Už viac ako pätnásť rokov sa zaoberáte technológiou vodného prúdu, prečo ste si vybrali práve túto oblasť?
Pôvodne som bol zameraný skôr humanitne – už od gymnázia som chcel ísť na filozofiu a právo. Až po nadstavbe som šiel na Fakultu výrobných technológií, kde pôsobím doteraz, a keďže som skôr environmentálne orientovaný, tak mi toto zameranie padlo vhod.

Dôležitým podnetom bola tiež prednáška profesora Vaška z Akadémie věd ČR na našej fakulte v roku 2000 na tému rozpájania materiálov vodným lúčom. Dovtedy som absolútne netušil, o akú technológiu ide, a bol som nadšený, že niečo také vôbec existuje. Dva týždne na to bola na fakulte vypísaná diplomová práca na tému „Ďalšie možnosti využitia vodného prúdu vo výrobe“ a moje smerovanie už bolo jasné.

Spomenuli ste, že vás na tejto technológii lákala aj jej ekologickosť?
Mojou hlavnou motiváciou bolo, že ide o postup delenia materiálov, ktorý je založený na prírodných prvkoch – vode samotnej alebo v kombinácii vody s pieskom. Nie je tam nič umelé, je to niečo, čo táto Zem pozná už odkedy vznikla.

Kde všade sa dá táto technológia uplatniť?
Moj diplomant Slavomír Bednár vo svojej diplomovej práci poznamenal: „Možnosti, akými môže byť vodný prúd užitočne aplikovaný, sú často limitované iba ľudskou predstavivosťou.“ Túto technológiu možno uplatniť prakticky všade. Otvorili sme ďalšie „fronty“ ako aplikácia tejto technológie pre medicínske účely, či delenie kompozitných materiálov, ktoré sú využívané v kozmickom a leteckom priemysle. Momentálne máme aj výbornú spoluprácu s Indiou vo využití vodného prúdu v baníctve.

Tieto aplikácie síce existovali už v minulosti, ale momentálne máme dostupnú výbornú techniku z Inštitútu geoniky AV ČR v Ostrave, ktorá je ešte vo vývoji a nie je voľne dostupná. To všetko vďaka pánu Dr. Josefovi Foldynovi, ktorý si dal patentovať technológiu akusticky budeného pulzujúceho vodného prúdu.

To znie nezvyčajne, v čom spočíva jej princíp?
Keď delíme materiál súčasným spôsobom, potrebujeme vysoké tlaky. Tu je stratégia opačná – ideme do nižších tlakov, ale prúd zosilňujeme akustickými vlnami, ktoré sú vytvárané sonotródou nástroja (sonotróda, vibrujúci prvok, je zariadenie, ktoré vytvára kmity, čo môžeme prirovnať k hádzaniu toho istého kameňa do vody, s presne definovanou hmotnosťou a časovým intervalom, pozn. red.). To znamená, že ak máme frekvenciu 20 000 Hz, tak vytvoríme 20 000 vlnoplôch vody za sekundu. Kvapka vody vyhĺbi materiál silou a tým, ako často padá.

Ste spoluautorom publikácie zaoberajúcej sa využitím vodného prúdu v ortopedickej oblasti, čo si pod tým môžeme predstaviť?
Konkrétne by sa vodný prúd dal využiť na deštrukciu kostného cementu pri reoperáciách endoprotéz (pri endoprotéze kĺbu ide o jeho úplnú alebo čiastočnú náhradu umelým kĺbom, pozn. red.). Spolupracujeme s doktorom MUDr. Jánom Kľocom, PhD., prednostom Ortopedického oddelenia v Prešove, ako aj s inými ortopédmi. Potrebujeme vedieť, aké majú ťažkosti. Vedci totiž často niečo skúmajú, no nevedia o problémoch, ktoré existujú za štyrmi stenami ich laboratória.

Kde sa ešte dá okrem medicíny využiť sila vodného prúdu?
Pokračovali sme v nápade Davida Summersa z Ameriky, ktorý vodný prúd využíval na likvidáciu protitankových mín. Experimentálne to odskúšal na míne, ktorá mala sedem poistiek – a nevybuchla. Prerezal ju. V dobe, keď vybuchol delaboračný sklad v Novákoch mal som diplomanta, ktorý bol vojak z povolania. Výbuch nám poslúžil ako podnet obnoviť tento smer a pokračovať v ňom ďalej – pracujeme na systéme, ktorý by muníciu likvidoval bez prítomnosti ľudskej obsluhy.

Pracovné stretnutie medzinárodného multidisciplinárneho tímu na ortopedickom oddelení v Prešove v rámci projektu WORTH – Start Danube.

Spomenuli ste, že vedci občas zabúdajú na to, čo sa deje za stenami ich laboratória. Kde vidíte ďalšie problémy novodobého výskumu?
V dnešnej globálnej ekonomike sú vedomosti skôr mena. Hlavnou slabinou európskej vedy je, že sa masívne publikuje, no poznatky sa komercionalizujú niekde inde. To sú peniaze vyhodené do vzduchu. Profesor Peterka z STU bol nedávno v Južnej Kórei, kde videl bilboardy s nápisom „Tvoj patent – naša budúcnosť“. Japonsko a Južná Kórea boli zničené vojnami. Dokázali sa rýchlo spamätať vďaka tomu, kde nasmerovali peniaze.

Pre nás existujú dve možnosti. Buď ich prejeme a budeme čakať na spásonosný cudzí kapitál vo forme zahraničných fabrík, alebo vyvinieme vlastnú iniciatívu. Južná Kórea tu stavia fabriky. Prečo my nestaviame fabriky v Južnej Kórei?

Tento fakt sa často dáva za vinu nedostatku financií...
Slováci nie sú chudobní, najväčšie bohatstvo máme v hlavách, len naše myšlienky je potrebné premeniť na realitu. Je tu niekoľko krásnych prípadov ako napríklad Zlatošovci, Švehlovci a Ecocapsule – to je fantastická vec. Nie sme oklieštení nedostatkom možností, treba si len nájsť vlastnú cestu. Zvyšok sú výhovorky.

To by mohlo súvisieť aj s úrovňou našich vysokých škôl. Nemáme ich tu priveľa?
Vysokoškolsky vzdelaní ľudia by mali byť elitou národa. Dnes sa môžete stretnúť s vysokoškolsky „vzdelaným“ človekom, ktorý pripomína skôr drevorubača. Dokonca si myslím, že drevorubač je na tom niekedy lepšie ako takýto človek. Preto niekedy vzniká také skreslené vnímanie kvality našich škôl. Čo mňa osobne veľmi mrzí, lebo tým zahrabávame našu budúcnosť a strácame tak ekonomickú slobodu.

Je o vás známe, že máte veľmi dobrý vzťah so študentmi a spolupracujete s nimi na partnerskej úrovni. Na Slovensku to nie je bežná prax, v čom vidíte prínos spolupráce so študentmi?
Študenti sú obrovský potenciál, utekajúci za lepšími podmienkami, a mňa niekedy mrzí, že s ním takto mrháme. Žijeme v štatistickej spoločnosti, kde chrlíme množstvo titulovaných absolventov, čím plníme normu, ale nikto sa nepýta, koľko z nich bolo skutočne nadaných. Tí najlepší to vidia ako nespravodlivosť. Nám netreba „sto“ študentov. Ak budú „piati“ a budú vynikajúci, bohato nám postačia, lebo vedia tvoriť skutočné hodnoty.

Niektorí vyučujúci si nevedia nájsť vzťah k svojim študentom a celý proces vyučovania berú dosť byrokraticky...
Veľmi veľa učiteľov je vyhorených a spoločnosť podceňuje a neváži si učiteľské remeslo. No veda, výskum a vzdelávanie sú chrbticou národa. Keď je krivá, tak je všetko trochu pokrivené. Vždy to bol učiteľ, ktorý formoval spoločnosť. Dnes to už nemusí byť práve učiteľ, môže to byť motivátor, či tútor. Posolstvom učiteľa už nie je učiť, ale naučiť študenta učiť sa. Zvyšok by mal venovať tvorivej práci. Urobiť z človeka obyčajného poštára informácií je neužitočné. To si môžeme rovno kúpiť počítač a listovať si v Googli.

V editoriáli odborného časopisu Technical Gazette ste raz uviedli, že veda a vedomosti ničia strach z pekla, no bohužiaľ aj krásu neba. Zničili to aj pre vás?
Áno zničilo. Konfucius hovoril, že myslenie a spoznávanie „bolí“ najviac, čo je pravda, človek sa pri tom niekedy zvláštne tvári. Ak si však predstavíme kruh poznania a kruh s osudom či takzvanými náhodami, čím viac sa polomer poznania zväčšuje, tým viac ubúda predsudkov. Niekedy človek veril, že mesiac, svetlo či blesk sú bohovia. Dnes je ich existencia exaktne vysvetlená. Veriť slepo a čakať na zázraky, že sa niečo stane samé od seba, je neužitočné, stačí tieto „zázraky“ jednoducho spoznať alebo si ich urobiť.

Je vidieť, že vaším výskumom priam žijete. Čo vás ženie vpred?
Nad tým som nikdy takto nerozmýšľal, jednoducho je to môj postoj. Asi je to láska k tomuto svetu, keď jednoducho chcete zistiť, prečo veci fungujú práve takto. Nie je to o dokazovaní si niečoho. Pravý vedec takéto hodnoty nezastáva. Google Scholar má heslo „Stáť na pleciach titánov“. Možno je to ono, byť aspoň minimálne nejakým užitočným článkom z histórie do budúcnosti. Užitočným a pevným pilierom v tej pyramíde.

Čo pre vás znamenalo ocenenie Osobnosť roka v oblasti technológií?
Ešte som to popri návale povinností ani nevstrebal. No nechcem to ani brať nejako výnimočne, skôr ako stimul pre ostatných. Ale nech to neberú ako cieľ. Môžeme pochváliť strom, že má krásne kvety, ale on neprestane rásť. Pokračuje ďalej, kvitne každý rok. Ocenenie si vážim, ale chcem ísť ďalej.

Kam ďalej sa chcete vo vašom výskume posunúť?
Dotiahnuť do cieľa to, čo máme rozpracované, a objavovať nové veci. Veľmi ma láka napísať knihu „Ako sa pozrieť realite pod kapotu“. Čo sa týka technológie vodného prúdu, tej ostanem verný. Možností je zo dňa na deň viac a keď urobíte experiment, v ktorom sa vám niečo potvrdí, tak zároveň vyskočia aj ďalšie problémy. Mám pocit, že veda je skôr o problémoch a jej ďalších výzvach. Realita je však často jednoduchšia, ako si myslíme.