Hosťami premiérovej debaty boli vedúci oddelenia robotiky FEI STU Peter Hubinský, Andrej Lúčny z oddelenia umelej inteligencie Katedry aplikovanej informatiky UK a Peter Sinčák, vedúci Katedry kybernetiky a umelej inteligencie TUKE.

Umelá inteligencia nie je jednoduchou témou a názory na ňu sa v mnohých oblastiach rozchádzajú. Peter Hubinský si myslí, že k robotom nemáme až tak ďaleko: „Podľa Eurobarometra z roku 2012 sú Slováci tejto technológii naklonení viac, ako je európsky priemer.“ V prieskume okrem iného zazneli otázky, či by respondenti nechali robota, aby im „vyvenčil“ psa alebo sa im staral o dieťa. „Na Slovensku boli tie čísla o 10 až 15 percent vyššie,“ dodal.

Science na N-tú: Umelá inteligencia – príležitosť alebo hrozba? Zdroj: Youtube

Robotické duše

Najzanietenejšími nadšencami robotiky a umelej inteligencie sú jednoznačne Japonci. Dôvod je pomerne nezvyčajný – mnohí si totiž myslia, že roboty majú dušu.

„Čo znamená mať dušu, sa u Japoncov vníma úplne ináč. Ak naprogramujú robota a ten sa pohne a začne niečo robiť, znamená to, že mu dali dušu. Nevidia v tom rozdiel, taká je ich kultúra,“ vysvetlil Andrej Lúčny.

Aj to môže byť dôvod, prečo sa u nich technológia umelej inteligencie posúva vysokou rýchlosťou vpred. Ďalším môže byť aj „prestarnutosť“ japonskej spoločnosti. „Veľa mladých ľudí je viazaných starostlivosťou o svojich rodičov či starých rodičov. A jednou z možností, ako ich uvoľniť na trh práce, je nahradiť ich pomoc nejakou technológiou,“ vysvetlil Hubinský.

Minimálne počas dňa by tak mladí mohli pracovať a o starších obyvateľov by sa starali robotickí asistenti. Pokiaľ teda príde väčšia vlna asistenčných robotov, a to aj výzorovo podobných človeku, nebude to z Európy či Ameriky, ale z Ázie.

Debata Science na N-tú Denníka N a portálu Science.sk v kníhkupectve Martinus. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nechceme vidieť naše klony

Podľa Hubinského sme zistili, že najlepší vzťah k robotom majú malé deti a starí ľudia. A to najmä tí, ktorí sú na pomoc druhých nejako odkázaní. „Je im to sympatické, lebo robot je trpezlivý a pomáha im,“ vysvetlil Hubinský.

Husiu kožu nám však často naháňajú roboty, ktoré sú od ľudí priam na nerozoznanie. Podľa Petra Sinčáka znesieme istú mieru podobnosti, ale nechceme, aby vyzerali presne ako my. „Je dobré vedieť, či je to robot alebo človek. Určite sa cítim komfortnejšie, keď viem, že ten druhý je človek, a nie robot. Keby som vedel, že je robot, budem sa k nemu správať úplne ináč,“ povedal.

Z praxe však vieme, že s robotmi dokážeme aj súcitiť. Nejeden z nás možno uronil slzu, keď sympatického filmového robota Číslo 5 (v anglickom origináli Johnny 5) v rovnomennom filme zabili. Bolo nám ho ľúto, hoci sme vedeli, že to bol len stroj.

Debata Science na N-tú Denníka N a portálu Science.sk v kníhkupectve Martinus. Foto N – Tomáš Benedikovič

Podľa Andreja Lúčneho za to môže náš mozog. „V mozgu máme akúsi abstraktnú reprezentáciu, ktorá sa hodí na všeličo. Slúži dobre, lebo sa bežne stretávame len s prípadmi, v ktorých funguje. No potom nás niekto vystaví podmienkam, ktoré sme predtým nezažili, a my sa na to chytíme a plačeme nad robotom. Hoci logicky vieme, že je to hlúposť,“ vysvetlil Lúčny.

Podľa Petra Sinčáka je najdôležitejšie, aby sme nezabúdali, že roboty dušu nemajú a mali by nám slúžiť iba ako nástroje. Nie sú to spoločníci či partneri, ale prostriedky na vykonávanie istých, vopred daných úloh.