Prečo ste sa rozhodli pracovať práve na zariadení ktoré analýzuje zdravotný stav obličiek?
Andrej: Vždy som chcel založiť firmu, kde by sa robili potrebné a aplikovateľné veci. Fascinuje ma technológia, odmalička som napríklad rozoberal rádiá. Veľa ľudí ich nezloží naspäť, ale mňa bavilo skladať ich, dokázať si, že to funguje.

Na túto oblasť zdravotnej starostlivosti som sa sústredil preto, že moja krstná mama zomrela kvôli poškodeným obličkám. Ako dieťa som nechápal, čo sa deje, no zostalo mi to v pamäti, pretože to bola skvelá osoba a veľmi mi chýbala. Preto zameranie na obličky, to je taká rodinná diagnóza.

V čom je pre vás prepojenie týchto dvoch oblastí dôležité?
Andrej: Bavia ma malé, prenosné technológie. Fascinuje ma však, že sme tam kde sme a ideme neustále dopredu, no zdravotnícke riešenia sa akosi nehýbu. Priťahuje ma teda technológia, ktorá má účel. Ako je napríklad aj tá, ktorá slúži na diagnostiku chorôb.

Ak by sme mali napríklad takého „lekára vo vrecku“, vedel by azda včas odstrániť veľa nedostatkov. Klasickí lekári sú totiž rôzni – excelentní, alebo aj priemerní. Ak sa s nimi stretávame málokedy, nikto z nás netuší, ku ktorému z nich práve prišiel.

Často krát by sa dalo diagnostikovať lepšie, ale kvôli ľudskému faktoru sa to nedeje. A ľudský faktor sa najlepšie odstraňuje technológiou. Alebo spojením človeka – lekára – a dobrej technológie, kedy zvyčajne dosiahnete nadpriemerné výsledky.

Pre koho bude váš prístroj primárne určený?
Alex: Na začiatku bolo dôležité si zadefinovať nášho potenciálneho zákazníka. Zatiaľ sa javí, že tým zákazníkom sú diabetici, keďže zhruba u 30% z nich sa potom vyvinú problémy s obličkami. Keďže bohužiaľ počet diabetikov vo svete celkovo veľmi narastá, tak aj táto skupina začína naberať na objeme.

Čo všetko dokáže váš prístroj v obličkách zmerať?
Andrej: Prístroj meria prietok krvi obličkami. Srdce pumpuje 5 litrov krvi za minútu a ak má niekto zdravé obličky, tak by asi 100-200 mililitrov z toho mali filtrovať obličky. Ak má niekto poškodenú jednu obličku, tak bude ten filtrovaný prietok zhruba polovičný. Odpadové látky nebudú prechádzať do moču, ale zostanú v krvi. Náš prístroj zmeria, koľko sa ich v krvi nachádza.

Keď je odpadu v krvi veľa, tak je zvýšené riziko, že obličky nefungujú tak, ako by mali. Keď je ich hladina v porovnaní s rovesníkmi vo vašej kategórii s rovnakou hmotnosťou normálna, tak je šanca poškodenia obličiek menšia a mali by byť zdravé. A toto práve používajú lekári v nemocniciach. My tento test prenášame z nemocničných laboratórií do domácností.

Ako musí používateľ pri takomto domácom vyšetrení postupovať?
Andrej: Naštartuje aplikáciu v telefóne, vyplní základné údaje, ako hmotnosť a vek a zapne zariadenie, ktoré sa bezdrôtovo spojí s telefónom. Potom umiestni kvapku krvi na testovací papierik a ten zasunie do prístroja. Ten do niekoľkých sekúnd zmeria odpadové látky v krvi a výsledky zobrazí na grafe. Časom plánujeme rozšíriť repertoár krvných testov, čiže by sa týmto vyšetrením dali zistiť aj iné druhy chorôb.

Alex: Ešte je možno dôležité povedať, že jedným z benefitov, ktoré má toto zariadenie priniesť, je, že užívateľ má možnosť spoznať svoje telo. Každý má individuálny prirodzený stav látok v tele, no veľa testov sa robí voči nejakému priemeru. Potom sa často stane, že lekár povie, že vaše výsledky nie sú v normále a má podozrenie na dysfunkciu, no pre vás to môže byť prirodzené.

To znamená, že vďaka dlhodobej diagnostike a ukladaniu dát si vie lekár lepšie porovnať, čo je pre daného pacienta prirodzený stav a čo už nie.

Keď sa človek dozvie, že nemá priaznivé výsledky, má ísť následne k lekárovi?
Andrej: Áno. Tu do toho vstupuje legislatíva – diagnostika nesmie dávať odporúčanie o zdravotnom stave, to musí urobiť lekár. Ten musí nakoniec určiť diagnózu, my poskytujeme len meranie a odporúčanie, že by mal užívateľ okamžite/neskôr/v budúcnosti navštíviť lekára. Číselné údaje môže tiež poslať lekárovi SMS-kou.

Používa sa takáto technológia aj inde vo svete, alebo ste v tomto úplne noví?
Andrej: Podľa mňa sme vystihli dobu, kedy sú tieto technológie na prelome uskutočniteľnosti. V laboratóriu sa za posledných 40 rokov odviedol obrovský kus práce, inžinieri a vedci vyvinuli mikročipy, ktoré sú dnes tak maličké, že sa zmestia do telefónu, a pritom dokážu toľko, čo stolný počítač pred štyrmi rokmi. Na tom staviame.

Boli by sme naivní, keby sme tvrdili, že sme jediní na svete, pretože tá technológia práve dozrela, je možné to uskutočniť, ale potrebujete na to ten správny tím, správne financie, priestory a prostredie, kde sa dá na túto tému inteligentne debatovať. Práve teraz je to možné a my máme všetky ingrediencie k tomu, aby sa nám to podarilo, no sú tu riziká. Hlavne časové, že niekto príde skôr a predbehne nás. To riziko tam určite je.

Viete o nejakých podobných zariadeniach?
Andrej: Existuje napríklad stránka, kde ponúkajú krabičku, v ktorej si možno otestovať testosterón zo slín, fertilitu z moču, či zápalový faktor v krvi. Neviem ako blízko sú k realizácii svojho projektu, majú síce fotky, ale to môže byť len prázdna plastová krabička. Američania sú v tomto dobrí, že im stačí nápad, krabička, video a už ten prototyp predávajú, aj keď bude dostupný až koncom roku 2015 či neskôr.

Inak s výnimkou glukometra nepoznám takéto užívateľské medicínske zariadenie, okrem takých klasických ako sú tlakomer, meranie okysličenia krvi a podobne. Prípadne je tu ešte Scanadu, čo je domáca lekárnička 21. storočia, ktorá v sebe nemá zabudovaný len teplomer, ale aj tlakomer, či prístroj na meranie farby kože, vďaka ktorému sa dá odhaliť napríklad žltačka.

My sme teda myslím jedni z prvých, čo sa snažia mať platformu na detekciu rôznych ochorení krvi, a sú to preteky, podobne, ako keď sa vyvíjala žiarovka.

Oblasť zdravia je pre vás očividne veľmi dôležitá. Prečo ste k nej pridali aj environmentálnu sféru, konkrétne diagnostiku vody?
Andrej: Diagnostiku obličiek sme začali robiť s tým, že sme získali niekoľkofázovú investíciu zo zahraničia. Máme teda investíciu, vieme tu postaviť vynikajúci tím, máme laboratórne priestory a napredujeme, ale samotná investícia na zavedenie našej technológie na trh nestačí.

Ľudia z Philips Life Sciences nám povedali, že na umiestnenie podobného produktu na trh budeme potrebovať desiatky miliónov eur. Zostali sme trochu zarazení, pretože podľa mojich odhadov to má byť omnoho menej, ale v poriadku, ja sa tohto sna nevzdávam. Verím, že to bude náročné, ale pokračujeme vo vývoji firmy.

Cez mobilnú aplikáciu môžete jednoducho sledovať stav vašich obličiek.

Keďže zatiaľ toľké prostriedky nemáme, prvý krok je naučiť sa, ako sa vlastne taký senzor vyvíja. Pracujeme teda na úplne rovnakom princípe, na tých istých senzorických testovacích prúžkoch, len na iné tekutiny, napríklad vodu. A to je ten prvý krok.

Alex: Keď sa realizujú takéto komplexné veci, tak je dôležité si vytýčiť aj „medzimíľniky“, aby tím napredoval. A tie je potrebné stanoviť tak, aby to našu pozornosť neodviedlo inam, ale aby nás to posunulo dopredu a aby sme dostali medzivýsledky. A tak sa nám nejako prirodzene vynorila oblasť environmentalistiky a vody.

V akom štádiu sa v tomto projekte nachádzate?
Andrej: Máme hotovú platformu na detekciu tekutín v akomkoľvek prostredí – či už v prírode alebo hocikde inde. Užívateľ bude mať k dispozícii prístroj s telefónom, v ktorom bude aplikácia, a testovacie prúžky, ktoré po namočení do tekutiny zmerajú jej kvalitu.

Toto všetko sme vytvorili v priebehu niekoľkých mesiacov, čo je podľa mňa fantastický pokrok, lebo presne tá istá technológia sa dá využiť na detekciu obličiek, s obmenou chemickej detekčnej vrstvy. Tá si ešte vyžaduje určitú prípravu.

Tým, že človek ukáže hmatateľné medzivýsledky práce, sa už oveľa ľahšie odpovedá na otázky, ktoré prirodzene nasledujú. Je lepšie, ak je diskusia s partnermi pri fungujúcom prototype a nie nad obrázkami.

Ako sa darí startupom na Slovensku? Aké sú vaše skúsenosti s nimi, keďže ste tak začínali aj vy?
Alex: To je veľmi zložitá téma. O startupoch sa v súčasnosti veľa hovorí, je to „sexi“ téma a je o nich počuť z každej strany, ale vynára sa tu otázka, čo to vlastne ten startup naozaj je. A interpretácie sú extrémne rozdielne. To je ten základný problém.

Andrej: My sme vlastne medzinárodný tím, každý z nás veľa cestoval a má isté skúsenosti. Človek sa samozrejme môže rozhodnúť, že si firmu kvôli daňovým výhodám založí v Rakúsku, v Nemecku či vo Švajčiarsku a situácia by bola oveľa jednoduchšia.

Keď si zoberieme napríklad Nemecko, tak tam existuje Gmbh Light, čo je niečo ako ľahko založiteľná spoločnosť s ručením obmedzeným – za jedno euro, a celé to trvá jedno poobedie.

Na Slovensku to trvá zhruba mesiac, dva, pričom legislatíva nebola v roku 2013 pripravená na vstup zahraničného investora z tretej krajiny do slovenskej s.r.o. Mali by sme sa učiť od krajín, kde to funguje. Prečo by sme mali byť z pohľadu byrokracie horší?

Hovorili ste, že jedným z riešení je založiť svoju spoločnosť v inej krajine. Vy ste však zostali tu.
Alex: Je to paradoxné, ale áno, zostali sme tu.

Prečo?
Andrej: Pre mňa je to výzva. Veľa kamarátov zostalo v zahraničí a ja im chcem ukázať, že ak sa to dá tu, a to čestne, tak sa to dá hocikde na svete.

S akým najväčším problémom ste sa stretli odkedy ste začali vyvíjať vaše zariadenia?
Andrej: Problém, s ktorým som sa ja osobne stretol, je v našej „slovenskej” kultúre. Malcolm Gladwell vo svojej knihe „Outliers“ (v preklade Outsideri, pozn. red.) popisuje fenomén kultúry aj prostredníctvom psychologického experimentu, kde umiestnili ľudí z rôznych častí Ameriky do úzkej chodby a niekto na nich zakričal nadávku. Následne ten človek musel kráčať po chodbe, čo mu zvyšovalo adrenalín. Na konci oproti nemu postavili dva a pol metrového hráča futbalu a merali vzdialenosť, kedy sa tomu hráčovi daný človek uhol.

Zatiaľ čo severskí ľudia niekde zo Seattlu uhli v priemere štyri metre od hráča, južan uhol až keď bol meter a pol pred ním. Boli tam merateľné rozdiely a Gladwell to vysvetľuje na základe kultúry. Ak je niekto Škót, tak má škótsku kultúru a mentalitu. A tá mentalita sa s ním ťahá generácie. Nie je to možno ľahko vysvetliteľné, racionalizovateľné, ale mentalita je akoby dedičná.

Ako sa to z vašej skúsenosti prejavuje na Slovákoch?
Andrej: Aj my máme určitú mentalitu, sme založení na určitej kultúre. Stretol som sa s tým keď sme napríklad potrebovali vybaviť laboratórium, čo malo byť definované ako miestnosť s umývadlom. Neviete si predstaviť, aké komplikované je zohnať miestnosť s umývadlom (smiech). Nakoniec sa nám to podarilo, ale všetko, čo sa tu na Slovensku vybavuje, nech je to hocijaká drobnosť, ide cez známosti. A to sa mi zdá trochu kontraproduktívne.

V Číne je to veľmi dobre vidieť. Ak chcete robiť obchod, tak s vami nebudú komunikovať, aj keby ste boli milionár, pokiaľ vás nepredstaví nejaký kamarát a nezaručí sa za vás. Neskôr to prešlo do Ruska, tam je to na báze vodky a pitia, a my máme z tej východnej kultúry nejaké pozostatky a tiež robíme biznis takýmto spôsobom.

Jadro Vestigenu: zľava Martin Holický, Lucia Kvapilová, Alexander Kriško, Vincent Touquet a Andrej Mošať.

Možno si viacerí niekedy kladieme otázku, či sú vedúci technologických startupov a firiem odborníci alebo manažéri. Ako je to s vami?
Andrej: Ja som o elektronike napríklad nevedel nič. A najlepšie sa to človek naučí tým, že to jednoducho začne robiť. I keď ak nemá cieľ, tak tá motivácia veľmi rýchlo opadne. Preto je podľa mňa najlepší postup určiť si cieľ a nejako sa tam dopracovať. Takto som sa naučil elektroniku na základnej úrovni tak, že viem napríklad povedať ako sa robia digitálne obvody, čo mi už umožňuje komunikovať s elektroinžiniermi.

Čiže ak dôjde k tomu, že narazím na hranice svojich vedomostí, idem za elektroinžinierom a diskutujeme na nejakej základnej alebo pokročilejšej úrovni. To isté sa týkalo napríklad diagnostiky biomolekúl, či chémie, kde sú tie moje vedomosti veľmi základné (smiech).

Alex: Ak človek rieši problém, ktorý je skutočne závažný, tak sa okolo toho tí správni ľudia nájdu, jednoducho to príde. Tam dochádza k najväčšiemu zlomu – či má daná myšlienka životaschopnosť alebo nie, respektíve aký kvalitný ten problém nakoniec je. Či je len umelo vytvorený alebo naozaj existuje.

Pokiaľ je myšlienka dostatočne nosná, tak vie zapáliť ľudí a veľa vecí sa dá riešiť. Ale pokiaľ akýmkoľvek spôsobom umrie, tak sa všetko ostatné potom samo rozpadne. To je to, čo asi tvorí celé jadro startupov. Nad tým by sa mali začať všetci zamýšľať, lebo startup je síce v súčasnosti veľmi obľúbená záležitosť, ale sústrediť by sa malo na to, nakoľko kvalitné problémy sa idú riešiť.

Čo by sa v prípade startupov dalo robiť lepšie? Kde vidíte nedostatky?
Andrej: Jedným z mnohých príkladov toho, kadiaľ vedie cesta, je občianske združenie Mozgohouse. Človek, ktorý si chce založiť startup, tam môže prísť a pracovať, pričom keď si tam už sadne, tak sa ho ľudia pýtajú na čom pracuje a ako mu môžu pomôcť.

V Mozgohouse sú na rozdiel od iných coworkingových priestorov chalani, čo študovali povedzme na Matfyze (Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, pozn. red.), sú to jedni z tých najlepších a vytvorili sieť ľudí po celom svete, ktorí si navzájom pomáhajú, pričom sa zameriavajú na algoritmy a informačné technológie, ktoré budú mať veľký dopad.

Vždy sa dá založiť ďalšia „Zľava dňa“ alebo „Čo si dám dnes na obed“, ale to nemá byť podstatou činnosti inteligentných, vysokoškolsky vzdelaných ľudí a študentov. Začína to podľa mňa práve v takýchto „mozgohousoch“, kde človek príde a vidí kadiaľ vedie tá správna cesta a ľahšie nachádza spolupracovníkov z najrôznejších oblastí. Takéto jednotky potom vedia transformovať spoločnosť ďaleko do budúcnosti a má to obrovský význam.

Alex, aké sú vaše postrehy k tejto oblasti?
Alex: Dôležité je vytvoriť coworkingovú platformu, ktorá poskytuje tvrdú a jasnú spätnú väzbu. Lebo tá myšlienka je základ. Netreba sa s nadšením okamžite púšťať úplne do všetkého. Na identifikáciu kvalitných problémov treba najskôr určitý filter a správnych ľudí, ktorí budú o danej problematike diskutovať.

Základom je teda nastaviť tento filter – aby ľudia nepodľahli frustrácii. Lebo aj to sa môže stať. Veľa mladých ľudí napokon „zfrustruje“, lebo majú veľké očakávania, vezú sa na takej pomyselnej vlne, kde je všetko parádne a deje sa okolo toho veľa vecí, a nakoniec akoby im z toho utiekla pointa. Vložia do toho veľa energie a rýchlo sa vypália.

Nazvem to takto – akceleračný efekt, ktorý môžeme sledovať v startup scéne, môže byť aj pozitívny aj negatívny. Ak sa rôzni ľudia veľmi snažia urýchliť určitý vývoj, vie to vytiahnuť na povrch aj veľa negatívnych vecí. A nastaveniu filtra sa venuje len veľmi málo času.