V roku 1987 vyhlásila Európska únia známu pútnickú trasu do Santiago de Compostela za prvú európsku kultúrnu cestu. Odvtedy vzniklo ďalších 28 kultúrnych ciest, niektoré na národnej, iné na medzinárodnej úrovni. Kultúrne cesty sú súbory turistických destinácií európskeho významu.

Medzinárodný projekt ATRIUM sa snaží o vytvorenie takejto kultúrnej cesty. Mala by mapovať architektúru totalitných režimov 20. storočia. Tá mala v jednotlivých štátoch, podobne ako v prípade samotných režimov, veľmi podobné črty.

ATRIUM - „Architektúra totalitných režimov 20. storočia v plánovaní mesta“ zahŕňa komplexný architektonický výskum, vypracovanie hodnotiacich a ekonomických štúdií a dokumentácie, ktoré sa stanú základom pre prípravu spoločného dokumentu pre Európsku radu.

Jednotlivé vedecké tímy mali za úlohu identifikovať vo svojich domovských štátoch exemplárne architektonické, alebo urbanistické diela, ktoré sú dedičstvo minulých režimov. Mohlo ísť o budovu, mesto, či sídlisko. Následne projekt predpokladá vznik manuálu ich manažmentu, ochrany a ekonomického využitia.

Po tom ako dostane Európska rada výsledný dokument, rozhodne o tom, či vznikne nová kultúrna cesta.     

Traumatické 20. storočie

Do projektu je zapojených až 18 partnerov z 11 krajín, vrátane Slovenska. Každá zo zúčastnených krajín nesie so sebou totalitné dedičstvo, ktoré sa prejavuje aj na jej architektúre. Slovensko v projekte zastupuje Ústav stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied na čele s docentkou Henrietou Moravčíkovou.

„Architektúra 20. Storočia na Slovensku je pozoruhodná z viacerých hľadísk, jednak preto, že v období medzi dvoma svetovými vojnami a neskôr v šesťdesiatych rokoch zaznamenala architektúra miestnej proveniencie nebývalé vzopätie. Realizovali sa stovky pozoruhodných architektonických diel, ktoré predstavujú významný prínos do  medzinárodnej architektonickej diskusie,“ hovorí Moravčíková.

Presné časové rozhranie a historický kontext vybraných diel sa líši od krajiny ku krajine. Môže zahŕňať 20. a 30. roky fašizmu, ale aj 50. a 60. roky komunizmu vo východnej Európe.

„Naším zámerom je zviditeľniť tieto architektonické diela natoľko, aby sa stali súčasťou kultúrnej cesty vyzdvihujúcej ich špecifické architektonické stopy,“ vysvetlil Patrick Leech z magistrátu talianskeho mesta Forli, v ktorom sa uskutočnilo prvé stretnutie partnerov projektu.

„Dúfame, že táto kultúrna cesta založí novú trasu Európanov za objavovaním podstaty traumatického 20. storočia vnímaním špecifickej mestskej krajiny, ktorej stopy v uliciach a mestách ostávajú stále viditeľné,“ dodáva.

Nová Dubnica aj Petržalka

Slovenskí architekti vybrali Národnú banku v Bratislave (1937), Námestie slobody v Bratislave (1940), dom v Žiline (1940), Novú Dubnicu ako mesto (1952), sídlisko Petržalka (1967), Most SNP v Bratislave (1968) a Slovenský rozhlas v Bratislave (1970).

Podľa autorov uprednostňoval v rokoch 1938 - 1945 nacionalistický Slovenský štát architektonické koncepty úzko späté s nemeckými a talianskymi kultúrnymi vzormi, s dôrazom na reprezentáciu moci národnej spoločnosti.

Socializmus v Československu nasledoval zase sovietsky stalinský koncept umenia, v rámci ktorého architektúra a umenie inklinovali k tradičným historickým formám.

Abstraktný modernizmus

Pod vplyvom politického otepľovania na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia si posttotalitný režim socialistického Československa osvojil výraz abstraktného modernizmu, v ktorom sa ideologický kontext implicitne prejavoval monumentálnosťou.

„Tá istá komunistická ideológia dokázala na konci päťdesiatych rokov v architektúre akceptovať internacionálny štýl a moderné umenie všeobecne,“ hovorí docentka Moravčíková.

V prípadovej štúdii sa píše, že monumentálnosť architektúry bola zároveň manifestáciou normalizácie. Podľa autorov však už v tomto období nešlo o exkluzívnu politickú objednávku, aj keď ašpirácie politiky presadzovať sa v architektúre stále existovali.

Takýmto príkladom je budova Slovenského rozhlasu, ktorej abstraktná monumentalita bola symbolom národnej emancipácie, keďže projekt bol pripravený v čase federalizácie Československa.

Moravčíková taktiež dodáva, že práve koncentrácia protichodných ideologických vplyvov v relatívne krátkej dobe zanechala u nás výraznú stopu.

„Práve koncentrácia a intenzita tohto javu pri zachovaní vysokých architektonických hodnôt je nepochybne dôvodom, pre ktorý je architektúra 20. storočia na Slovensku nielen príťažlivá pre zahraničné publikum ale aj inšpiratívna pri vedeckom skúmaní vzťahu architektúry a ideológií,“ tvrdí.