj menšie školy na úrovni farností. Všetko bolo samozrejme organizované cirkvou a cirkevnou hierarchiou.

Čiže vzdelanie nebolo len pre bohatých...
Samozrejme, platilo, že čím ste boli bohatší, tým ste mali viac možností venovať sa vzdelaniu. Najviac  vzdelancov bolo z radov šľachtických synov a dcér. Existujú však aj príklady ľudí, ktorí sa narodili ako synovia sluhov a prepracovali sa až na úplný vrchol hierarchie.

Spomenuli ste synov a dcéry šľachticov. Mali prístup k vzdelaniu aj ženy?
Áno napríklad jedna z nich, Dhuoda, bola z tohto hľadiska veľmi zaujímavá. Napísala pre svojho syna  knihu, ktorá je takým manuálom správneho správania. Nešlo o nejakú príručku etikety, ale skôr o dielo, ktoré by bolo možné prirovnať k dnešnej motivačnej literatúre, ktorá vám sľubuje úspech.

Z jej knihy je jasné, že toho veľa prečítala a dostala dobré vzdelanie. Bola to samozrejme šľachtičná, keďže v tej dobe boli vzdelané ženy buď šľachtičné, alebo mníšky.

To trochu odporuje laickej predstave o stredoveku...
Áno, aj pri mojich kamarátoch, ktorí nie sú historici, sa často stretávam s ich automatickou predstavou o stredoveku. Ten bol podľa nich temný, všetci boli špinaví, hlúpi a kedykoľvek pripravení rozťať vás mečom.
Dhuoda, zdroj: babelio.com

Historici skutočne niekedy používajú obrat „doba temna“, ale výlučne v spojitosti s medzerami v našom chápaní a v nedostatku prameňov. Podobne sa tento obrat používa aj pre niektoré obdobia staroveku, pretože nám z nich chýbajú záznamy.

Tiež sa stretávam s tým, že ľudia do stredoveku umiestňujú negatívne udalosti, ktoré sa udiali až v modernej dobe, akými sú španielska inkvizícia, lov čarodejníc, rozmach cenzúry, alebo zverstvá kolonializmu....

Aký bol teda stredovek, keď zabudneme na tieto stereotypy?
Ja by som povedala, že ľudia boli inteligentní a pragmatickí, teda takí istí, ako sú dnes. Len žili v inom prostredí a to formovalo ich myslenie inak, ako nás formuje dnes. Stredovekí ľudia nemali množstvo vynálezov a poznatkov, ktoré máme k dispozícii my, považujeme ich za samozrejmosť, a ktoré nám výrazne uľahčujú život. Museli sa veľakrát vynájsť. V rámci sveta, ktorý mali k dispozícii, ma stále udivujú tým, akí boli podľa rukopisov inovatívni. Dokázali dosiahnuť relatívne vysokú kvalitu života aj v prostredí, v ktorom boli neustále vystavení chorobám a rozmarom klímy.

Rozvíjala sa veda v stredoveku exponenciálne, alebo mala aj hluché obdobia, ktoré boli pre rozvoj vedomostí nepriaznivejšie?
To, či bude veda napredovať, závisí v prvom rade na prostredí. Vždy, keď sa nejaká spoločnosť dostáva do ekonomicky nepriaznivej situácie, veda stagnuje, alebo začne zaostávať. V takýchto momentoch často vystupuje do popredia ideológia, ktorá dokáže zasýtiť ľudské emócie a neistotu v časoch krízy lepšie ako veda. To platí ako pre stredovek, tak aj pre modernú dobu.

Čiže ak príde nejaké obdobie nepohody, tak sa ako prvé znížia výdavky na vedu?
Áno, dá sa to tak povedať modernou rétorikou. Optikou včasného stredoveku: keď ste si mohli vybrať, či vás počas nájazdov zabijú Vikingovia, alebo budete skúmať, či Merkúr a Venuša naozaj obiehajú okolo Slnka, tak ste sa rozhodli, že bude lepšie investovať do výstavby vyššieho múru.

Ako vyzeral všedný život učenca v kláštore?
Myslím, že nám by pripadal strašne nezáživný a nudný. Asi by sme takému učencovi nerozumeli, pretože väčšinu času títo ľudia trávili modlitbou, rozjímaním a tým, čo chápali ako službu Bohu. Nebola to iba nejaká hra, či príkaz, títo ľudia skutočne verili, že to čo robia, je dôležité. Ľudia niekedy darovali svoje jediné dieťa vo veľmi útlom veku kláštoru. Verili, že bude mať lepší život, keď bude žiť ako mních, či mníška, a to nielen po materiálnej, ale hlavne po duchovnej stránke.

Vy ste študovali latinčinu. Je tento jazyk „povinnou jazdou“, ak chcete študovať stredoveké dokumenty?
Väčšina mojich dokumentov je v latinčine, ale nie je to pravidlom. Existuje celý súbor stredovekých jazykov a keď sa chcete tomuto obdobiu venovať, potrebujete vedieť ideálne aspoň dva-tri.

V stredoveku bola absolútna väčšina vzdelaných ľudí bilingválna, alebo trilingválna, pretože každý ovládal svoj materinský jazyk a vedel napríklad po latinsky, hebrejsky, arabsky či grécky. V tejto oblasti za stredovekými ľuďmi zaostávame.

ukážka stredovekého textu, zdroj: e-codices.unifr.ch

Odkiaľ teda pramení naša predstava „zaostalých“ stredovekých ľudí?
Myslím, že to súvisí s tým, že ľudia majú potrebu hľadať nejakú temnú dobu. Ak to nie je stredovek, tak je to nejaké iné obdobie, pretože chcú veriť tomu, že oni sami sú práve tí osvietení a žijú v nejakej lepšej dobe. To isté ale platí aj opačným smerom. Ľudia majú tendenciu situovať do minulosti „Zlatý vek“, kedy bolo všetko akosi lepšie a ideálnejšie a odkedy je naša civilizácia v neustálom úpadku.

Stredovekí ľudia sami seba považovali za moderných a označovali ľudí, ktorí žili v staroveku, ako „antiqui“, čo po latinsky znamená starí. Podobne ako sa my pozeráme na stredovek, oni hľadeli na starovek optikou rôznych stereotypov a idealizovaných predstáv.  Pre niektorých kresťanských autorov boli napríklad antickí pohania skazení, promiskuitní a úvahy antických mysliteľov boli považované za prázdne a pomýlené.

Iní hľadeli nazad do Antiky s obdivom a vnímali antických kresťanských i pohanských mysliteľov ako model, ku ktorému sa chceli priblížiť. O 1500 rokov sa na nás možno budú moderní ľudia pozerať tak, ako sa pozeráme my na tých stredovekých. My zrazu budeme tí zaostalí, špinaví, hlúpi a zatemnení. Tieto stereotypy sa už stovky rokov nemenia. 

Napriek tomu sa na antiku pozeráme my „moderní“ ľudia, ako na obdobie vzdelanosti...
Ono to súvisí aj s  fascináciou, ktorej ľudia v Európe podľahli, keď počas 18. a 19. storočia širšia verejnosť objavila antické texty a keď rôzni politickí myslitelia a ideológovia nastolili Antiku ako model pre európsku spoločnosť. Vznikli rôzne republiky, demokracie, senáty, akadémie a gymnázia (všetko pojmy, ktoré odkazujú k Antike pozn.red).

Navyše v tejto dobe došlo k výraznej sekularizácii európskej spoločnosti a v Antike, na rozdiel od stredoveku, bolo možné nájsť takýto vzor. Samozrejme, v skutočnosti nebola Antika nikdy sekulárna, tak ako si ju títo myslitelia idealizovali.

To, ako verejnosť často vníma Antiku, sú predstavy, ktoré niekedy nesiahajú ďalej ako do toho 18. alebo 19. storočia. Napríklad to, že všetci chodili v bielych, vyžehlených tógach a všade boli biele chrámy. Všetky zachované chrámy a zostatky textílií sú samozrejme biele, pretože všetok pigment z nich zmizol. Nedávno sa však vďaka mikroskopickým zostatkom farby prišlo na to, že tieto chrámy boli v skutočnosti farebné. To isté platí o šatách.

Nikto nechodil v bielej tóge. To proste nebolo in. Ľudia mali purpurové, ružové, či zelené tógy. Všetci boli farebnejší a menej uhladení, než si predstavujeme.

Prečo je pre ľudí dôležité, aby analyzovali históriu?
Taký pragmatický dôvod je, že pokiaľ dokážete analyzovať a porozumieť historickému dokumentu z hocijakej doby, tak to dokážete aj s akýmkoľvek moderným dokumentom. To je nesmierne dôležité.

Ľudia často krát nedokážu pracovať s tým, čo by sme my historici nazvali pramene. Vidia niečo na internete a automaticky tomu veria. Neoverujú si, odkiaľ daná informácia pochádza, neuvažujú o tom, v akom kontexte im bola podaná.

Na to, aby ste to vedeli, nepotrebujete titul z histórie. Kritické myslenie môžete napríklad veľmi prirodzene získať v rámci výučby dejepisu, pokiaľ sa robí svedomito. Žiaľ, často sa stáva, že dejepis je väčšinou o memorovaní a nie o analýze a rozmýšľaní.