Naše korene a predkovia majú stále obrovský dosah na to, čo nás dnes ovplyvňuje. Aj preto sa napríklad z nášho podvedomia dodnes nevytratil fakt, že sme v minulosti boli zvyknutí behať po pravekých stepiach vyzutí a obklopení zeleňou.

Podvedomé hľadanie rozmanitosti

Mnoho z nás vedome, či podvedome uteká zo sivých a chladných miest do zeleňou obklopených dedín, ktoré pôsobia ako balzam pre dušu. Možno ste sa stretli aj s názorom, že na dedine sú si ľudia bližší a viac si pomáhajú. Nenadarmo aj Karol Duchoň spieva, že v dolinách ľudia nemajú zamknuté brány.

Rovnako, ako ostatné primáty, sme veľmi vizuálne bytosti a skoro tretina našej mozgovej kôry je určená na spracovanie zrakových podnetov. Náš mozog tak už od praveku až dodnes stále „očakáva“, že ich bude mať dostatočne veľa, keďže na ne priam potrebuje reagovať.

To, že okolité podnety vplývajú na naše správanie, si všimla aj architektka Ann Sussman. Spolu s profesorom Justinom Hollanderom z Tufts University v Bostone napísali knihu o tom, aký vplyv má nevýrazná panoráma mesta na jeho obyvateľov.

Zistili, že ľudia sú spokojnejší, ak žijú medzi nezávislými barmi a originálnymi trhmi, ako medzi jednotvárnymi prázdnymi sklenenými „škatuľami“. Kniha má byť návodom pre architektov, ako začleňovať nové stavby do konceptu mesta tak, aby pôsobili harmonicky.

Dobrý architekt priestor vymedzí, nie ovláda

Ako by teda mala „ideálna“ stavba vyzerať? Podľa architekta Bohumila Kováča z Fakulty architektúry STU je to zložité, pretože je to vecou subjektívneho vnímania a vkusu – ako u investorov a tvorcov, tak aj u vnímateľov diela. „Ja by som začal tým najdôležitejším –priestorom,“ hovorí Bohumil Kováč.

Investori a architekti pritom podľa Kováča majú dve tendencie. Prvou je vytvoriť výnimočné dielo, čo však podľa neho bohužiaľ často prichádza do kontrastu s okolím. Druhou je s pokorou k okoliu zaradiť budovu po priestoru ako jeho takmer neviditeľnú súčasť, a tak sa snažiť dosiahnuť výnimočnosť aj medzi mantinelmi. Tam sa potom vraj prejaví kvalita architekta. 

Ako príklad uvádza Václavské námestie v Prahe, kde vnímame najmä ikonické stavby, ako napríklad sochu sv. Václava, a množstvo iných si obyčajne nevšimneme, napriek tmu, že sú architektonický mimoriadne kvalitné. „A predsa – bez nich by nebolo námestia. Ich úlohou je priestor vymedziť a nie ho ovládať,“ hovorí Bohumil Kováč.

Vedia slovenskí architekti čo sa ľudom páči?

Podľa Kováča áno, ale rovnako je dôležité medzi ľuďmi šíriť aj osvetu o architektonickom dianí. „Myslím, že u nás máme všeobecne problém s vnímaním modernej architektúry,“ hovorí Kováč. Ľudia potom podľa neho, aj vinou stavebných úradov, napríklad nekriticky preberajú alpské, alebo hollywoodské vzory rodinných domov a potláča sa tak identita nášho prostredia. 

Ak by mal Bohumil Kováč vybrať slovenskú stavbu, ktorá sa ľuďom nepáči, bola by to Národná galéria v Bratislave. „V zásade ľudia ťažko prijímajú abstraktnú architektúru, kde sú jej obsah a forma vyjadrené v jednoduchej hmote, napríklad presklenej stavbe. Nazývajú to sklenené hranoly a podobne,“ zamýšľa sa architekt nad dôvodmi, prečo sa ľuďom stavba nepáči.

Uniformitou k neochote

Colin Ellard, neurológ z University of Waterloo zrealizoval v roku 2011 výskum, počas ktorého nechal ľudí chodiť po meste s pripevnenými elektródami. Prostredníctvom nich sledoval, ako človek reaguje ak vojde do útulnej historickej reštaurácie, alebo keď naopak narazí na dlhý prázdny blok plný podobných fasád. Výsledky preukázali, že kým ľudské telo reaguje na rozmanité budovy vzrušením, stereotypná a fádna stavba v ňom vyvoláva apatiu a ľahostajnosť.

Podľa vedcov spúšťa pocit apatie reťazovú reakciu. Štúdia psychológov Colleena Merrifielda a Jamesa Danckerta naznačuje, že už malá dávka nudy môže generovať stres. Vedci tiež zistili, že sa nám pri pocite nudy prekvapivo zvyšuje frekvencia tepu a úroveň stresového hormónu kortizolu viac, ako pri pocite smútku.

Výskumníci dokonca hľadajú súvislosť medzi myseľ otupujúcimi priestormi a poruchou pozornosti, či hyperaktivitou u detí. Počas výskumu zistili, že domov bez hračiek, umenia, či iných podnetov môže byť významným predpokladom k poruche pozornosti. Pravdou ale je, že počet amerických dospelých s deficitom pozornosti stále rastie.

Architektúra podľa Bohumila Kováča odjakživa formovala emócie ľudí, pričom najdôležitejší je podľa neho poriadok: „Ak je aj mesto zostavené z architektonicky  „jednoduchších“ budov, ale je čisté, usporiadané a stavané podľa pravidiel, pôsobí prívetivo a bezpečne.“ Na záver Kováč dodáva, že architektúra jednotlivých stavieb v okolí podľa neho síce môže byť kvalitná, no nevyváži neporiadok vo verejnom priestore.