Čo bolo pre vás impulzom na zmenu kariérnej dráhy od vedy a výskumu k biznisu vo vede?
Po postgraduáli som robil šesť rokov základný výskum rakoviny v Národnom ústave pre výskum rakoviny (NCI) v Národnom inštitúte zdravia (NIH). Bolo to štúdium interakcií rôznych signálnych dráh, receptorov a ligandov. Uvedomujem si dôležitosť výskumu, ale konkurenčný boj v akademickej oblasti je veľmi silný. Začal som teda premýšľať, čo ma na tejto problematike zaujíma najviac a prišiel som na to, že je to práve finálny produkt a aplikovaná veda.

Kam ste sa teda rozhodli posunúť?
Som nadšenec sci-fi literatúry, mám veľmi blízko k informačným technológiám a zaujímam sa o všetko, od poskladania počítača až po rádioaktívne izotopy. Čiže som skôr „generalista“ než človek, ktorý je zameraný na jednu oblasť. A práve keď som rozmýšľal, kam sa posuniem, jedna malá biotechnologická firma potrebovala takéhoto „generalistu“. Išlo o čerstvý startup, ktorý vyvíjal liek na podporu ženskej plodnosti.

O aký liek ide?
Vyvíjame hormonálny liek, ktorý je produkovaný bunkami v bunkových kultúrach. Tie vyprodukujú proteínové molekuly a vylúčia ich do média. Nachádza sa tam však aj veľa rôznych proteínov a metabolických odpadov. My sa snažíme nájsť spôsob, ako cieľový proteín vyčistiť a dostať zo zmesi v neporušenej forme. Táto molekula je veľmi citlivá na zmeny prostredia a keď sa niečo len trošku zmení, zmení sa aj jej aktivita.

V rámci môjho prvého turnusu v tejto firme som pracoval na ľudskej forme tohto hormónu a vypracoval som metódu, ako tento hormón vyčistiť a dostať ho do štádia testovateľnosti na zvieratách.

Ako tento liek stimuluje plodnosť?
Pri mesačnej perióde sa obvykle uvoľňuje jedno, maximálne dve vajíčka z ovárií. S použitím nášho hormónu boli prípady, keď sa ich uvoľnilo až 40. Metódy odnímania vajíčok sú relatívne invazívne a samotné metódy in-vitro oplodnenia sú relatívne menej efektívne, tak je lepšie, ak sa ich vystimuluje viac do zásoby, aby pacientky týmto procesom často netrpeli.

V súčasnosti sa používa hormón stimulujúci folikuly (FSH), ktorý sa musí podávať každý deň po dobu 4 – 5 dní. Naším hormónom dosiahneme po jedinej injekcii taký istý výsledok. Čiže pacientka nemusí dostať injekciu každý deň počas tých 4 – 5 dní, ale stačí jedna. Takisto množstvo hormónu injektované do tela pacientky v jednej dávke je menšie.

Spomenuli ste, že to bol váš prvý turnus v tejto firme. Prečo ste z nej odišli?
Narazili sme na klasický problém firiem a startupov, ktoré nie sú vedené biznismenmi, ale akademikmi. Akademici majú tendenciu neodhadnúť, kedy skončiť vývoj.

Ten postup by mal byť zhruba taký, že máte úžasnú patentovanú technológiu - dôkaz toho, že funguje, ktorú neskôr vyviniete do finálneho produktu akceptovateľného kontrolnými úradmi (FDA - Úrad pre kontrolu potravín a liečiv) i trhom a začnete ho predávať. Akékoľvek ďalšie zlepšenie robíte, až keď máte z produktu prísun peňazí. Ale naša firma skĺzla do večného cyklu vylepšovania.

Po odchode z firmy som pracoval pre veľkú nemeckú firmu QIAGEN pôsobiacu globálne a špecializovanú na diagnostický trh. V nej som získal skúsenosti z biznisu vo forme sponzorovaného štúdia MBA – Master of Business Administration.  Po štyroch rokoch ma oslovili z predchádzajúcej firmy s tým, aby som sa vrátil a pokračoval na projekte, ktorý som rozbehol. Za osem rokov existencie startupu bola totiž firma úspešná v grantoch, ale nepriblížilo ich to ani o piaď k produktu, ktorý by bol predateľný na trhu.

Čo to pre takú malú firmu môže znamenať?
Zdalo sa, že premeškali mnohé príležitosti, pretože tento biznis je naozaj aréna. Kto príde skôr, získa investorov, kto to prešvihne, má smolu. U nás sa hovorí, že je škoda dávať ďalšie peniaze za zlými peniazmi. Ak prvé investície neviedli k ničomu, poslať za nimi ďalšie sa už neoplatí.

Ako sa teda firma transformovala?
Firma začala mať problémy a vtedy ma oslovili, aby som nastúpil ako riaditeľ rozvoja biznisu. V tom čase sme celý biznis začali meniť v smere od ľudí k zvieratám. Preniknúť na ľudský trh sa ukázalo ako veľmi náročné, čo sa týka času a financií.
V Amerike sa však zlepšuje a zväčšuje trh veterinárnej medicíny, pretože každý potrebuje jesť a v poslednej dobe sa rozšíril záujem o genetické vylepšenie stád dobytka.

Ako toto vylepšenie prebieha?
Nemá to nič spoločné s GMO, ktorého sa teraz každý obáva. Pri procese klasického šľachtenia vyberáte teľce, produkt kríženia najlepšej kravy s najlepším býkom a očakávate, že výsledok bude veľmi dobrý. To sa použitím takéhoto superhormónu ako je náš, urýchli, lebo zvýšite ovuláciu týchto kravičiek a tým aj efektivitu celého procesu.

To je dosť netradičný posun. Vo výskume sa väčšinou prechádza od zvierat k ľuďom a vy ste to vlastne urobili naopak.
Je to veľmi netradičné a veľmi sa z toho teším. Zároveň je to však aj napínavé, lebo v každom momente vývoja sa môže stať, že niečo nevyjde, že sa nám ukážu zlé výsledky, prípadne potenciálny investor sa rozhodne, že o produkt nemá záujem alebo niekto, o kom sme doposiaľ nevedeli, príde na trh s podobným liekom. Takýto náhly vstup na trh môže projekt úplne zabiť.

Robiť vedu aj biznis súčasne je teda dosť riskantné...
Veda je veľmi veľký risk. Pred časom som previedol niekoľko návštevníkov zo Slovenska takzvaným biotechnologickým koridorom 270, ktorý je v Bethesde, na sever od Washingtonu, kde sídlia aj inštitúty NIH.

Táto oblasť je myslím na 4. alebo 5. mieste v počte firiem na určitú oblasť v USA.  Boli šokovaní, keď som im ukazoval množstvo bývalých budov firiem, ktoré už neexistujú. Bola to prehliadka biotechnológií, ktoré nevedeli priniesť na trh produkt alebo sa v nejakom bode objavila prekážka, ktorá ich projekt zabila.

Každá firma by teda mala mať vo svojom tíme vedca zorientovaného v biznise alebo skôr biznismena zorientovaného vo vede?
Keby som nebol vedec, ktorý robí biznis, tak vám poviem, že by to nemal byť vedec, ale skôr biznismen zorientovaný vo vede. My vedci máme totiž tendenciu veci trochu prekomplikovať, nadchnúť sa a hľadať podstatu občas až príliš do hĺbky. Vo firme by mala existovať polarita. Niekto pri zemi - biznismen, ktorý potrebuje zarobiť peniaze, zaplatiť ľuďom platy, potrebuje opätovne investovať do firmy a na druhej strane sú vedci, ktorí mu predkladajú projekty a hľadajú odpovede.

Ako je na tom USA v oblasti transferu technológií v porovnaní s Európou?
Proces R&D a techtransferu finálneho produktu je pravdepodobne o niečo lepšie prepracovaný v USA než v Európe. Poznám prípady, keď si európske firmy radšej otvorili pobočku v Spojených štátoch, aby mohli transfer uskutočniť tam, hoci duševné vlastníctvo mali vytvorené a rozpracované v Európe.

V konečnom dôsledku má väčšina firiem skôr záujem preraziť v USA, kde je väčší trh než v Európe, hoci Európa má okolo 700 miliónov obyvateľov a Spojené štáty iba nejakých 300 miliónov.

Vaša firma sa nachádza v blízkosti Národných inštitútov zdravia (NIH) a v okolí sa, ako ste spomínali, nachádza veľké množstvo biotechnologických firiem. Ako v tomto prostredí koexistujú štátne inštitúcie a firmy?
Koncentrácia vedcov z celého sveta a firiem je tam naozaj vysoká. Skutočný vzťah medzi vládou a firmami je hlavne kontrolný a v distribúcii peňazí. Vláda podporuje SBIR granty (Small Business Innovation Research, poznámka redaktora), pričom v tomto vzdialenosť od NIH-u vôbec nezohráva úlohu. Tu sú skôr obavy z toho, že sa pri nejakom vládnom úradníkovi alebo vedcovi ukáže netransparentná asociácia so súkromným biznisom, pretože by to mohol byť náznak nekalej činnosti, presunu informácií alebo schválenia niečoho, čo by inak nebolo schváliteľné.

Ale oficiálna spolupráca medzi NIH a firmami existuje, nie?
Áno, samozrejme. Mnohé projekty sú čiastočne robené vedcami z NIH vo firmách. Do našej firmy prišli traja exekutívni pracovníci z NIH. V súčasnosti spolupracujeme s  tímom z univerzity v Ríme a spolupracujeme s jedným výskumníkom na Cornell University. Pôvodne sme spolupracovali aj s niekoľkými vedcami na NIH, ale tu sa to všetko veľmi dynamicky strieda.

Stretávajú sa vedci z rozličných firiem a inštitúcií napríklad v nejakých spoločných kaviarňach, kde môžu spolu diskutovať a nadväzovať partnerstvá?
Áno, to sa robí bežne. Organizujú sa profesionálne mítingy a máme niekoľko reštaurácií, kde obvykle jeden druhého vídame. Tok vedcov medzi firmami je v podstate konštantný a ľudia väčšinou ostávajú v kontakte. Mám technické pracovníčky, ktoré sú vo firmách v okolí, kontaktujeme sa, rozprávame, občas mi posunú informáciu, kde je zaujímavá práca a podobne.

Ako v USA funguje podpora malých a stredných podnikov v oblasti inovácií?
Celkom dobre, ale samozrejme nie ideálne. Vlády jednotlivých štátov sa snažia urobiť niečo, čo by pritiahlo firmy, ktoré by na danom mieste platili dane. Vláda z daní žije, preto chce pre tieto firmy vytvoriť čo najlepšie podmienky.

Firmy ako je naša, na daniach veľa nezaplatia, lebo pokiaľ nemáte výrobok a profit, tak nie je z čoho platiť. Štatistiky však ukázali, že keď sa firmy uchytia a sú úspešné, tak z toho profitujú eventuálne všetci.

Preto bol vytvorený napríklad systém takzvaných inkubátorov. Okres kúpi vhodnú budovu a nechá ju prerobiť na podmienky laboratórií. Potom ju prenajíma za relatívne paušálnu sumu malým startupom a firmičkám, ktoré si nie sú schopné takéto priestory kúpiť. Môžete nájsť niekoľko takýchto miest, kde máte na veľmi malej ploche štyri aj päť firiem.

Potom sú tu samozrejme aj iné druhy podpory. Jednou z najväčších sú práve granty SBIR.

SBIR programom bol inšpirovaný aj európsky SME Instrument (Small and Medium-sized Enterprises). Ktorý program je podľa vás nastavený lepšie?
To, bohužiaľ, neviem porovnať. Len nedávno som sa začal viac zaujímať, ako to funguje v Európe a na Slovensku. Jedným z dôvodov môjho záujmu bolo, že som si založil firmu, ktorá by mala v budúcnosti zabezpečovať konzultácie či už pre americké firmy, ktoré majú záujem investovať do biotechnológií v Európe alebo opačne. Ale v tomto nie som zatiaľ úplne zorientovaný.

Čiže budete prostredníkom medzi americkou a európskou stranou v oblasti biotechu?
Možností bolo viac, napríklad získavať viac informácií pre investorov, pretože sme zistili, že predstavy o samotnom biznise a fungujúcom modeli sú rozdielne na oboch stranách oceánu.

Pôvodne sme začínali s tým, že budeme pomáhať malým startupom vypracovať biznisový model, ktorý by viedol k skutočnému produktu.  Medzinárodnosť sme do toho začali vnášať iba dodatočne, pretože som sa aj vďaka slovenskému veľvyslancovi v USA Petrovi Kmecovi zúčastnil na mnohých diskusiách na ambasáde a zistil som, že podobný záujem by bol aj na slovenskej strane.

Veľa Slovákov je medzinárodne úspešných v biotechnológiách a v biomedicíne. Máte pocit, že aj v USA majú slovenskí vedci v týchto oblastiach dobrú povesť?
Obraz slovenskej vedy je celkom dobrý, ale samozrejme by mohol by byť aj lepší. V poslednej dobe sme sa pri diskusiách s našimi slovenskými priateľmi začali trochu strachovať o úroveň akceptácie slovenského vysokého školstva vo svete. Také množstvo vysokých škôl na takú malú krajinu ako je Slovensko, spôsobuje určitú infláciu vzdelania a roztrúsenie pozornosti i peňazí. Slovenské školstvo sa nijako nepohlo smerom hore ani na medzinárodných rebríčkoch. Slovensko má dobrú vedu s dobrým ohlasom vo svete, ale toto na ňu nevrhá dobré svetlo.

Čo podľa vás slovenským vysokým školám chýba?
Školy by podľa mňa mali v niektorých otázkach začať premýšľať viac biznisovo. Na čele firmy stojí CEO a má hlavné slovo, ktoré je brané vážne. Tým pádom však nesie aj plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Podobne to funguje na amerických školách a mne sa zdá, že u nás to tak nie je. Ak sa zodpovednosť a nasmerovanie samotnej univerzity rozdrobí, je ťažké nájsť niekoho, kto ponesie dôsledky, ak veci nefungujú.

Ďalším problémom je, že na konci tunela vždy vidím slovo priemernosť. Keď máte vo vedení priemerných, tak samozrejme nechcú dopustiť, aby sa do vedenia dostali nadpriemerní.

Čo je teda kľúčom k prekonaniu priemernosti?
Obávam sa, že na to nemám odpoveď a že odpovedať na to je veľmi ťažké, pretože ani systém v Amerike, Nemecku či vo Francúzsku nepovažujem za ideálny. V prvom rade si však musíme položiť otázku, či máme vôbec záujem, aby sme tých nadpriemerných na čele mali alebo nie.

Ostáva vám čas venovať sa popri biznisu aj vede?
Ako som už spomenul, som generalista, ale keďže naša firma nie je početná, vede sa venujeme v tomto štádiu iba dvaja - ja a kolegyňa z Francúzska, takže robíme naozaj všetko. Od testovania buniek, purifikácie hormónu, po testovanie, balenie, spracovávanie údajov a podobne.

Naša firma však už základnú vedu v pravom zmysle slova nerobí. Za ňu považujem to, keď sa pokúšate nájsť niečo nové a my už v podstate vylepšujeme to, čo máme vyskúmané, čiže robíme aplikovanú vedu.

Pod rukami vám prejde takmer každá aktivita firmy. Ktorá časť z celého procesu je vaša najobľúbenejšia?
Musím sa priznať, že ma teší, ak niečo vyrábam. Keď s niekým rokujem alebo robím tabuľky, je to také virtuálne. Ale keď sa nadýchnete atmosféry po otvorení inkubátora a ovanie vás CO2 atmosféra z produkčných buniek, ktoré potom spracovávate a keď nakoniec máte tú fľaštičku v ruke a dávate na ňu nálepku, je to výborný pocit.

Získať ho môžete v podstate iba v malom startupe, ktorý ešte nemá povolenie na predaj, pretože v  zabehnutej firme so schváleným výrobkom celý tento proces už nemôžete zažiť. Práca je rutinná, presne podľa protokolov a prísne kontrolovaná. Na jej konci sa pozeráte „iba“ na tabuľky s výsledkami produkcie a kontroly kvality.