Prečo ste sa rozhodli kandidovať na post prezidenta CERNu?
Pretože mojou prioritou je získať viac finančných prostriedkov pre vedu a vedecký výskum. V CERNe je totiž veľa vynikajúcich vedeckých projektov, ktoré by sa mohli realizovať, keby na ne boli peniaze. 

Pomocou reforiem, ktoré navrhujem, by sme mohli v priebehu rokov získať na experimenty až dve miliardy švajčiarskych frankov. To sú obrovské financie.

Kto sú vo voľbách vaši protivníci?
Okrem mňa kandidujú zástupcovia Nemecka, Veľkej Británie a Holandska, čo je veľmi silná konkurencia. Práve kvôli tomu som sa snažil napísať program veľmi konkrétnym spôsobom aj so všetkými číslami a návrhmi ako tieto reformy zrealizovať. 

Do akej miery je voľba prezidenta CERNu záležitosťou medzinárodnej politiky?
CERN je najlepším svetovým laboratóriom a zároveň je mediálne známy, a preto sú posty generálneho riaditeľa a prezidenta veľmi atraktívne. Sú teda aj predmetom diplomatických rokovaní a do istej miery aj politiky.

Ako dnes odhadujete svoje šance?
Keby som to posudzoval len z hľadiska veľkosti štátov a politických pomerov, tak by neboli veľké. Kandidatúru som ale založil na programe. Ak ním presvedčím väčšinu, šanca tu stále je. 

Dôležitá je samozrejme aj aktivita slovenských diplomatov, ktorá myslím úspešne prebieha, hlavne podpora slovenskej misie pri OSN v Ženeve.

Ako kandidatúra prebieha? Potrebujete na ňu nomináciu, alebo sa stačí rozhodnúť kandidovať? 
Nominujú vždy garanti spolupráce medzi členským štátom a CERNom . U nás je to Ministerstvo školstva a Ministerstvo zahraničných vecí. Zároveň sa kandidatúra prejednáva vo Výbore pre spoluprácu SR s CERNom, kde som dostal jednomyseľnú podporu. 

Samotná voľba prebieha na uzavretom zasadaní Rady CERNu, pričom každý členský štát má jeden hlas. V každom kole potom vypadne kandidát, ktorý dostane najmenej hlasov, až kým jeden z nich nedospeje k nadpolovičnej väčšine.

Zostanete v Rade CERNu aj v prípade neúspechu?
Áno, v CERNe pracujem už dvadsať rokov a bol som jeden z tých, ktorí tam Slovensko v roku 1993 dostali, takže je to moja srdcová záležitosť
Reformy, ktoré navrhujem, sa budem snažiť presadiť tak či tak. Keby som bol zvolený, tak je to samozrejme jednoduchšie, ale spolu s kolegami, ktorí ma podporujú to nevzdáme.

Čo by pre slovenskú vedu znamenalo, ak by ste vo voľbách uspeli?
V poslednom čase sa veľmi snažíme zlepšiť transfer technológií z CERNu na Slovensko. V CERNe sa generuje veľmi veľa nápadov, web je toho asi najlepší príklad. Bol tu vytvorený pred dvadsiatimi rokmi a teraz sa komerčne používa všade na svete. CERN z neho nemá príjmy, lebo ho dal na verejné používanie, a takýchto technológií je tu veľa. Zaujímavé sú napríklad nové urýchľovače, ktoré sa dajú využiť v nemocniciach.

Branislav Sitár pri experimente ALICE. Fotografia: archív Branislava Sitára

Čím sa líšia od bežných urýchľovačov?
Bežné urýchľovače, ktoré sa používajú napríklad na ožarovanie nádorov, sú veľmi veľké a drahé. CERN vyvíja urýchľovač, ktorý by mal dĺžku jedného metra. Záleží len na tom, kto bude taký šikovný a začne ich vyrábať.

Čiže objavy, na ktoré sa v CERNE príde, sú v členských krajinách voľne prístupné?
Áno, my ako členské štáty sme „majiteľmi CERNu“ a máme bezplatný nárok na všetko, čo sa v ňom vyvinie. Ide len o preukázanie záujmu a schopností.
Vieme zabezpečiť informácie o týchto technológiách, ale aj komunikáciu s ich tvorcami, ktorí urobili tú najdôležitejšiu aj najdrahšiu vec – výskum.

Záujemcom to stačí prebrať a aplikovať. Hlbšiu spoluprácu by sme v budúcnosti chceli nadviazať s ľuďmi okolo startup komunity.

Darí sa Slovákom zúročiť investíciu, ktorú do CERNu vložili?
V rámci výboru pre spoluprácu s CERNom máme človeka, ktorý sa špeciálne týmto zaoberá a myslím, že je veľmi schopný. Zástupcovia mnohých členských krajín dokonca hovorili, že by nám ho najradšej prebrali, pretože sme po niektoré roky mali výborný koeficient návratnosti výdavkov na CERN.

Slovenské podniky, ktoré prejavili záujem, máme v databáze, a keď CERN potrebuje nejakú technológiu, tak systém automaticky osloví všetky firmy, ktoré ju vedia urobiť.

Čiže sa nám darí získať viac ako do CERNu vkladáme?
Ten koeficient by mal byť v priemere jedna a my sme mali počas dvoch-troch rokov 2,5. To znamená, že sme získali dva a pol krát toľko, čo sme do CERNU investovali.

Nedá sa to ale udržať stále, lebo ide aj o to, čo práve CERN potrebuje. My sme napríklad dodali 1000 kryogénnych nádob pre Veľký hadrónový urýchľovač.

Prednedávnom vstúpil Veľký hadrónový urýchľovač do takzvaného Behu 2, v ktorom budú zrážky častíc prebiehať pri rekordných energiách. Čo od neho vedci očakávajú?
Viac exotických častíc. To, že sme objavili Higgsov bozón bol len úplný začiatok. Prirovnal by som to k tomu, že pred sto rokmi vedci objavili jadro, ale to neznamená, že rozumeli jadrovým silám. Na to bolo treba desiatky rokov a v tej istej situácii sme teraz s Higgsovým bozónom.

V experimentoch, ktoré voláme Malý tresk imitujeme Veľký tresk. Zrážajú sa nám tam miliardy protónov, ale my čakáme kým sa zrazia kvarky. Je to ako hľadať ihlu v kope sena, ale vtedy sa môže narodiť niečo extrémne zaujímavé ako napríklad Higgsov bozón.

Ako tomu pomôže zvýšená energia urýchľovača?
Treba si uvedomiť, že tu funguje zákon zachovania energie. Čistú kinetickú energiu, ktorú sme dodali protónom premeníme na hmotu, pretože Higgsov bozón je vyše 120 krát ťažší ako pôvodné protóny. Higgsových bozónov sa vytvorí veľmi málo, ale keď zvýšime energiu, tak sa zvýši pravdepodobnosť ich tvorby. Čím máme viac energie, tým exotickejšie veci vieme vytvoriť.

Branislav Sitár prednáša na Noci výskumníkov 2013.

Ako je to s tajomnou „tmavou hmotou“, ktorú by chceli vedci v Behu 2 takisto objaviť?
Astronómia nám hovorí, že poznáme iba 4% energie vo vesmíre. Nevieme čo je zvyšok, lebo je to takzvaná tmavá hmota a tmavá energia. CERN má teraz ambíciu zistiť to. V týchto „malých treskoch“ máme šancu objaviť čo by ju mohlo tvoriť.

Fyzici predpokladajú, že tmavú hmotu tiež tvoria častice, ale nevedia aké. Keď totiž prepočítame hmotnosť všetkých častíc, ktoré poznáme, tak výsledok nestačí na gravitačnú silu, ktorú vo vesmíre pozorujeme.

Keď počítame len s viditeľnou hmotou, tak by malo Slnko z galaxie vyletieť. Má totiž väčšiu obežnú odstredivú silu, ako je sila gravitácie, ktorá ho v galaxii drží. Čiže vidíme menej gravitácie než reálne máme.

To sú však zatiaľ len teórie, ktoré musíme v CERNe experimentálne potvrdiť.

Prečo je také náročné objaviť tmavú hmotu, keď teoreticky viete, kde by ste ju mali hľadať?
Bežné častice majú takzvané elektromagnetické sily, ktoré sa prejavujú napríklad svetlom. Častice tmavej hmoty však elektromagneticky neinteragujú a majú len gravitáciu, čiže sú „tmavé“. Pokiaľ by sa však objavili, tak budeme o niečo bližšie k vysvetleniu toho, ako funguje vesmír. Je totiž veľa teórií, ktoré sa snažia určiť, čo by mohlo byť tmavou hmotou. 

Ako je to s antihmotou?
Náš svet je zložený z hmoty, ale existuje aj antihmota, z ktorej by mohol byť teoreticky zložený iný svet. Musel by však byť v inom priestore, pretože hmota a antihmota sa vzájomne zničia, pričom sa premenia na energiu. Pokojne by však mohol existovať antihmotný vesmír, v ktorom by ľudia vyzerali úplne ako my a mali by pocit, že práve oni sú z hmoty.

To by bolo výbušné stretnutie, keby na seba narazili...
Nesmeli by si podať ruku, lebo by obaja za svetelného záblesku zmizli. Antihmota sa inak stále tvorí aj v našom vesmíre, ale je jej veľmi málo a hneď aj zanikne, keďže hmota prevažuje.

Interakcia Pb-Pb na ALICE. Zdroj obrázku: archív Branislava Sitára

Minulý mesiac vyšiel v časopise Nature článok, v ktorom vedci z CERNu prezentovali nové poznatky o antihmote. Čo ste o nej zistili?
Merania, urobené v CERNe, ukazujú, že antiatómy sú zrkadlovým obrazom atómov, len s opačnými znamienkami elektrických nábojov. V CERNe vieme vyrobiť atómy antivodíka, ktorý porovnávame s atómami vodíka a tá zhoda je veľmi vysoká. V experimente ALICE, v ktorom má Slovensko silné zastúpenie sme s rekordnou presnosťou dokázali, že aj antijadrá sú zrkadlový odraz jadier. Ukazuje sa, že antihmota je presný zrkadlový obraz hmoty.

Keby som bol „antičlovek“, tak by protóny, z ktorých by som bol zložený, boli záporné. V reálnom svete sú protóny kladné a antiľudia by mali v sebe protóny záporné a okolo nich by obiehali pozitróny, ale inak by vyzerali presne tak isto.

Antihmotu tvoríte aj v CERNE. Ako sa dá skladovať, keď nemôže prísť do kontaktu s hmotou?
Jedine vo vysokom vákuu. Musíte ju tiež udržovať vo vysokom magnetickom poli a v pohybe, pretože keď ju zastavíte, tak máte problém – anihiluje s hmotou a zmení sa späť na energiu. Antihmota sa často udržiava priamo v urýchľovačoch, takže neexistuje možnosť, že si ho dáte do tašky a doma z antihmoty vyrobíte bombu.

Výroba hmoty a antihmoty je energeticky veľmi náročná. Koľko jej viete vyrobiť so zvýšeným výkonom urýchľovača?
Na výskum dostatok, ale na to aby sme z nej niečo vytvorili málo. To je aj odpoveď na otázku z knihy Dana Browna, či ľudia môžu urobiť bombu z antihmoty. Keby sme to chceli robiť, tak by nám to pri súčasnom tempe práce urýchľovača trvalo asi milión rokov. Bola by to tiež najdrahšia vec na tomto svete, takže je to úplný nezmysel.

Slováci v CERNe. Fotografia: archív Branislava Sitára

Ako participujú slovenskí vedci na výskume antihmoty?
Na experimente Alice sa podieľajú silné skupiny z Bratislavy a Košíc a sme tiež jednými z jeho zakladajúcich členov. Dokonca mi kolegovia hovoria, že počas niektorých smien na ALICE počuť častejšie slovenčinu, ako angličtinu.

Nemávate profesionálnu deformáciu, keď sa pozeráte na bežné veci? Nerozmýšľate nad tým odkiaľ sa vzala hmota, z ktorej sú?
Keď mám možnosť niečo si čítať, tak je to vždy v prvom rade niečo ohľadom fyziky, lebo sú to veľmi vzrušujúce veci. Ale inak som úplne rovnaký ako ostatní ľudia. Robím niečo, čo ma teší a je to zároveň aj moje hobby.