Je tu toľko informácií, na ktoré si nespomenieme práve v tej chvíli, kedy to potrebujeme: meno osoby, s ktorou sme sa už stretli, ďalší PIN, heslo internetového serveru, ktoré sme zadali pred niekoľkými mesiacmi a mnohé iné. Keď zabúdame opakovane, začneme sa obávať. Obzvlášť, ak sa to s pribúdajúcim vekom zhoršuje. Je takáto deravá pamäť normálna?

Je pravdou, že sa množstvo informácií, ktoré by sme si mali zapamätať, v posledných desaťročiach neúmerne zvýšilo, a to najmä u tých, ktorí vykonávajú náročnú profesiu. Vedci preto začali zisťovať kedy ide skutočne o poruchy pamäte a aké sú rozdiely medzi ideálnou pamäťou, ktorá je schopná uložiť všetko užitočné, a reálnou pamäťou, ktorá naopak nestačí všetko prijímať.

Funkčnou poruchou pamäte rozumieme stav, kedy sa osoba sťažuje na výpadky pamäte v prostredí, kde je potrebné si zapamätať veľa rozličných faktov. Nemá to žiadne špecifické príčiny, ani fyzické, ani psychické.

„Je to porucha vyskytujúca sa častejšie medzi osobami, ktoré stoja z profesionálneho a sociálne-ekonomického hľadiska na vyššom stupni. Osobám, ktoré majú vysoké nároky na pamäť, viac hrozí, že sa u nich prejaví neschopnosť vyrovnávať sa s nedostatkami pamäte a s jej bežnými zmenami, ktoré sú vyvolané zmenami nálad, stresom a pokročilým vekom," uviedli experti z britskej Sheffieldskej univerzity.

Kto si všíma aj drobné problémy vo svojej schopnosti niečo si zapamätať a venuje vyššiu pozornosť svojim poznávacím schopnostiam, zvykne mávať pocit, že niečo nie je v poriadku. „Vyvíja sa u neho stres vyvolaný nesúladom medzi vysoko náročnými požiadavkami na pamäť a jej možnosťami," uvádzajú vedci. Čím dlhšie trvá stres, tým viac má pamäť tendenciu fungovať zle.

Ďalším prejavom nedostatočnej pamäte, ktorý však nemusí byť patologický, je takzvaná mierna kognitívna porucha (mild cognitive impairment). Je to stav, ktorého podstata a predovšetkým vývoj vyvolávajú aj medzi vedcami mnohé prekvapenia. Kto nimi trpí, má reálne znížené poznávacie schopnosti, ale dokáže fungovať v bežnom živote.

Môže to byť spôsobené vekom, dlhodobými depresívnymi stavmi, alebo chronickým alkoholizmom. Tieto rozdielne príčiny sa prejavujú rôznymi symptómami a vývoj je neistý. „Pôvodným cieľom tejto klasifikácie bolo rozlíšiť osoby s vysokým rizikom Alzheimerovej choroby či ďalších neurovegetatívnych porúch, ktoré môžu viesť k demencii. Nedá sa ale povedať, že by sa tento cieľ dosiahol," vysvetľujú vedci.

V mnohých prípadoch má mierna kognitívna porucha prechodný charakter umožňujúci plné uzdravenie, ku ktorému dochádza po tom, čo je prekonaný dlhodobý depresívny stav. Nemá teda nič spoločné so žiadnou formou demencie. „Avšak medzi laikmi a verejnosťou vládne presvedčenie, že každé mierne zhoršenie poznávacích funkcií znamená nevyhnutnú cestu k nejakej forme demencie," dodali britskí vedci.

Výskum uskutočnený medzi americkými neurológmi ukázal, že takmer 20 percent z nich bolo presvedčených o tejto nutnosti. Tento stav, nachádzajúci sa na polovičnej ceste medzi normálnym a patologickým, ukazuje, že medzi nimi nie je jasná hranica.

Človek môže pociťovať stratu niektorých poznávacích funkcií, ktoré sú celkom prechodné či stabilné, ale ktoré sa ďalej nerozvinú. Sú ale ojedinelé prípady, kedy dochádza ku skutočnej demencii. Ďalší výskum má odhaliť, aké sú presné príčiny týchto špecifických prípadov.

ČTK