Oblečenie už od nepamäti symbolizovalo spoločenské postavenie. Kým v minulosti sa to napríklad u dám odrážalo v bohatom zdobení šiat, dnes sa postavenie prejavuje nápismi prestížnych módnych značiek, či rozmanitosťou šatníka.

Rozmanitosť so sebou však prináša nadprodukciu. A tá je dlhodobo neudržateľná, hazarduje so zdravím ľudí a neúmerne plytvá zdrojmi.

Horúce módne kúsky končia v plameňoch

Dnes už odievanie nie je tak úzko späté s konkrétnym historickým obdobím. Súčasný štýl obliekania vypovedá o našom vlastnom štýle. Odevom sa chceme vyjadriť, zaradiť alebo naopak, vytŕčať z davu.

Americká organizácia pre ochranu životného prostredia Environmental Protection Agency (EPA) odhaduje, že sa v Spojených štátoch amerických ročne vyhodí približne 14 miliónov ton textilu, ktorý na skládkach zaberá zhruba päť percent miesta. Z tohto množstva sa pritom zrecykluje iba zanedbateľná časť – okolo 15 percent.

Ak oblečenie neskončí v koši, často putuje na dobročinnosť, či do takzvaných secondhandov. Hoci ide o dobrý úmysel, nie je pre planétu taký prínosný, ako si ľudia myslia. Z tohto oblečenia sa totiž ďalej predá približne len 20 až 30 percent. A kde končí to nechcené? Opäť v koši.

So stúpajúcou rozmanitosťou tovaru v obchodoch s oblečením sa vynára aj otázka, kde končí to, čo sa nepredá. Podľa módnej návrhárky Dany Kleinert to predovšetkým záleží od konkrétnej značky, či firmy. „Bohužiaľ, značky sa často obávajú znehodnotenia vlastného mena, ktoré si budujú v odevnom priemysle. Odevy, aj keď nepredané, tak jednoducho spália,“ hovorí Kleinert, ktorá včera diskutovala o problematike nadprodukcie oblečenia na festivale Jeden svet.

O praktikách v módnom priemysle sa začína hovoriť čoraz častejšie. Zahŕňajú totiž tisíce tovární v Ázii, kde sa oblečenie pre veľké módne reťazce často šije za zanedbateľnú mzdu, a to v životohrozujúcich podmienkach, kde neraz využívajú aj detskú pracovnú silu. Výroba a vyhadzovanie oblečenia sú navyše zdrojom obrovského znečistenia.

Zdroj: Youtube

Oblečenie má posmrtný život

Podobne ako v prípade plastov, či skla, je aj oblečenie do istej miery recyklovateľné. Takýto druh recyklácie má však iný názov – „upcyklácia“ (z angl. upcycle, pozn. red.). Znamená to, že sa z oblečenia nevytvorí len ďalší „tovar“, ale vznikne z neho niečo hodnotnejšie.

„Vyššia hodnota spočíva v takzvanom dizajnérskom počine, keďže tvorca pridá nápad, či ideu, ako ten-ktorý odev pretvoriť. Upcyklácia je založená na peknom princípe fantázie, momentu prekvapenia a nových detailov,“ hovorí návrhárka Dana Kleinert.

Preto sa tu podľa nej „odpúšťa", alebo naopak víta, že sú upcyklované odevy z používaných, či vyhodených odevov a látok. Naopak – hodnota odevu tým rastie, pretože získa „príbeh".

Upcyklovaný tovar sa vraj dá využiť akokoľvek, ale je tiež dôležité, z akého materiálu bol a je odev vytvorený. „Aby sa takáto myšlienka dostala aj reálne medzi ľudí, je dôležité, aby boli odevy aj nositeľné,“ upozorňuje Dana Kleinert.

Aj použiteľné veci často končia na smetisku, zdroj: flickr.com/ wteswg

Módne kúsky zo závesov

Podľa slovenskej návrhárky Dany Kleinert prichádza trend upcyklácie aj na Slovensko, a to najmä s odvahou mladšej generácie a s väčšou zodpovednosťou tej strednej. Práve takáto kombinácia podľa nej pomáha rozmachu myšlienky „zhodnocovania“.

Na Slovensku napríklad prednedávnom vytvorila mladá značka NOSENE kolekciu zo závesov. „Navyše sa to celé posunulo na vyššiu úroveň, keďže aj módny editoriál, ktorý k tomu nafotili, vyzerá fantasticky a zúčastnili sa toho mnohí známi kreatívci,“ hovorí Dana Kleinert.

Ako príklad tiež uvádza charitatívny projekt DOMOV NA MAME, kde v podstate tiež upcyklujú. Nosiče pre bábätká totiž šijú aj z nepotrebných látok a závesov.
Na odevy je pritom možné využiť prakticky čokoľvek – džínsovinu, košele, odstrižky, alebo aj rozsekané odevy, z ktorých sa vyrobí nové vlákno, či netkaná textília.

Podľa Dany Kleinert ale hlavné riešenie nadprodukcie oblečenia spočíva v tom, ako budeme my, zákazníci ďalej nakupovať a koľko toho budeme požadovať. Podľa nej by sme mali žiadať väčšiu kvalitu a ideálne aj lokálnu produkciu a dizajn.

Môžeme sa tiež nahlas pýtať, kto vyrobil naše šaty, napríklad cez kampaň www.fashionrevolution.com. „Ako spotrebitelia máme vlastne  v rukách najväčšiu moc, a to naše peniaze. Keď si významná časť klientov odevy nekúpi, tak ich výrobca nebude ďalej vyrábať. Čo samozrejme platí aj naopak,“ dodáva Dana Kleinert na záver.