Pred obrazom, ktorý prežil generácie, si uvedomíme smrteľnosť

Zuzana Vitková

Ľudia sú umením fascinovaní odjakživa. Niektorým stačí pozerať sa, iní ho chcú vlastniť. Práve zberateľom umenia sa vo svojej novej knihe, Muži s vkusom, venovala Ingrid Ciulisová z Ústavu dejín umenia SAV. Rozprávali sme sa s ňou o tom, aké významné umelecké zbierky umenia „prešli“ Slovenskom, a aj o tom, čo zberateľov pri kúpe umeleckého diela motivuje.

Pred obrazom, ktorý prežil generácie, si uvedomíme smrteľnosť

Ilustračný obrázok: Botticelliho Primavera približne z roku 1482

ingrid ciulisovaDoc. PhDr. Ingrid Ciulisová, CSc. absolvovala odbor dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, habilitovala sa na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Absolvovala viacero študijných pobytov na prestížnych zahraničných vedeckých inštitútoch a univerzitách, medzi inými aj na Centre for the History of Collecting, The Frick Museum, New York, The American Academy in Rome, Centre for Advanced Studies of the Royal Flemish Academy of Belgium, Brusel, a na Villa I Tatti, The Harvard University Center for Italian Renaissance Studies vo Florencii. Je autorkou knižných publikácií Historizmus a moderna  v pamiatkovej ochrane (2000), Paintings of the 16th century Netherlandish masters.Slovak art collections (2006), Dejepis umenia na Slovensku: vybrané kapitoly (2011), či najnovšej publikácie Men of Taste (2014 ). Pracuje ako vedúca vedecká pracovníčka na Ústave dejín umenia SAV.

Podľa čoho ste vyberali zberateľov, ktorým sa vo svojej knihe venujete?
Snažila som sa vybrať osobnosti zberateľov zo stredoeurópskeho regiónu tak, aby ich spoločenská príslušnosť i samotné zbierky podávali, pokiaľ možno, presvedčivý obraz o kultúrnom i sociálnom kontexte tejto časti Európy, a to v širokom rozpätí od 18. do 20. storočia. Mojou ambíciou tiež bolo, aby sa bezprostredne vzťahovali k jednotlivým stredoeurópskym metropolám, najmä k Viedni, a potom aj k Bratislave. Preto sa v knihe nachádzajú eseje venované tak zberateľom z prostredia starej európskej aristokracie, ako boli napríklad vojvoda Albert Sasko-Tešínsky, gróf Ján Pálffy, či gróf Edward Seilern, ako aj zberateľom, ktorí vzišli z podnikateľského prostredia.

Spomedzi nich som si vybrala Baróna Karla Kuffnera, zakladateľa cukrovaru v Sládkovičove. Aj preto, že jeho zberateľské aktivity, ako i charakter a budovanie samotnej zbierky, sú dobrým príkladom čulých aktivít židovskej komunity na tomto poli. V podnikateľskom prostredí sa napokon sformovala aj bratislavská zbierka Enea Grazioso Lanfranconiho, ktorý mal taliansky pôvod a ktorého meno je dnes neodlučiteľne spojené s reguláciou rieky Dunaj.

Musím však priznať, že ako celkom prvého som si vybrala grófa Pálffyho. Aj na obálke knihe sa nachádza fotografia interiéru bojnického zámku s obrazom, ktorý je dnes súčasťou zbierok Metropolitan Museum v New Yorku.

Čím ovplyvnil kultúrny kontext Slovenska?
Pálffy vo svojom závete stanovil, že Bojnický zámok, ako aj ďalšie jeho zámky, paláce a kaštiele spolu so zariadením, majú slúžiť ako verejné múzeá. Dnešné územie Slovenska totiž vnímal ako „chudobné na umenie“. V súlade so svojím osvieteneckými ideálmi chcel preto svoju veľkú a mimoriadne kvalitnú umeleckú zbierku sprístupniť čo najširšej verejnosti a prispieť tak k šíreniu poznania aj na tomto poli.

Hoci je Pálffy pochovaný na bojnickom zámku tak, ako si to prial, z pôvodného bohatého zámockého zariadenia, ktorého súčasťou bol aj známy bojnický oltár, sa dnes zachovalo veľmi málo. Pálffyho závet totiž jeho dedičia neakceptovali a grófov veľkorysý zámer zostal iba na papieri. Preto odpoveď na Vašu otázku by potom znela, že nakoniec ho ovplyvnil len veľmi málo. Hoci bojnický zámok dnes na Slovensku pozná takmer každý.

Čo sa potom s jeho zbierkou stalo?
Osudy zbierok, mobilita umeleckých diel, ako aj ich rekontextualizácia, to všetko sú aspekty, ktoré ma na téme umeleckého zberateľstva mimoriadne zaujímajú. Pálffy žil v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Avšak po roku 1918 sa mapa strednej Európy zásadným spôsobom zmenila. Dlhé roky trvajúci právny spor Pálffyho dedičov s vládami novoustanovených štátov, na území ktorých sa jeho zámky a paláce ocitli, nakoniec vyústili do dohody umeleckú zbierku rozpredať. Avšak s podmienkou, že vybrané umelecké diela budú bezplatne poskytnuté novovzniknutým štátom, vrátane Československej republiky.

Takže aj na Slovensku sa dnes nachádzajú kolekcie umeleckých predmetov pochádzajúcich z grófovej zbierky. Z rozhodujúcej časti sú súčasťou zbierkového fondu Slovenskej národnej galérii a Slovenského národného múzea v Bratislave. Faktom ale zostáva, že Pálffyho zbierku ako celok sa zachovať nepodarilo. Bola z rozhodujúcej časti rozpredaná na umeleckom trhu.

Čo by pre slovenskú kultúru znamenalo, ak by u nás Pálffyho zbierky zostali?
Nuž, „umelecký štatút“ Slovenska ako krajiny by bol zásadne rozdielny. Na území Slovenska by existovalo absolútne jedinečné múzeum európskej úrovne, umiestnené pravdepodobne buď na bojnickom zámku, alebo v Pálffyho paláci v Bratislave. Boli by tu sústredné a vystavené umelecké predmety pochádzajúce prinajmenšom z Pálffyho kaštieľa v Kráľovej, paláca v Bratislave a Bojníc.

Existencia takéhoto múzea s vysoko kvalitnými umeleckými dielami európskeho významu mala vždy značný dopad na umelecké smerovanie v tej-ktorej krajine, a v neposlanom rade sa veľkou mierou podieľala aj na zvyšovaní kultúrnej úrovne danej krajiny. Ak si dnes chce niekto pozrieť, resp. študovať kvalitné európske staré umenie, musí si zacestovať minimálne do Viedne. Keby to s Pálffyho závetom dopadlo inak, pozerať a študovať by sa chodilo aj na Slovensko. Predstava toho, aké to mohlo byť, je aj dnes fascinujúca.

Prečo ste si vybrali ďalšieho zberateľa, Alberta Sasko-Těšínského?
Veľká časť jeho zbierky je dnes umiestnená vo svetoznámej viedenskej galérii Albertina, ktorú navštevujú vzdelanci a milovníci umenia z celého sveta. Málokto však vie, že základy Albertovej zbierky sa sformovali počas pôsobenia vojvodu ako miestodržiteľa v Bratislave, vtedajšom Pressburgu, v rokoch 1766-1781.Vo svojej knihe som sa pokúsila osvetliť práve tieto jeho málo známe zberateľské začiatky.

albertina Marcin Grochowski

Budova galérie Albertina vo Viedni, foto: Marcin Grochowski

 

Ďalší pán s vkusom, gróf Seilern, žil v inej dobe, a síce v prvej polovici 20. Storočia. Čím bol tento zberateľ pre Vás zaujímavý?
Seilern, ako jeden z mála rakúskych aristokratov, vyštudoval dejiny umenia profesionálne. Absolvoval tento odbor na viedenskej univerzite a bol v úzkom priateľskom vzťahu s ďalším viedenským absolventom, historikom umenia Johannesom Wildem. Wilde bol nielen Seilernovým priateľom, ale aj jeho dlhoročným poradcom vo veciach nákupu umeleckých diel. Seilern bol odporcom fašizmu a už na začiatku druhej svetovej vojny odišiel z Viedne do Londýna, kam nechal preniesť aj svoju rozrastajúcu sa zbierku. Jej mimoriadne kvalitnú časť odkázal renomovanej vedeckej inštitúcii, Courtauldovmu inštitútu v Londýne, kde je ju možno obdivovať aj dnes. Seilernov veľkorysý odkaz vošiel do dejín európskeho zberateľstva ako najveľkorysejší dar, aký kedy britská zberateľská inštitúcia získala.

Nespomenuli sme ešte Karla Kuffnera a Lafranconiho. Aký je ich príbeh v kontexte strednej Európy a zberateľstva?
Baróna Karla Kuffnera som si vytipovala aj preto, že v stredoeurópskych súvislostiach zastupuje veľkú skupinu zberateľov židovského pôvodu. Bol pozoruhodný tým, že bol technicky orientovaný, a ako som už spomínala, veľkou mierou sa zaslúžil sa o vybudovanie cukrovaru v Sládkovičove.

Tu je treba poznamenať, že Kuffnerova zbierka, vystavená v jeho sládkovičovskom kaštieli, mala osud typický pre súveké židovské umelecké zbierky. Jeho jediný syn Raoul po nástupe fašizmu emigroval do USA a rodinná zbierka, ktorú vyviezol zo Slovenska, bola postupne rozpredaná na medzinárodnom umeleckom trhu, najmä v USA. Žiaľ, po smrti Lanfranconiho stihol podobný osud aj túto zbierku.

To vyzerá na dosť nepriaznivé skóre pre zberateľov na Slovensku.
To áno. Myslím si však, že každý, kto zbiera, alebo zbieral umenie, musí s niečím takým počítať. Umelecké diela „žijú“ spravidla omnoho dlhšie ako ľudia, prechádzajú z rúk do rúk a ich „životopisy“ sú nanajvýš pozoruhodné. Silu, ktorú tieto diela vyžarujú, si bezprostredne uvedomíte až keď stojíme pred konkrétnym obrazom. Pred obrazom, pred ktorým už v minulosti stálo veľmi veľa ľudí. Ľudia sa vystriedali, ale obraz je stále rovnako okúzľujúci. Vtedy si uvedomíte vlastnú smrteľnosť.

Ktorý z týchto mužov s vkusom je vám najbližší?
To je ťažká otázka. Azda Seilern. Je mi blízky aj preto, že nebol len zberateľom, ale aj historikom umenia. Bol to aj nanajvýš pozoruhodný človek. Pomohol mnohým ľudom zo Strednej Európy, ktorí boli v ohrození fašizmom nútení emigrovať. Dokonca mnohým historikom umenia, takpovediac kolegom, ktorí boli buď židovského pôvodu, alebo boli vnímaní ako osoby nežiaduce pre fašistický režim. V Londýne potom dlhodobo financoval ich výskum a viacerých podporoval aj existenčne. Boli medzi nimi aj skutočne slávne mená dejín európskeho dejepisu umenia.

Aký bol celkový zámer, s ktorým ste knihu písali?
Cieľov bolo viac, ale zaiste tým hlavným bolo priblížiť čitateľom, čím Stredná Európa prispela do spoločného balíka umeleckého diania i samotného dejepisu umenia.

Kniha je písaná v angličtine, plánujete aj slovenský preklad?
Bola by som rada, keby kniha vyšla aj po slovensky, keďže si myslím, že má čo povedať aj slovenskému čitateľovi. 

muzi s vkusom obalka

Publikácia Muži s vkusom, zdroj obrázku: Ingrid Ciulisová

 

Čo vlastne ľudí motivuje k zbieraniu umenia?
Túto otázku si často kladiem aj ja. Zberateľstvo je vášeň, ale v prípade mnohých zberateľov dôležitú úlohu nepochybne zohráva aj aspekt umeleckého diela ako majetku. Ceny umeleckých diel sa v súčasnosti šplhajú skutočne do závratných výšok.

Musia umelci za umeleckými dielami cestovať, aby ich lepšie spoznali?
Umelci s intelektuálnymi ambíciami vždy veľa cestovali. V dnešnej mediálnej ére je to azda o niečo jednoduchšie. Aura originálu však pretrváva a umelecké diela stále patria k hlavným turistickým atrakciám. Za umeleckými dielami však necestovali len umelci. Aj u aristokratov bolo v minulosti zvykom absolvovať tzv. gavaliersku cestu, či „Grand Tour“. Keď sa mladý aristokrat dostal na prah dospelosti, tak precestoval Európu krížom-krážom. V jeho cestovnom pláne boli zahrnuté všetky takpovediac ikonické kultúrne miesta. Samozrejme necestoval sám. Mal sprievodcov, ktorí boli v tejto sfére vzdelaní a dá sa povedať, že poslaním takejto cesty, ktorá spravidla trvala rok, či dokonca dva, bolo naučiť mladého šľachtica aj to, čo je kvalitné umenie.

Absolvovali ste aj vy takúto cestu pri príprave tejto publikácie?
Každý, kto pracuje s umením, je spravidla veľkým cestovateľom. Vidieť umelecké dielo na obrázku vám nestačí. Potrebujete ho vidieť naživo, in situ. Takže sa dá povedať, áno, aj ja som takúto cestu za umeleckými dielami absolvovala. Zaiste by to bolo len ťažko možné bez štedrej podpory mnohých renomovaných zahraničných inštitúcii. Významnú rolu pri mojom výskume však zohrala aj Slovenská akadémia vied a možnosti, ktorými toto pracovisko ako jediné svojho druhu na Slovensku disponuje.

Vaša publikácia o zberateľoch sa volá „Muži s vkusom“. Musel mať naozaj každý zberateľ vkus?
Zjednodušene povedané nemusel. Potom sa však spravidla opieral o vkus niekoho iného, či inak povedané, mal poradcu. Tými „inými“ boli prinajmenšom od začiatku 20. storočia práve historici umenia.

Veľa ľudí má zafixovanú predstavu, že vedec je človek v bielom plášti so skúmavkou v ruke. Ako prebieha práca vedca, ktorý sa venuje dejinám umenia?
Historik umenia trávi veľkú časť svojho času v dôvernej spoločnosti umeleckých diel. Čiže v múzeách, galériách, kostoloch, či súkromných zbierkach. Osobne si bez toho svoj život ani neviem predstaviť. A potom, samozrejme, v knižniciach, v archívoch a všade tam, kde sa uchovávajú písomné doklady o týchto umeleckých dielach, čo je tiež dôležitou súčasťou jeho vedeckej práce. Ja osobne som veľa času strávila aj v reštaurátorských dielňach, teda na miestach, kde sa umelecké diela skúmali ako hmotné objekty, z hľadiska fyzikálneho a chemického.

Musím sa priznať, že som zanietenou zástankyňou prieskumu a diagnostiky umeleckých diel neinvazívnymi fyzikálnymi metódami, predovšetkým infračervenou reflektografiou. Je to mimoriadne zaujímavé a prínosné, keďže práve táto metóda umožňuje nazrieť dovnútra umeleckého diela a vidieť to, čo pôvodne nebolo určené očiam diváka. Hoci sa tento interdisciplinárny výskum umeleckých diel praktizuje vo svete už viac ako tridsať rokov, na Slovensku sa s ním stretávam len ojedinele.

Čo vás priviedlo k dejinám umenia a k zberateľstvu?
Dejiny umenia ma priťahovali takpovediac odjakživa. Som ten šťastný typ, ktorý to mal rozhodnuté už veľmi skoro. Musím povedať, že som mala veľké šťastie, že som sa narodila v dobe, kedy som už mohla cestovať. Bez poznania originálov sa totiž dejiny umenia jednoducho seriózne robiť nedajú.

Zbiera na Slovensku veľa ľudí umenie?
Áno, Slovensko má už svoju skupinu zberateľov. Tí sa však sústreďujú takmer výlučne na slovenskú modernu a súčasné umenie. K starému umeniu si slovenskí zberatelia vzťah nevytvorili. Na rozdiel od Čiech, Maďarska, či Poľska, kde sa diela starého umenia programovo zbierajú aj privátne. To samozrejme má svoje konkrétne historické príčiny. Stále platí, že ľudia v našej krajine nemajú vzťah k domácej výtvarnej minulosti. Nevnímajú ju ako svoju minulosť.

Odporučiť e-mailom

Komentáre

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta vedy priamo do Vášho e-mailu

* povinné polia