Ebola je momentálne skloňovaná vo všetkých pádoch vo všetkých médiách, ale čo to vlastne je? Ako tento vírus vzniká a ako sa prejavuje?
Ebola je tu už tisícročia, možno milióny rokov a je to vírus, ktorý sa vyskytuje v prírode v niektorých divo žijúcich zvieratách. Pri ebola víruse je viacero nepriamych dôkazov, že jeho hostiteľmi sú za normálnych okolností kalone, veľké netopiere, ktoré sa živia plodmi stromov a v Afrike bývajú veľmi často lovené. Pri epidémiách sa totiž ten úplne prvý človek vždy nakazí v prírode, z prírodného zdroja, a potom sa to šíri ďalej medzi ľudí.

Ako sa človek od netopiera nakazí?
To ešte nie je úplne objasnené. Každopádne tým, že sú tie netopiere často lovené aj na konzumáciu, dochádza ku kontaktu s krvou, s orgánmi či s mäsom. Ale rovnako sa predpokladá, že netopiere ten vírus vylučujú aj vo všetkých svojich exkrementoch, čiže k nákaze možno stačí prísť ku kontaktu už len s trusom. Ale aj tak je v podstate stále záhadou, že vzhľadom na to, ako často boli vždy ľudia v kontakte s týmito netopiermi, k epidémiám až tak často neprichádza. Tých faktorov, ktoré to spôsobujú a ktoré nepoznáme, je ešte veľa. Nevieme ako často sú kalone infikované, ani ako často vírus vylučujú. Okolo vírusu eboly je veľa záhad, čo tiež prispieva k tomu, že je to taký mýtický zabijak.

Kde všade bola v minulosti ebola zaznamenaná?
Dá sa povedať, že až donedávna sa ebola vyskytovala v Centrálnej Afrike, predovšetkým v Demokratickej republike Kongo, kde bolo zatiaľ najviac epidémií, v Gabone, v Ugande a v Sudáne. Teraz je táto epidémia vôbec po prvý krát v Západnej Afrike, a to najmä v troch štátoch – v Libérii, v Guinei a v Sierra Leone. To sa týka tých klasických epidémií.

Čiže v Západnej Afrike sa doteraz vôbec nevyskytla?
Bola tam jedna výnimka, a to na Pobreží slonoviny, v národnom parku Tai Forest v roku 1994. Jeden vedec sa tam nakazil po tom, čo pitval uhynutého divokého šimpanza. Pri tej príležitosti sa vlastne objavil nový druh, išlo však len o jediný prípad a odvtedy sa tento druh neukázal. Čiže ebola sa v Západnej Afrike objavila už vtedy, bol to však o výnimočný výskyt. Tak veľká epidémia je v tejto oblasti po prvý krát, čo myslím tiež prispieva k tomu, že je taká obrovská. Tým, že tam doteraz taká epidémia nebola, sa tamojší obyvatelia možno správajú trocha ináč ako ľudia v Centrálnej Afrike.

Vyskytla sa v minulosti ebola aj na inom kontinente?
Existuje jeden druh ebola vírusu, ktorý bol popísaný na Filipínach. Tento druh bol objavený tak, že z Filipín importovali infikované opice do USA, ktoré tam ochoreli na hemoragickú horúčku. To bol však zatiaľ jediný ebola vírus nájdený mimo Afriky.

  
Dobrovoľníčka Červeného kríža v Guinei, zdroj fotografie: flickr.com, ©afreecom/Idrissa Soumaré

Typ, ktorý je tam rozšírený, sa nazýva Zair. Čím sa líši od ostatných druhov eboly a aké ďalšie ešte existujú?
Ebola je rod vírusu a pod ten spadajú jednotlivé druhy. Zair je jedným z tých druhov, pričom spolu s ním bol viac-menej súčasne objavený druh Sudán. Tieto dva sú najnebezpečnejšie a spôsobujú epidémie. Predovšetkým však spomínaný Zair, ktorý sa vyskytuje v oblasti centrálnej Afriky a teraz už aj v Západnej Afrike a je typický najvyšším „case fatality rate“ (v slovenčine označovaný ako smrtnosť, pozn. red.), ktorý môže byť až 90%.

Okrem nich ešte poznáme Reston z Filipín, ktorý, zdá sa, zabíja len opice, Tai Forest z Pobrežia slonoviny a ešte jeden, ktorý sa volá Bundibugyo. Je to tiež relatívne novoobjavený druh a ide o miernejšiu formu z hľadiska množstva úmrtí u infikovaných ľudí. „Case fatality rate“ bol pri zatiaľ jedinej epidémii v Ugande 26%. Samozrejme, že jednotlivé druhy sa od seba odlišujú v genetickej informácii. Tú génovú sekvenciu vieme určiť, vieme to analyzovať a vidíme medzi nimi rozdiely, na základe ktorých sú tieto druhy definované. Ale napriek tomu nie je presne známe prečo spôsobuje Zair vyšší počet úmrtí ako napríklad Bundibugyo alebo Sudán.

Spomínali ste vysokú úmrtnosť, špeciálne pri type Zair. Čím je tak vysoké percento spôsobené? Môže to byť napríklad tým, že v Strednej a Západnej Afrike nie je zdravotníctvo až tak vyvinuté, alebo by bola v našich podmienkach úmrtnosť taká istá?
Zlé podmienky zdravotníctva v Afrike jednoznačne prispievajú k šíreniu vírusu. Ale či prispievajú aj k tej vysokej úmrtnosti, to nie je úplne jasné. Som presvedčený, že aj v našich podmienkach by to percento bolo značne vysoké, keďže priebeh tejto infekcie je naozaj veľmi závažný. Ale napriek tomu sa ukazuje, že i keď žiadny špecifický liek proti ebole zatiaľnie je, veľmi dôležitá je podporná liečba, čiže snaha udržať tých ľudí pri živote. Tá napríklad zahŕňa dopĺňanie stratených tekutín infúziami alebo bránenie sekundárnym infekciám a podobne. Zdá sa, že to všetko nejako zlepšuje šancu infikovaného na prežitie.

Je teda v konečnom dôsledku možné, že vysoká úmrtnosť v Afrike môže byť spôsobená aj zlými podmienkami v zdravotníctve. Tu sa však opäť objavuje paradox. Napriek tomu, že v Západnej Afrike je stav zdravotníctva absolútne mizerný, keďže sú to jedny z najchudobnejších krajín vôbec, sa to percento momentálne zdá byť trochu nižšie než v Strednej Afrike. Čo môže byť znova spôsobené aj drobnými rozdielmi medzi jednotlivými kmeňmi vírusu, ktoré sú viac-menej náhodné. Čiže tých faktorov je tu viac.

Ako sa človek môže ebolou nakaziť?
Človek sa infikuje priamym kontaktom s telesnými tekutinami nakazeného, predovšetkým s krvou. Typické príznaky eboly sú aj zvracanie a hnačky a všetky tieto sekréty obsahujú veľké množstvo vírusu, ktorý sa dokonca vylučuje aj do potu, takže sa hovorí aj o prenose kontaktom. Tu však musí ísť o taký kontakt, pri ktorom sa vírus dostane do kontaktu s našou krvou alebo so sliznicami.

A ako sa tento vírus správa v tele?
Po prvotnom kontakte ebola vírus infikuje bunky nášho imunitného systému, ktoré mu slúžia aj na šírenie v tele. Tým, že migrujú do najbližších lymfatických uzlín, tam so sebou prinesú aj vírus. Migrujú do pečene, do sleziny a odtiaľ sa vírus týmito bunkami a krvou šíri do ďalších orgánov. Pre ebola vírus je typické aj to, že je schopný potláčať imunitnú odpoveď. Ako presne to dokáže celkom nevieme, ale vieme, že blokuje jednu z významných protivírusových zložiek vrodeného imunitného systému, interferóny. Na druhej strane spôsobuje aj tzv. „cytokine storm“ (cytokínová „búrka“, pozn. red.), čo je úplný rozvrat imunitných reakcií spôsobený vylučovaním vysokého množstva látok, ktorými imunitný systém medzi sebou komunikuje. Pri tých smrteľných prípadoch ľudia na konci často vôbec nemajú protilátky voči tomuto vírusu.

Vírus eboly je tiež schopný potláčať zrážanlivosť krvi. Preto dochádza k vnútorným krvácaniam, aj ku krvácaniam navonok, pričom toto všetko v konečnej fáze spôsobuje, že zlyhávajú vnútorné orgány. Pečeň je jeden z takých typických orgánov, ktoré sú ťažko postihnuté, ale aj ďalšie, ako napríklad obličky, až vlastne dochádza ku kóme, k celkovému šoku a človek umiera.

Čo sú tie faktory, ktorými disponujú ľudia, ktorí ebolu prežili?
O tomto sa tiež veľa nevie. Existujú aj štúdie naznačujúce, že sú určité genetické predispozície na prežitie alebo naopak, na ťažší priebeh. Tie dôvody však môžu byť rôzne. Môže to byť samotné množstvo vírusu, ktorým sa človek hneď na začiatku nakazí, celkový fyziologický stav človeka, alebo to, či dostal dostatočne skoro nejakú podpornú liečbu. Veľa však zostáva neprebádaného aj preto, že v minulosti tých epidémií nebolo tak veľa, respektíve sa o nich západná civilizácia dozvedela neskoro alebo sa vyskytli len vo veľmi vzdialených oblastiach, kde je ťažký prístup. Existujú aj pokusy na zvieratách, ale úplne presný model, ktorý by odzrkadľoval tú ľudskú infekciu, nie je.

   
Jedným z epicentier je aj Sierra Leone, zdroj fotografie: flickr.com, ©EC/ECHO/CyprienFabre

Vyskytla sa už niekedy takáto masívna epidémia eboly?
Toto je zatiaľ z hľadiska počtu infikovaných aj z hľadiska počtu úmrtí jednoznačne najväčšia epidémia. Doteraz boli najväčšie epidémie v Demokratickej republike Kongo a tam išlo väčšinou o zhruba stovky úmrtí, maximálne 250 – 400. To bol taký klasický rozsah tých epidémií.

Existujú nejaké prognózy, ako sa môže táto epidémia vyvíjať?
Neviem o tom, že by existovali nejaké oficiálne prognózy o tom, ako to pôjde ďalej (pozn.: v deň konania rozhovoru vydala Svetová zdravotnícka organizácia WHO odhad, že epidémia môže v priebehu ďalších deviatich mesiacov postihnúť až 20.000 ľudí). Každopádne sa dá predpokladať, že v tých troch postihnutých krajinách bude trvať ešte dosť dlho, kým sa to potlačí. Ten rozmer je naozaj veľký a závažné problémy tam spôsobuje práve aj to, že ich zdravotníctvo je v mizernom stave. Sú tam absolútne nedostatočné podmienky pre lekárov, nedostatok personálu, ako aj všetkých ochranných prostriedkov, ktoré sú potrebné k tomu, aby nedochádzalo k šíreniu priamo v nemocniciach.

Ďalej je tu veľká nedôvera miestnych ľudí voči izolačným a karanténnym opatreniam, ako rôzne rituály v súvislosti so starostlivosťou o chorých a o mŕtve telá pred pohrebom, to je tiež veľký zdroj infekcie. Ľudia sa tiež veľmi často nakazia priamo v nemocnici, v histórii to bol úplne klasický prípad, že sa ten prvý človek dostal do nemocnice, kde sa nakazili ďalší ľudia a od nich sa to potom spustilo.

Čo môže takúto epidémiu potlačiť?
Pri predchádzajúcich epidémiách, ktoré boli menšie, sa podarilo zastaviť šírenie vírusu tým, že všetky infikované osoby boli izolované a všetky potenciálne infikované osoby, čiže tie, ktoré boli v kontakte s chorými, boli dané do karantény. Tým sme ten vírus akoby zničili a zmizol z ľudskej populácie. Samozrejme, že vždy zostáva u svojho prirodzeného hostiteľa, ale až kým nedôjde k novej primárnej infekcii, je zastavený.

V Centrálnej Afrike sa to teda zatiaľ vždy podarilo, možno aj preto, že sa ochorenie vyskytlo v odľahlých oblastiach, v menších dedinách a podobne. Preto spôsobuje v Západnej Afrike veľké starosti to, že sa to už dostalo aj do pomerne veľkých miest. Jej obyvateľstvo je veľmi mobilné, cestuje hore dole, prekračuje hranice, ktoré fakticky neexistujú. No jediná cesta, ako ebolu zastaviť, je striktná izolácia chorých a karanténa potenciálne nakazených. Nijak ináč sa to nedá. A to sa momentálne zdá byť v Západnej Afrike veľký problém.

Prednedávnom sa do správ dostala informácia, že nakazení pacienti ušli z nemocnice.
Áno, v Libérii ľudia z určitej štvrte napadli izolačné centrum, pretože nechceli, aby im tam nosili chorých z iných častí mesta. A samozrejme, že tí, ktorí tam boli izolovaní, sa rozpŕchli, pretože sa báli tých, ktorí zariadenie napadli. To je len ukážka toho, že ťažko v súčasnosti vidieť nejaký koniec. Pri momentálnom vysokom počte nakazených je veľmi ťažké vystopovať všetky kontakty toho, u ktorého sa vírus potvrdí. Navyše, voči týmto opatreniam majú miestni ľudia veľkú nedôveru, čo viem to aj trochu pochopiť. Myslím si, že u nás by to tiež nebolo iné, pretože keď vyhľadávajú tie kontakty, tak tomu človeku navonok ešte nič nie je. Je zdravý, prídu, odvedú ho a za týždeň ho vrátia v igelitovom vreci. Čo podporuje vznik rôznych legiend o tom, kto za to môže. A rovnako aj nedôveru voči dobrovoľníkom zo západu.

Má tento vírus v našich podmienkach súčasnej Európy šancu prežiť a rozširovať sa ďalej?

Ako som povedal, dôvody k šíreniu sú práve ten katastrofálny stav zdravotníctva a veľká nedôvera komunity voči ochranným opatreniam. Myslím, že toto všetko by u nás také nebolo. Takže predpokladám, že už ten prvotný človek, ktorý by prišiel, by bol rozpoznaný a myslím, že k šíreniu by fakticky nedošlo. Možno nanajvýš ten jeden krok navyše, čiže od toho prvého prípadu ešte niekto, než by to bolo rozpoznané. Ale som presvedčený o tom, že v našich podmienkach by sa nevyvinul taký rozsah epidémie ako tam.

Ľudia sa teda nemajú báť chodiť do Afriky na dovolenku, pokiaľ nejdú do nejakej západnej alebo centrálnej oblasti?
Určite sa nemusia báť, pokiaľ napríklad nejdú do tých spomínaných troch krajín. Nie je absolútne žiadny dôvod nejsť do hociktorej inej, nepostihnutej krajiny. To riziko, že by bol niektorý turista práve ten prvý indexový prípad, ktorý sa nakazil od netopiera, považujem za veľmi nízke. Momentálne je tá panika taká veľká, že sú z infekcie ebolou podozrievaní ľudia, ktorí na to majú absolútne nulovú šancu. Stačí, aby bol niekto hocikde v Afrike, dostal horúčku, hnačky alebo vracal a automaticky je podozrivým na ebolu, čo je úplne neopodstatnené.

Je teda podľa vás celý tento mediálny „boom“ okolo ebola vírusu škodlivý alebo naopak pomáha?
Asi skôr pomáha, pretože sa ľudia dozvedia niečo viac o samotnom víruse. Táto osvetová zložka je dobrá. Čo sa týka negatívnych aspektov – toho, že je veľa ľudí zbytočne podozrievaných alebo že tie opatrenia sú pri niektorých podozreniach zbytočné – podľa mňa by k tomu by medzi zdravotníkmi a profesionálmi možno dochádzalo aj bez tej mediálnej pozornosti. Takže celkovo si myslím, že je to dobré. Ľudia vedia viac o vírusoch a o problémoch, ktoré s tým súvisia.

Venuje sa Slovenská akadémia vied alebo iná slovenská inštitúcia výskumu eboly?
Ebola vírus sa podľa mojich vedomostí na Slovensku neštuduje, a to z pomerne jednoduchého dôvodu. Na jeho štúdium totiž treba veľmi špeciálne laboratórium so stupňom zabezpečenia štyri, čo je ten najvyšší stupeň, ktorý na Slovensku nemáme. Tým pádom sa vírusu priamo nikto nevenuje. My sa však napríklad venujeme podobným vírusom, ktoré vyžadujú len o jeden stupeň nižšie laboratórium, ako sú napríklad hantavírusy. Tie tiež spôsobujú hemoragické horúčky a majú určité podobnosti s ebolou, aj z hľadiska genetickej štruktúry, aj z hľadiska toho ochorenia a aj tým, že sú to tiež zoonotické vírusy, ktoré sa pôvodne vyskytujú v prírode a odtiaľ sa prenášajú na človeka. Takže aj štúdiom podobných vírusov sa tie výsledky môžu nejakým spôsobom aplikovať na ebolu.

Čomu sa vo Virologickom ústave venujete vy?
Tento ústav je pomerne veľký, je tu viac skupín, ktoré sa venujú rôznym oblastiam, napríklad vírusom rastlín, vírusom chrípky a podobne. My sa na Oddelení ekológie vírusov venujeme práve zoonotickým vírusom, ktoré sú prenášané zo zvierat na človeka. Skúmame dve skupiny, prvou sú také, ktoré sú prenášané hlodavcami. To sú práve tie spomínané hantavírusy, ktoré tiež spôsobujú hemoragickú horúčku, ale na rozdiel od eboly sa nešíria ďalej z človeka na človeka. Každý, kto sa nakazí, sa vlastne nakazí z nejakého prírodného zdroja.

Druhá skupina, ktorej sa venujeme, sú vírusy prenášané kliešťami, napríklad vírus kliešťovej encefalitídy, ktorý sa na Slovensku tiež vyskytuje. Venujeme sa práve procesu prenosu z kliešťa na hostiteľa a tomu, ako sa vlastne vírus udržuje v prírode. Ide v podstate o ten úplne základný výskum. Vedieť, aké vírusy tu máme a základné fakty o nich. My sa venujeme vírusom ako takým, nie napríklad vývinu liekov proti nim. Najskôr musíme tie vírusy poznať, aby sme proti nim mohli bojovať. 

   
                         Boris Klempa v teréne, zdroj fotografie: archív Borisa Klempu

Vyskytujú sa spomenuté hantavírusy aj na Slovensku?
Áno, hlavne na východnom Slovensku. Ročne zaznamenávame desiatky prípadov, čiže to nie je až také časté. Smrteľné prípady tu momentálne nemáme, posledné boli zaznamenané niekedy v 60. rokoch. Napríklad v juhovýchodnej Európe, v oblasti Balkánu, však jeden konkrétny druh spôsobuje, že asi 10% infikovaných môže zomrieť. Tento druh sa síce vyskytuje aj u nás, ale v trocha inej variante. V juhovýchodnej Ázii sú tieto vírusy tiež veľký problém, tam to ide do stotisíc prípadov ročne, pričom 10% prípadov môže tiež končiť smrťou. Trochu iný variant tohto vírusu sa zase vyskytuje na americkom kontinente, kde sa vyskytujú ešte vážnejšie prípady – až 50% môže tiež končiť smrťou. Čiže sú to závažné ľudské patogény a predstavujú významný medicínsky problém.

Prednedávnom spôsobil paniku aj vírus MERS. Máte nejaké informácie o tom, ako pokračuje táto epidémia? Bola už úplne zastavená alebo to len vyšumelo?
V podstate to len vyšumelo, problém prebieha ďalej. V prípade MERS sa to na rozdiel od eboly nedá tak jednoznačne zastaviť dôslednou karanténou a izoláciou, pretože tam stále prichádza k nákaze z toho prírodného zdroja vírusu. Pri ľuďoch, ktorí sa napríklad vracajú z Blízkeho východu, sa väčšinou predpokladá, že sa nakazili z toho prírodného zdroja, najmä od tiav, nie od človeka. Čiže tam sú tie snahy skôr zamerané na rýchlu diagnostiku – rýchlo o infekcii vedieť a toho pacienta izolovať.

Také klasické zastavenie si tu veľmi neviem predstaviť, pretože tiež ešte nie je úplne jasné, čo je tým úplne pôvodným a prirodzeným hostiteľom. Podozrievajú sa opäť netopiere. Vie sa však, že jedným zdrojom môžu byť aj jednohrbé ťavy, tzv. dromedáre, ktoré vylučujú veľké množstvo vírusu. Predpokladá sa preto, že sa ľudia často nakazia práve pri kontakte s nimi. A na to, aby sme vírus zastavili, by sme asi museli všetky tie infikované dromedáre zlikvidovať a napriek tomu by tam stále bolo to riziko, že sa tie zdravé zase nainfikujú od nejakého toho netopiera alebo od niečoho iného, čo ešte nepoznáme a čo by mohlo byť zdrojom vírusu. Takže MERS na Blízkom východe v podstate stále je a dá sa predpokladať, že tam bol aj dlho predtým, i keď je to pre nás nové.

To, že bol objavený nejaký nový vírus, teda v podstate iba znamená, že pokročila diagnostika?
V podstate áno. Znamená to, že sme ho prvý krát rozpoznali. Stáva sa to práve aj v súvislosti globálnymi zmenami a s tým, že človek vstupuje do oblastí, v ktorých nikdy nebol a kde sú úplne iné druhy zvierat, ktoré majú svoje vlastné vírusy. V tom prípade by ten vírus bol teoreticky naozaj nový v tom zmysle, že by sa prvý krát dostal do ľudskej populácie. Ale často je to tak, že sme ho len prvýkrát rozpoznali aj keď k infekciám ľudí prichádzalo už predtým. Teraz de facto nové vírusy nevznikajú. Proces vzniku nového vírusu je totiž naozaj dlhodobý. Ale môžu vznikať nové varianty, ako to poznáme napríklad u chrípky.

Čiže vlastne iba nevieme akými spôsobmi sa nás príroda pokúša zabiť?
Áno. Teraz sa vlastne v súvislosti s pokrokom ľuďom zdá, že sú stále nejaké nové vírusy a existuje okolo toho veľa konšpirácií. To všetko je však spôsobené tým, že sa zlepšujú technológie, že dnes vieme vírusy hľadať ešte predtým, než začnú spôsobovať nejaké epidémie a že sa značne zvýšila miera informovanosti. Keď pred päťdesiatimi rokmi niekde v Demokratickej republike Kongo polovica dediny zomrela na ebolu, tak sa o tom nikto nedozvedel. No keď sa dnes nakazí jeden človek pri manipulácii so šimpanzom, tak o tom vieme všetko. Ale to neznamená, že sa to predtým nedialo. Dialo, len sme o tom nevedeli.

Prečo sa nás vírusy pokúšajú zabiť? Pomáha to prežiť im?
Nemajú z toho nič. Keď ebola zabije niekde v africkom pralese človeka, tak ten vírus zomiera spolu s ním. Takže to, že je tá infekcia pre nás taká ťažká, skôr naznačuje, že to stretnutie je náhodné a akési prvé. Tie vírusy, ktoré sú už dlhodobo adaptované na ľudí, nám často neškodia. Pretože to je pre ten vírus lepšie. Také sú napríklad herpetické vírusy. Máme ich všetci a za normálnych okolností toho u zdravého človeka veľa nespôsobia. Podobne napríklad vírusy nádchy. Existuje množstvo prípadov, kedy vírus človeku neškodí. Aby ste ma zle nepochopili, ten vírus sám nerozmýšľa nad tým, či umrie, keď toho človeka zabije. To sa len snažím to personifikáciou zjednodušiť, v skutočnosti to všetko prebieha na úrovni evolúcie, či už vírusu alebo aj hostiteľa.

Čiže je to len náhoda?
Áno. Svojmu prirodzenému hostiteľovi nemá vírus tendenciu škodiť, pretože sa vďaka nemu šíri ďalej. Ale keď ide o nečakané stretnutie s nejakým cudzím objektom, tak už v podstate záleží len na náhode, či je vôbec schopný nejakého iného hostiteľa nakaziť. A ak áno, tak sa potom môže stať, že tie mechanizmy, ktorými sa ten vírus prispôsoboval svojmu prirodzenému hostiteľovi, v tom cudzom vypália úplne naopak. Tento vírus je potom schopný masívne sa rozmnožiť a nového hostiteľa zabiť. To, že je ten vírus taký smrteľný, ukazuje, že sme preňho niečo nové, s čím nepočítal a na čo nie je pripravený.

Je to tak aj s ebolou?
My sme pre ebolu slepá ulička. Pretože tým, že ten človek zomrie alebo že sa tá epidémia raz zastaví, je všetka tá evolúcia, ktorá v rámci danej epidémie prebiehala, zastavená a vráti sa akoby naspäť, do prírody, do toho divo žijúceho kmeňa.

Nielen o ebole, ale aj o ďalších nebezpečných vírusoch sa od Borisa Klempu budete môcť dozvedieť viac v rámci utorkovej vedeckej kaviarne SAVinci, ktorá sa bude niesť v duchu témy „Lov na vírusy“.