Na Noci výskumníkov budete mať prednášku „Šesť spôsobov ako huby dokážu zachrániť svet“. Prezradíte nám aspoň dva?
Huby sú napríklad schopné rozkladať znečistenia, ktoré iné organizmy nedokážu. Dokážu nádherne vyčistiť pôdu znečistenú ropou alebo rozložiť  PET fľaše.

Mnohé druhy húb sú tiež schopné produkovať látku liečiacu chrípku, na ktorú momentálne neexistuje žiadna vakcína, alebo kiahne, či niektoré z horších chorôb.

Huby takisto dokážu, laicky povedané, vyťahovať zo zeme rádioaktivitu. Padli už aj také návrhy, že by sa na miestach kde sú ňou znečistené veľké oblasti pôdy, vysadili niektoré druhy húb a pôda by sa oveľa rýchlejšie zbavila zamorenia. Plodnice by sa potom len zbierali a bezpečne likvidovali.

Prečo boli tak dlho nedocenené, keď majú takéto „superschopnosti“?
Boli docenené, to len naša kultúra ich až tak nedoceňovala. Ťažko povedať prečo. V Ázii si ich vážili odjakživa a používali ich na všetko možné. V západnej, najmä anglosaskej kultúre, sa však huby považovali za niečo nečisté a čudné, čo vyrastá zo zeme. Huby sa v týchto oblastiach začínajú v malom množstve zbierať až teraz. Naši predkovia na území Slovenska však napríklad huby jedli a veľmi dobre poznali aj ich halucinogénne či liečivé účinky.

Prečo v západných krajinách takmer neexistuje kuchyňa s hubami? Len kvôli tomu, že vyrastajú zo zeme?
Je ťažké povedať prečo v jednej kultúre tie huby sú a v inej nie. Napríklad v Škandinávii by ľudia ešte pred sto rokmi radšej umreli od hladu, akoby mali jesť huby. To sa jednoducho nepovažovalo za potravu pre ľudí. Pritom susedné Rusko je pomaly „veľmoc“ v jedení húb.

Slovania sú celkovo také „hubofilné“ národy. Jeme veľa húb a rôzne druhy. Snáď každý človek bol niekedy v živote na hubách, aspoň ako dieťa. V Európe jedia v malom množstve huby aj Taliani, alebo Francúzi, ale tam sú to skôr také lahôdky, ako hľuzovky, či dubáčiky. Nie je to súčasťou ich všeobecnej stravy.

Na akej úrovni je výskum húb v týchto krajinách?
Ku podivu je tá úroveň výborná. Švédska mykologická spoločnosť má tisíce členov a aj keď ľudia huby ako jedlo nezbierajú, tak mykológov majú jedných z najlepších na svete. Aj v Nemecku a v Anglicku sú veľmi silné mykologické spoločnosti, veľa sa tam publikuje a robí sa množstvo výskumu. Nemusí to mať nič spoločné s  jedlosťou, „chrobáčkari“ tiež nejedia hmyz.

V čom spočíva práca mykológa? Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Každý je iný. Keď je dobré počasie, tak ideme na týždeň do terénu a ja si donesiem niekoľko sto usušených húb. Málokto si však uvedomuje, že nazbierať tie huby je najmenší problém. Potom sa to musí určovať, spracovávať a podobne. Týždeň terénneho zberu pre mňa niekedy znamená rok práce pri mikroskope alebo v laboratóriu. Potom píšeme články o hubách, zisťuje sa, ktoré sú s čím príbuzné, aké nové druhy tu máme a podobne. To je jedna časť - výskumná.

Druhá časť spočíva vo veľkom herbári, ktorý máme v múzeu. Obsahuje 70.000 kusov húb, o ktoré sa treba starať a stále sa rozširuje, čiže sú potrebné spracovávanie a evidencia nových prírastkov, ktoré sa k nám dostanú či už vlastným výskumom, kúpou alebo ich dostávame do daru od ľudí.

Tretia časť našej práce spočíva v práci s verejnosťou. Máme tu hubársku poradňu, ale to je už špecifické pre prácu mykológa v múzeu. Robíme aj výstavy a podobné veci.

Aký je približný pomer jedlých a nejedlých húb?
To sa až tak presne nevie. Jedlých húb dokáže dobrý hubár nazbierať tak 50 druhov, ale sú aj takí, čo experimentujú. Tí by sa mohli dostať až k stovke druhov.

Jedovatých je tiež okolo sto druhov, a potom máme tisíce húb, ktoré sú v atlasoch označované ako  nejedlé. Niekedy je to preto, že sú príliš maličké, príliš tuhé, drevité, alebo majú  veľmi horkú chuť, ale aj preto, že mnohé druhy proste ešte nikto neochutnal. Nevieme, či sa dajú alebo nedajú jesť, čiže sú označené ako nejedlé. S určitosťou vieme zaradiť len veľmi malú časť z toho, čo poznáme.

 Hríb žltý, zdroj: archív Ivony Kautmanovej

Niekoľko krát do roka sa v médiách stretávame so správami o tom, ako sa niekto otrávil hubami. Čo sa deje v organizme, keď človek zje jedovatú hubu?
To závisí od toho, akú hubu zje, keďže lekári rozlišujú až šesť typov otravy. Niektoré huby pôsobia na nervovú sústavu, to je takzvaný neurotoxický typ, keď máte pri otrave halucinácie, vízie, studený pot a kŕče a podobne. Niektoré spôsobujú žalúdočný typ otravy, ktorý je najbežnejší. Po zjedení vám okamžite príde zle, vraciate a máte hnačky. Príznaky sú podobné tým, ako keď zjete niečo pokazené.

Veľmi nebezpečný je hepatotoxický typ otravy, ktorý spôsobuje muchotrávka zelená. Otrava má totiž fázu latencie, čo znamená, že prvé príznaky sa objavia po šiestich až dvanástich hodinách. Po nich nasleduje obdobie pokoja, keď si človek myslí že mu nič nie je a potom nastupuje ťažká otrava, počas ktorej sa začína rozpadávať pečeň.

Existujú aj rôzne ďalšie typy otravy, ktoré ničia obličky, spôsobujú alergie, rozpad krviniek alebo svalstva a podobne. Mechanizmy sú veľmi rôznorodé a my vedci musíme priznať, že účinok huby na organizmus je väčšinou veľmi zložitý.

Prečo?
Hubové jedy sú väčšinou veľmi zložité bielkoviny so zložitými, rozkošatenými molekulami. Aj keď jednu molekulu rozštiepite na tri menšie, tak aj tie sú jedovaté.

My v podstate nevieme povedať, čo vlastne telo s tým jedom v organizme robí. Či ho rozštiepi, alebo či sa ho snaží nejako odbúrať. Dokonca ani u muchotrávky zelenej, ktorá je asi najpreskúmanejšia, nevieme na molekulárnej úrovni presne povedať, čo sa tam deje. Vieme, že jed napáda bunky pečene, v nich napáda mitochondrie, čiže zastavuje dýchací reťazec, ale úplne presne, kde a ako sa to v tých mitochondriách deje, ešte nie je celkom jasné.

To je možno jeden z dôvodov, prečo má veľa ľudí pred hubami rešpekt. Prečo by ich ľudia mali jesť?
My sme sa v škole ešte učili, že huby sú len taká korenina bez nejakého väčšieho významu. Až teraz objavujeme to, čo Číňania vedeli už pred šesťtisíc rokmi. Huby obsahujú rôzne vitamíny, polysacharidy, imunoglukány, čiže látky, ktoré zlepšujú imunitu organizmu. Napríklad kuriatko má viac vitamínu A ako mrkva.

Huby sú tiež jedny z mála organizmov, ktoré vedia nášmu organizmu dodávať vitamín D priamo z jedla a polysacharidy, ktoré obsahujú, majú zase priaznivý účinok na imunitu, čiže pôsobia proti alergiám a dá sa povedať, že čiastočne aj proti rakovine.

V rámci prevencie alebo aj počas ochorenia?
Nedá sa povedať, že by huby priamo zabíjali rakovinu. Väčšinou zlepšujú imunitu organizmu, ktorý potom zvláda ochorenie oveľa lepšie. Ale sú aj huby, ktoré obsahujú látky schopné fungovať ako cytostatiká, ktoré nádorové bunky zabíjajú.

O hubách sa hovorí, že zaťažujú organizmus a preto ich netreba jesť veľa. Je to pravda?
Určite platí, že sú ťažko stráviteľné, keďže obsahujú pomerne veľa vlákniny a aj iné ťažko stráviteľné látky. Napríklad, tak ako majú rastliny celulózu, huby majú chitín, čo je látka, ktorú majú napríklad chrobáky v krovkách. Tento prvok je pre  náš organizmus absolútne nestráviteľný, čiže čím viac chitínu huba má, tým je „ťažšia“.

Ďalšia zrada je, že huby nemajú glukózu, ale takzvanú trehalózu. To je špeciálny cukor, na ktorý potrebujeme špeciálny enzým. Tento enzým niektorým ľuďom  chýba a tí potom huby nemôžu jesť vôbec. Niežeby z nich umreli, ale nevedia ich stráviť, je im po nich ťažko a nechutia im. Preto sa hovorí, že ľudia, ktorí huby nemajú radi, by ich jednoducho nemali jesť a ani deti do toho netreba nútiť.

Všetko, čo hovoríte, radí huby do nejakej špeciálnej skupiny. Kam vlastne podľa vedeckého zaradenia patria?
My sme sa na botanike ešte učili, že sú to rastliny, ale pred pár rokmi, keď sa začal „boom“ s DNA analýzami, sa zistilo, že fylogeneticky a vývojovo sú huby niekde medzi rastlinami a živočíchmi a tvoria samostatnú ríšu. Dokonca to vyzerá tak, že vývojovo sú ešte bližšie k živočíchom než k rastlinám.

To asi vegetariánov nepoteší...
Veru. Ale každopádne je to niečo úplne samostatné, medzi rastlinami a medzi živočíchmi.

Hríb borovicový, zdroj: archív Ivony Kautmanovej

Mňa napríklad absolútne šokovalo, keď som zistila, že hliva ustricová je mäsožravá. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
V podstate klasický spôsob dravého lovu. Pôda v ktorej hliva rastie, je prerastená jej podhubím a zároveň v nej žijú rôzne drobné organizmy. Napríklad háďatká, čo sú milimetrové priesvitné červíčky.

Hliva má na svojich vláknach mechúriky, ktoré sú naplnené tekutinou - ostreatínom. Pre nás neškodné, ale pre tieto háďatká je to prudký neurotoxický jed. Keď sa háďatko mrví v pôde a náhodou brnkne o ten mechúrik, tak ten praskne, vyleje sa z neho neurotoxín a háďatko okamžite ochrnie.

Hliva smerom k nemu vyšle nové vlákno, obrastie ho a napumpuje do tohto „lasa“ ešte viac cytoplazmy, aby si háďatko pevne uchytila. Potom ho cez ústny otvor ďalšími vláknami prerastie a zožerie.

Existuje v ríši húb aj iný podobne extravagantný druh?
Pomaly každý druhý je nejakým spôsobom extravagantný, ale dobrý príklad sú huby, ktoré parazitujú na hmyze. Funguje to tak, že jeden výtrus spadne chrobákovi na krovku, prerastie ju, následne mu prerastie aj celé telo a nakoniec mu cez oko vyrastie hríbidlo. Takže dosť strašné, doslova ako z filmu Votrelec.

Dokázali by toto urobiť aj človeku?
Teoreticky áno,  lebo v každom hlte vzduchu, ktorý vdýchneme je aj veľa peľových zŕn a výtrusov. Keby sme nemali obranné mechanizmy, tak by celkom spokojne vyklíčili v našich pľúcach a začali v nás rásť. Našťastie máme imunitné reakcie, ktoré tieto výtrusy vychytajú a odstránia. Ale sú známe prípady, kedy ľudia s veľmi zníženou imunitou, napríklad HIV pozitívni alebo novorodenci, dostali po styku s nejakými plesnivými potravinami takzvané pravé mykózy.

Vtedy tá huba v pľúcach naozaj vyklíči a veľmi rýchlo sa šíri po stenách ciev. V krvi je totiž kyslík za ktorým sa tiahne a doslova upcháva cievy hmotou podhubia. Takáto infekcia zabije človeka aj za dva dni, ešte kým prídu nejaké výsledky z laboratórnych vyšetrení.

To je viac než desivé...
Táto ich vlastnosť je pre nás však zároveň veľmi prospešná pri boji s baktériami, lebo takto vlastne fungujú antibiotiká. Huby majú také silné látky proti baktériám, že keď ich zjeme, baktérií sa zbavíme.  Huby a baktérie sú totiž jediné organizmy, ktoré dokážu rozkladať celulózu a teda ide o najväčších potravinových konkurentov.

Tie jedy, ktoré huby veľa krát obsahujú nie sú určené pre nás. Muchotrávka nemá žiadny záujem zabiť človeka a toxíny sú väčšinou namierené proti iným hubám alebo baktériám.

Bojujú medzi sebou huby v lese?
Samozrejme, to sú ťažké chemické vojny, o ktorých existujú celé štúdie. Keď je na jednom konci poľa  jeden druh huby a na druhom druhý, tak ho každý chce mať len pre seba.

Obidva druhy vylučujú do okolia chemické latky, aby potlačili rast protivníka. Keď sa niekedy v tej pôde stretnú, tak vytvárajú veľmi divné štruktúry, takže sú to naozaj zúrivé boje na povrchu a v pôde zrejme deje to isté. My si to nevieme ani predstaviť, ale to podhubie treba brať ako „les hore nohami“.

Chodíte na huby vo voľnom čase alebo pri tom máte pocit, že si beriete prácu domov?
Voľakedy som mala pocit, že je super, že v pracovnom čase môžem chodiť do lesa, ale teraz mám pocit, že je to naopak.
Huby majú tú nevýhodu, že sa musia spracovať ešte v ten deň, keď ich človek nazbiera, takže keď som na dovolenke na hubách a niečo zaujímavé nájdem, večer to musím spracovať. To si človek nevie povedať, že už nie je v práci, tak ich nechá v lese. Keď rastú, tak to treba využiť.

Od čoho závisí, či bude dobrá alebo zlá hubárska sezóna?
Od počasia. Ale musí to byť dobrá kombinácia faktorov, nestačí len dážď. Ak je napríklad sústavne príliš mokro, tak huby v pôde nemajú skoro žiaden kyslík. Ďalšia vec je, že huby nemajú rady príliš vysoké teploty. Čiže potrebná je optimálna kombinácia vlahy a teploty. Tento rok je pre huby a hubárov mimoriadne priaznivý.

Aké chyby robia hubári pri zbere húb najčastejšie?
Najnebezpečnejšie je to, že sú chamtiví. Zbierajú napríklad staré červivé huby, ktoré sú na pokraji rozkladu, ale oni si povedia: „veď to sa okrája a usuší“. Lenže keď sa tie jedlé huby začnú rozkladať, môžu sa stať mierne jedovatými a vyvolať nepríjemné tráviace ťažkosti.

Druhá stránka chamtivosti je „musím z lesa niečo priniesť“. V rámci tohto hesla sa ľudia dokážu presvedčiť, že majú v košíku bedľu jedlú a nie muchotrávku zelenú. Radšej, ako by sa vrátili s prázdnym košíkom, naberú v lese všelijaké blbosti.

Aká je vaša obľúbená jedlá huba?
Záleží od spôsobu prípravy. Do polievky plávky, do octu rýdziky a na sušenie dubáky. Moja naozaj obľúbená huba je lievik trúbkovitý. Dá sa použiť do receptov čínskej kuchyne namiesto uchovca a má strašne dobrú, orieškovú chuť. Keď ho v lese nájdem, tak ho tam určite nenechám.

A ktorá je vaša obľúbená na vedecké účely?
Venujem sa lúčnym hubám, konkrétne skupine kyjačikovitých húb. Tieto lúčne huby sú dosť záhadné a zatiaľ sa vie málo o ich vzťahu k okoliu a k trávam. Vyzerá to tak, že sa im páčia lúky, ktoré boli dlhodobo obhospodarované tradičným spôsobom. Neboli príliš prehnojené, neprišli do styku s chémiou a aj z nášho pohľadu sú to krásne lúky plné kvetov.

Aký druh huby je na Slovensku najexotickejší?
To sa nedá presne povedať, ale myslím, že kvetovec Archerov. Je to austrálska huba, ktorá vyzerá ako červenočierna medúza.
Do Európy sa dostala pred asi sto rokmi, keď sa jej výtrusy uchytili na s ovčej vlne. Táto huba sa začala prvýkrát objavovať v okolí francúzskych prístavov a odtiaľ sa šírila po celej Európe. Keď sa v osemdesiatych rokoch objavila prvýkrát na Slovensku, tak ju takmer umiestnili na zoznam chránených a vzácnych druhov. Momentálne skôr zisťujeme, že je to invázna huba a máme oblasti kde sú stovky plodníc a kde vytláča pôvodné druhy. Ale je krásna!

 kvetovec Archerov, foto: Emile Bertiau