Vo svojej práci sa okrem iného venujete metastatickým nádorom. Čo rozhodne o tom, či nádor vytvorí metastázy alebo nie?
O tom, či budú nádorové bunky metastatické, rozhodujú ich vlastnosti. Keď sa bunka snaží dostať z miesta, kde rastie primárny nádor na iné miesto, tak sa tam musí preplaviť krvným riečiskom.

Veľmi veľa buniek pri tom uhynie, pretože riečisko nie je ich prirodzeným domovom. Ak to aj nejaká z nich zvládne, musí sa uchytiť a prežiť na novom mieste, kde začne metastáza rásť.

Čo potrebuje na to, aby sa uchytila?
Nájsť vhodné podmienky pre rast a vyprovokovať tvorbu nových ciev, aby boli metastázy prekrvené, mali dostatok živín a tak ďalej. Je to pomerne zložitý proces, ktorý sa skladá z množstva krokov na úrovni molekúl.

Tieto štádiá prežijú len najagresívnejšie bunky, ktoré sú schopné prispôsobiť sa nepriateľským podmienkam. Z tých potom vzniknú metastázy.

Čiže je to taký kolonizátor...
Áno, svojím spôsobom je to zneužitie normálnych fyziologických dejov, ktoré bunky majú. Výbavu, ktorú majú na regeneráciu tkanív však nádorové bunky zneužívajú na vytvorenie a podporu rastu nádorovej masy.

Viete identifikovať, ktoré bunky sú najagresívnejšie?
V rámci výskumu sme najskôr získali pôvodné bunky, ktoré boli menej agresívne, a potom sme izolovali bunky, ktoré rástli na pľúcach experimentálnych myší agresívne. Keď sme ich vedľa seba položili, vedeli sme porovnať rozdiely medzi nimi na molekulárnej úrovni a vytvoriť takzvaný expresný profil.

Na základe toho, čo už bolo dopredu známe, sme vedeli, že zmeny sú najmä na povrchu buniek a v molekulách, ktoré vylučujú smerom von, do okolitého prostredia.

V našej publikácii sme napokon ukázali, že tam naozaj došlo k výraznej zmene pri expresii oproti pôvodným bunkám. Vďaka tomu vieme vybrať tie, ktoré sú najviac zmenené a rozmýšľať nad tým, aké majú tieto vylučované molekuly funkciu, čo robia v nádore a ako by sa dali terapeuticky využiť.

Cieľom liečby totiž nie je zabiť hlava-nehlava všetko naokolo, ale presnejšie ju nasmerovať ku konkrétnym nádorovým bunkám.

Či sa bude dať využiť práve táto odlišnosť pôvodných a agresívnych nádorových buniek je ďalšia otázka. Najprv musíme zistiť, ako sa líšia.

Je pri nejakých druhoch rakoviny oveľa väčší výskyt metastatických nádorov ako pri iných?
To je skôr otázka na klinikov, ale vo všeobecnosti sa nedá povedať, ktorý nádor bude určite metastazovať a ktorý nie. Dva nádory môžu vyzerať podobne a napriek tomu majú inú výbavu na úrovni molekúl, iné vlastnosti a úplne inú odpoveď na liečbu.

Používaniu pojmu rakovina sa vedci bránia, lebo je to niečo veľmi abstraktné. Hovoríme o nádorových ochoreniach, pretože čo nádor, to v podstate iné ochorenie na molekulárnej úrovni.

Ťažko však môžeme predpokladať, že by sme pre každého pacienta mohli vyrobiť tabletku na mieru. Cieľom je hľadať spoločné znaky nádorov a liečiv, ktoré na seba reagujú.

Čiže univerzálny liek na rakovinu je nonsens...
Nemyslím, že sa to dá očakávať. Z toho, ako hlboko sa dnes vieme pozrieť do buniek, vieme vybadať ich spoločné znaky, proti ktorým môžeme použiť konkrétne lieky. Nádorové ochorenia sú však priveľmi komplexné na to, aby sa dali liečiť jednou tabletkou.

Kde je podľa vás budúcnosť onkologického výskumu?
Nepozerať sa ako vyzerá nádor zvonku, pretože nie je nebezpečný vtedy, keď je veľký, ale keď je agresívny. Ako molekulárny biológ považujem za dôležité pozerať sa na molekuly, ktoré v bunkách určujú ich správanie a mali by slúžiť aj na predpovedanie agresivity.

Od toho by sa mala odvíjať liečba, keďže má závažné vedľajšie účinky. Nie že budeme agresívnejšie liečiť nádor len preto, že je veľký.

Kde môžeme zistiť, čo je v onkologickom výskume nové?
Pri výskume financovanom z verejných peňazí je snaha, aby sa publikácia zverejnila čo najskôr po prijatí do časopisu. Ešte predtým ako vyjde v tlačenej verzii, je už dávno zverejnená v databázach.

Takáto stratégia je čoraz rozšírenejšia a myslím, že je to tak správne. Ak dostávame na výskum peniaze zo štátneho rozpočtu, každý má právo vedieť, čo sme za tie peniaze urobili. Naša ústavná stránka je prepojená s databázou publikácií, takže sa ku zameraniu každého projektu a publikačným výstupom z neho viete dostať hneď, ako je publikácia prijatá.

Foto: archív Lucie Kučerovej

Ako sa vám zúžil čas na vedu, odkedy ste dočasne poverenou riaditeľkou Ústavu experimentálnej onkológie SAV?
Poviem vám to úplne presne, mám na ňu desať minúť týždenne. Zďaleka som si nemyslela, že to bude až také zlé.

Takže sa ani nebudem pýtať na akom výskume pracujete...
Momentálne na žiadnom. Svoje experimenty som musela zastaviť, a priznám sa že som z toho nešťastná. V silách jedného človeka nie je obsiahnuť rokovania o transformácii akadémie, budovaní biomedicínskeho parku, sťahovanie do novej budovy a ostané veci okolo chodu ústavu.

Bola by som veľmi rada, ak by sa to pomaly utriaslo a mohla by som aspoň časť času venovať experimentálnej práci. Ak by mi naozaj hrozilo, že sa do laboratória nevrátim, tak by som tú riaditeľskú funkciu určite vzdala.

Ak by som chcela byť manažérom, tak je to fajn, ale som vyštudovaný biochemik, onkológ a cítim sa byť viac vedeckým pracovníkom.

K akým experimentom by ste sa teda radi vrátili?
Mám rozpracovanú veľmi zaujímavú vec. Predpokladám, že komisia pri vyberaní ocenenia Vedkyňa roka 2014 zobrala do úvahy najmä dve práce, ktoré vyšli v roku 2014.

Jedna sa venovala nádorovým kmeňovým bunkám a druhá melanómom. Tieto dve veci sa začali prekrývať, pretože sa snažíme nájsť melanómové kmeňové bunky a identifikovať ich znaky.

Melanómové bunky sú veľmi špecifické tým, že sa vedia veľmi dobre prispôsobiť. Podarilo sa nám dokázať, že ich nie sme schopní identifikovať na základe znakov na ich povrchu. Skôr sa nám zdá, že pri týchto bunkách je kľúčová zmena v ich metabolizme.

To ma navádza k tomu, prestať sa pozerať na to, čo je na povrchu, ale pozrieť sa pod ten „kabátik“ a skúmať ich vnútro.

Ak by ste vedeli, ktoré nádorové bunky sú kmeňové, vedeli by ste nádor zničiť s čo najmenšími stratami?
Áno, prirovnala by som ich ku koreňu, keďže z nich nádor vyrastá. Keď burine „odkmášete“ listy a nevytrhnete koreň, tak znova vyrastie.

Treba však uvažovať nad tým, že človek má v tele aj zdravé kmeňové bunky. Pokiaľ majú aj normálne kmeňové bunky odlišnú reguláciu metabolizmu, tak akonáhle použijete látku, ktorá by do neho zasahovala, musíte si dať veľký pozor na to, aby ste nezlikvidovali aj tie zdravé.

Musíme teda zistiť rozdiel medzi normálnou a nádorovou kmeňovou bunkou. Až potom môžeme rozmýšľať nad tým, ako by sa dalo využiť nasmerovanie terapie proti nádorovým bunkám bez toho, aby sme zabili tie zdravé. Ale to je len hypotéza, ktorá sa môže ukázať byť neopodstatnená.

Čo pre vás znamená ocenenie vedkyňa roka?
Je to spoločenské ocenenie za niekoľko rokov systematickej vedeckej práce. Nie len mojej, ale predovšetkým celého kolektívu. Takže toto ocenenie nie je iba pre mňa a určite nie je len za jeden rok. 

Tento titul bol udelený po prvý krát. Mali by mať vedec a vedkyňa samostatné kategória?
Neviem, nepoznám úmysel organizátorov. Viem, že minulý rok bolo udelené ocenenie za celoživotné dielo, a to tento rok nevyhlásili. Takže uvidíme, či táto kategória ostane a ako organizátori vnímajú jej opodstatnenie do budúcnosti. 

Čo vás priviedlo k onkológii? Veľa mladých študentov si hovorí, „ja raz vymyslím liek na rakovinu...“
Ja som si práve toto nikdy nehovorila. Mala som rôzne, asi štandardné detské predstavy, a to rozhodnutie sa postupne vyvinulo. Väčšinou do neho dosť zasiahnu profesori, podľa toho, či vás dokážu zaujať alebo odradiť od konkrétnej oblasti.

Ak by ste si ešte teraz mohli vybrať nejaký odbor, je nejaký, ktorý by vás lákal?
Veľakrát som si hovorila, že „až raz budem veľká“, alebo pocítim profesionálne vyhorenie, tak by som mohla ísť študovať napríklad psychológiu.

Ľudia okolo mňa často hovoria, že som veľmi pragmatický človek, čiže získať hlbšie pochopenie psychologických javov by bolo fajn, keďže mi niekedy nedávajú logiku.

Jedného dňa si možno poviem, že mám toho plné zuby a chcem skúsiť niečo iné. Takže nikdy nehovorím nikdy.

Ako sa bránite tomu, aby ste výskumu nemali plné zuby? Máte čas na relax, alebo si prácu beriete aj domov?
Keď mám pocit, že sa snažím, ale stále to k ničomu nevedie, tak pečiem. Znie to síce možno zvláštne, ale pri pečení má človek za krátky čas rukolapný výsledok svojej práce. Nie vždy to dopadne dobre, ale pomáha to vyvetrať hlavu.

Vedecká práca je veľmi zapeklitá, môžem tu sedieť a sústrediť sa cielene koľko chcem, no nemusím vymyslieť vôbec nič. Keď však nechám myšlienky voľne bežať, napríklad pri mechanickej činnosti s mixérom v ruke, tak mi veľakrát napadnú veci, ktoré moju prácu posunú viac, ako keď sa nútim sústrediť v kancelárii.