Do akej miery poznáme mozog? Vieme ako funguje?

Ján Benetin: Z anatomického hľadiska ho poznáme detailne, dokonca si pomocou rôznych zobrazovacích  metód vieme pozrieť, ako je anatomicky usporiadaný počas „života“.

Ale to, ako reálne mozog funguje,  je našťastie ešte veľmi vzdialené nášmu poznaniu. Obávam sa, že ľudstvo nie je momentálne tak ďaleko, aby tieto poznatky nezneužilo. Našťastie ich nemáme, takže ich nikto zneužiť nemôže.

Bruno Rudinský: V porovnaní so situáciou spred sto rokov samozrejme vieme oveľa viac. Ak by som to však porovnal s tým, ako ďaleko sme od reálneho poznania mozgu, či schopnosti ovplyvniť ho, tak sme našťastie ešte veľmi ďaleko. V mozgu sú mnohé záludnosti a takmer nič nie je jednoznačné. Nie je to mechanická zostava, či usporiadané zásuvky.

Vieme ktorá časť mozgu sa podieľa na akej funkcii?

Ján Benetin: Máme o tom veľmi hrubú predstavu. Vieme napríklad, ktoré štruktúry sa podieľajú na organizácii pohybu. Nedokážeme však povedať, ako mozog funguje, keď niekto hrá na klavíri. Už vôbec nedokážeme vysvetliť, čo v mozgu spôsobuje, že tá hra u niekoho vyvolá jednu emóciu a u ďalšieho druhú.

Napríklad pri Parkinsonovej chorobe stimulujeme takzvané subtalamické jadro, čo je drobná štruktúra, ktorá má 5x5 milimetrov. V takej malej oblasti sa zistilo, že nie je jedno, ktorú jej časť stimulujete, pretože to môže mať rôzny efekt. Ani pri tejto maličkej oblasti, ktorá je v celom tom veľkom mozgu relatívne druhotriedna, nevieme ako presne funguje.

Bruno Rudinský: Mozog má počas vývoja a tesne po narodení zaujímavú modelovaciu schopnosť. Pri poškodení oblasti, ktorá je centrom nejakých funkcií dokáže poškodenie kompenzovať a presunúť to centrum niekde úplne inde.

Môžeme si to predstaviť tak, že centrum zraku „ujde“ pred poškodením na druhú stranu mozgu?

Bruno Rudinský: Všetky funkcie v mozgu sú v dospelosti už „usporiadané“ a poškodenie konkrétnej oblasti, kde máme napríklad centrum pohybu alebo reči je definitívne. U detí sa však  vyskytujú prípady, keď zakrvácala napríklad oblasť v ktorej je rečové centrum, no dieťa nemá porušenú reč.

Čiže sa vynára otázka – čo sa vlastne stalo? Rečové centrum sa presťahovalo na druhú stranu, alebo kde je? A to nevieme povedať. Príroda je natoľko silná, že to počas toho krátkeho obdobia vývoja dokáže.

Akú najväčšiu hlúposť ste o mozgu počuli?   

Ján Benetin: Že vieme, ako funguje.

Bruno Rudinský: Vždy nás učili a ešte stále sa to učí, že mozog a miecha nemajú regeneračné schopnosti. Na základe regeneračnej medicíny a nanotechnológií, ktoré sú momentálne obrovským boomom, sa ukazuje, že to nie je celkom pravda.

Budeme teda vedieť mozog zregenerovať?

Bruno Rudinský: Z tukového tkaniva sa dajú izolovať základné multipotentné bunky, z ktorých sa dnes dá vypestovať akákoľvek bunka – od mozgovej, až po kardiomyocit (bunka srdcového svalu, poznámka redaktora). Vzniká teória, že každá bunka má nejakú informáciu o tom, že je schopná regenerácie. My len nepoznáme spôsob ako jej povedať, že to má robiť.

Zatiaľ je to teda tak, že keď sa mozog poškodí, už nemá schopnosť regenerácie. Ale existujú výskumy, v ktorých vedci vkladajú bunky do poškodenej miechy a údajne tam dôjde k prerasteniu miechových štruktúr. Ale zatiaľ je to ešte také nevyskúšané.

Ján Benetin: Špeciálne v komplikovanom mozgu je problém dosiahnuť, aby sa nediferencované bunky v mozgu správali presne tak, ako chceme my a nie tak, ako chcú ony. Čiže aj v prípade Parkinsonovej choroby vieme do mozgu dostať bunky, ktoré produkujú napríklad chýbajúci dopamín, ale nevieme ako dosiahnuť, aby ho produkovali správne množstvo a aby z nich napríklad nevznikol nejaký nádor.

Mať otvorenú hlavu v doslovnom slova zmysle je dosť desivá predstava, stretávate sa u pacientov často so strachom z neurochirurgie?

Ján Benetin: Strach z neurochirurgie treba mať, ale ešte predtým, ako má človek problém. Možno by som to nedefinoval ako strach, ale ako zdravý rozum. Ak sa dá, tak treba ochoreniam predchádzať, a keď sa to nepodarí, snažiť sa ich čo najlepšie ovplyvňovať. Mnohé sa dajú liečiť, či vyliečiť, takže ten strach z choroby je určite na mieste, ale väčšinou prichádza neskoro, už keď je zbytočný.

Bruno Rudinský: Ľudia dosť často neberú príznaky chorôb vážne. Mali by ich brať ako žltú kartu a niečo s nimi robiť. Ak má niekto ľahkú cievnu príhodu a stav sa mu potom upraví, tak to má brať s plnou vážnosťou a správať sa tak, aby sa to neopakovalo.

Sú však aj ochorenia, ktorým nevieme predchádzať, napríklad neurodegeneratívne choroby. Vieme už ako vznikajú?

Ján Benetin: V posledných dvadsiatich rokoch sme v tomto smere síce dosiahli veľký pokrok, ale stále o nich vieme veľmi málo. Vieme, že neurodegeneratívne ochorenia ako Parkinsonova, či Alzheimerova choroba spájajú predčasné a rýchle odumieranie nervových buniek v mozgu. Príčinu však doteraz nevieme.

Do akej miery ich vieme liečiť a potlačiť príznaky tohto ochorenia?

Ján Benetin: Na rozdiel od príčin, sme dôsledky už rozpoznali a vieme ich liečiť. Pred érou tejto modernej liečby väčšina pacientov umierala na Parkinsona do šiestich rokov od začiatku ochorenia. Dnes sa dožívajú porovnateľného veku ako zvyšok populácie a žijú s tou chorobou niekedy aj tridsať rokov.

Inšpirovali vás aj záhady, ktorými je mozog opradený, aby ste mu zasvätili svoj profesijný život?

Bruno Rudinský: Mozog je najvyššie diferencovaná hmota v našom organizme. Stále je na ňom niečo zaujímavé, i keď na druhej strane je to veľmi ťažký odbor, pretože poškodenie mozgu alebo miechy môže mať trvalé následky. Je to predsa len trocha iné ako napríklad zlomenina. Niekedy sa vám stane, že pacienta stratíte napriek tomu, že ste spravili všetko, čo sa dalo.

Čiže je krásne kam sme sa s medicínou dostali, no na druhej strane to má mnoho záludností a prekvapivých okamžikov, ktoré človek nevie celkom odhadnúť, napriek tomu, že si myslí, že má dlhoročné skúsenosti.

Ján Benetin: Mňa na tomto odbore fascinovala najmä exaktnosť. Teraz, po štyridsiatich rokoch, čo robím neurológiu, sa tá exaktnosť nejako vytráca. Ďalšie a ďalšie poznatky ukazujú, že exaktné pravidlá v biológii, v živote a v ľudskom organizme neplatia vždy. Ale určite je to fascinujúci odbor.

Človek získa taký pocit pokory, keď si uvedomí, koľko toho vlastne nevie...

Bruno Rudinský: To je veľmi dobrý pocit, ktorý by mali mať vyvinutý všetci ľudia a lekári mimoriadne.

Ján Benetin: Akonáhle človek stratí pokoru a myslí si, že už vie všetko, tak sa stáva hrozbou pre seba aj pre svoje okolie.

tu si môžete pozrieť priamy prenos z diskusie, začíname 24.6. o 18:00