Keďže podľa egyptskej mytológie má každý mužský element svoj ženský protiklad, tak aj kráľovné pôsobili ako protiklad kráľov, no zároveň ich dopĺňali. Výsadou kráľov boli vojny, pričom každý panovník musel bojovať či už s reálnym, alebo vykonštruovaným chaosom a jeho poslaním bolo ochraňovať pravdu, spravodlivosť a poriadok.

„Kráľovné podľa všetkého podporovali svojich manželov vo vojnách, ale väčšinou sa do bojov aktívne nezapájali,“ hovorí o postavení nílskych kráľovien Paulína Šútorová, ktorá študuje egyptológiu na Swansea University vo Walese.

Od výchovy detí až na trón

Ako už Paulína Šútorová naznačila, vojny patrili do kompetencií kráľov a kráľovné mali iné úlohy. Za normálnych okolností sa pritom bojov zúčastňovať nemali. Napriek tomu poznáme z histórie výnimky, ktoré sa do vojny zapojili.

„Vieme o prípade, keď sa kráľovná Teje, manželka Amenhotepa III z 18. dynastie, aktívne zapojila do štátnych záležitostí, a to tak, že viedla korešpondenciu so zahraničnými vládcami o výmene tovaru, posielaní darov a vojenskej pomoci,“ hovorí Šútorová. Významne prispela k udržaniu mieru a dobrých vzťahov so susednými krajinami, keďže jej manžel uprednostňoval diplomaciu pred vojnami.

Kráľovné, o ktorých na základe historických prameňov vieme, že pravdepodobne viedli armádu do vojen, tak učinili iba v nevyhnutných situáciách. Väčšinou išlo o prípady, keď králi zomreli a ich manželky zostali jedinými vhodnými nástupkyňami.

Mali dostatočné politické skúsenosti na to, aby prevzali moc a vládli za príliš mladých mužských potomkov. Navyše, keďže sa krajina bez kráľa rovnala chaosu, bolo ich povinnosťou prevziať moc za princov a stať sa ich regentkami.

V ich mene potom spravovali krajinu a posielali armádu do vojen. Reliéf z Antaovej hrobky v lokalite Deshasheh dokonca historikom poskytol informácie o tom, že aj ženy z nekráľovského rodu mohli v nevyhnutných situáciách bojovať osobne. Reliéf zobrazuje obliehanie egyptského mesta zahraničným nepriateľom – kým muži bojujú za hradbami mesta, ženy sa bránia zvnútra.

Antaova hrobka v lokalite Deshasheh, kde vidno ženy bojujúce vo vnútri mesta.

Zobrazená ako muž

Kráľovné, na rozdiel od kráľov, neboli trénované, aby viedli vojny. Ak sa vyskytla situácia, v ktorej museli zaujať miesto kráľa, pravdepodobne mali za sebou celý zástup radcov a schopných veliteľov.

Paulína Šútorová uvádza, že v prípade Ahhotep I., ktorej muž zomrel a syn bol príliš malý na to, aby vládol, to bola práve ona, ktorá sa podľa písomných prameňov postarala o armádu a pravdepodobne ju tiež poslala v mene svojho syna na ochranu severnej hranice proti Hyksósom.

„Nevýhodou kráľovien vo vojne bol určite fakt, že mali iné 'mierumilovné' kompetencie, do ktorých boli narozdiel od svojich manželov od detstva zasväcované,“ hovorí Paulína Šútorová.

Hatšepsut a Tausret, ktoré sa stali faraónmi, údajne najprv podstúpili proces postupného preberania moci kráľov a v Hatšepsutinom prípade aj zmenu zo ženy na muža vo vyobrazení na reliéfoch aj sochách. Hoci tento proces istý čas trval, kráľovné sa do absolútne novej pozície museli vžiť priam okamžite.

Popravy len na plátne

Paulína Šútorová v apríli prednášala o kráľovnách 18. dynastie a publiku predstavila päť z nich, ktoré mohli byť vojensky aktívne. Išlo o Ahhotep I., Hatšepsut, Teje, Nefertiti a Tausret. V prípade Ahhotep I., Hatšepsut a Tausret pritom podľa nej všetky historické okolnosti a poznatky nasvedčujú tomu, že sa do vojen reálne zapojili.

Naopak, Teje a Nefertiti síce boli zobrazované ako popravujú nepriateľov, no v skutočnosti pravdepodobne nikdy nebojovali. Zobrazenia ich mali prezentovať ako silné kráľovné, ktoré dosiahli výnimočné politické a náboženské postavenie, pričom boli dokonca aj zbožštené.

Ostrakon (keramický úlomok nádoby, na ktorej pisári a umelci precvičovali svoje umenie) zobrazujúci pravdepodobne kráľovnú Tausret, ktorá strieľa šípy zo svojho voza na protiidúci voz, na ktorom stojí postava ktorá svojou ikonografiou pripomína faraóna.

„Táto 'póza popravy nepriateľa' bola typickým vyobrazením kráľov, ktorí chceli ukázať svoju absolútnu moc a nadvládu nad nepriateľom,“ hovorí Šútorová. Išlo len o ideologické a propagandistické zobrazenie, ktoré si tieto dve kráľovné prisvojili.

Preto podľa nej musia byť historici v interpretácii prameňov obozretní a pozerať sa na kráľovné z ich historického, politického a aj náboženského života, aby si o nich vytvorili tú správnu mienku.

Egyptská Xena

Najdominantnejšou z egyptských vládkyň bola podľa Paulíny Šútorovej kráľovná Hatšepsut. Z regentky svojho nevlastného syna sa prepracovala na faraóna a vládla vyše 20 rokov. Za tento dlhý čas stihla zmeniť svoje vyobrazenia a tituly na mužské, aby podľa ideológie prevzala faraónsku moc ako muž.

Historické pramene hovoria minimálne o troch vojnách, do ktorých sa Hatšeput aktívne zapojila. Preto vyčnieva nad ostatnými kráľovnami, o ktorých v tomto smere nemáme veľa informácií.

Keďže všetky súčasne poznatky pochádzajú skôr z písomných a umeleckých zdrojov, je ťažké povedať ako boje v skutočnosti prebiehali. Môžeme sa len domnievať, že kráľovné, ktoré spravovali väčšiu moc nad krajinou, ako Hatšepsut a Tausret, sa s najväčšou pravdepodobnosťou osobne nachádzali aj na bojisku.

Ale napríklad Ahhotep I., ako „iba" regentka, vyslala armádu bojovať bez toho, aby ju viedla do boja. „Nakoniec môžem skonštatovať, že sa účasť kráľovien vo vojnách týkala len výnimočných prípadov a iba niektoré z nich sa aj aktívne zapojili,“ uzatvára Paulína Šútorová.