Na TUKE ste založili Centrum pre Inteligentné technológie, čomu sa tam venujete?
Centrum sme založili v roku 1995 a venujeme sa výskumu prostriedkov umelej inteligencie, čo je vlastne nadstavba klasických IT technológií. Jej oficiálne začiatky ako vedného odboru sa datujú od roku 1956 a pramenia v USA, následne sa tento vedný odbor rozšíril do celého sveta. V poslednej dobe sa sústreďujeme na využitie umelej inteligencie v robotike ako akejsi testovacej oblasti, ale princípy sú využiteľné všade. Plus samotná robotika ide v poslednej dobe mimoriadne dopredu a „sťahuje“ sa  z priemyselných hál do domácností a bližšie k ľuďom do každodenného života.

V centre máte niekoľko špičkových humanoidných robotov NAO. Čo sa na nich študenti učia?
Zo štrukturálnych fondov sme získali 16 robotov NAO a očakávame ďalšie - Q.Bo a Robokid. Študenti sa oboznamujú so základmi robotiky a pokúšajú sa na nich aplikovať prostriedky umelej inteligencie. V súčasnosti sa zaoberáme aj Cloudovskými technológiami a napojením robotov na Cloudy.

Čo sú to cloudy?
Cloudy sú súčasťou IT technológie a prinášajú so sebou dosť podstatné zmeny.  Zjednodušuje sa správa takýchto systémov, ich výkonnosť sa zvyšuje a prístup k počítačovým zdrojom a databázam je jednoduchší. Je to vlastne IT technológia, na princípe ktorej je založený Amazon, Youtube a pod.  
Roboti budú cez cloud prepojení. Pred tým sme robota niečo naučili, potom sme „to“ zobrali a preniesli na ďalšieho. Teraz to bude šmahom ruky, pretože robot bude neustále napojený na cloud. Dá sa to prirovnať napríklad k facebooku - napíšete si status a ten sa okamžite zobrazí všetkým ľuďom, ktorí sú s vami prepojení. Bavíme sa vlastne o tvorbe intranetov pre robotov.

Na prezentáciách humanoindé roboty tancujú, chodia po schodoch či behajú. Aké je ale ich praktické využitie?
Momentálne zažívame obdobie, v ktorom roboti „prechádzajú“ z fabrík do domácností. Sú to takzvaní sociálni roboti, ktorí vedia robiť určitú špecifickú, nami definovanú vec, alebo nám budú robiť spoločnosť. Súčasne sa do priemyselných hál tlačia roboti, ktorí sa na rozdiel od klasických  robotov „pri páse“ budú vedieť rýchlejšie adaptovať v prostredí a budú schopní spolupracovať s ľuďmi pri riešení manuálnych alebo aj intelektuálnych úloh.

Kde môžu nájsť sociálni roboti uplatnenie a kedy približne budú na trhu?
Už teraz existuje rad projektov,  ktoré majú komerčné využitie. Napríklad Japonci vymysleli vzhľadom na ich pracovné nasadenie robotov, ktorí  robia spoločnosť  starším ľuďom. Niekomu sa to môže zdať smiešne, ale do určitej miery to funguje napríklad keď je starší človek pripútaný na lôžku, alebo je dlhodobo osamelý. Tento systém s názvom PARO je už na trhu a predáva sa.  
Ďalší výskum sa zameriava na ľudí trpiacich autizmom , ktorí majú problém s komunikáciou - človek verzus človek. Komunikácia by sa mohla doplniť na model - človek- robot – človek,  pričom robot by robil prostredníka medzi terapeutom a autistom.
Veľký výskum sa robí aj na tele present systémy, ktoré umožňujú virtuálne prepojiť  vzdialené stroje alebo miestnosti a tým pádom aj ľudí.  Len málo sa však dá odhadnúť, aké budú mať tieto aplikácie sociálne dopady.  Ďalším problémom je, že ide o obchodne nedotiahnuté systémy, pretože tieto aplikácie sú veľmi drahé. Máme napríklad veľmi pokročilé roboty, ktorých je len 20 na svete, čo sa odrazí na cene, pričom aj každý ich pozáručný servis je extrémne drahý. Kým nebude zvládnutá táto stránka, dopredu sa budeme hýbať len veľmi pomaly.

Nemôže sa stať, že sa ľudia príliš nafixujú na robota so syntetickými emóciami?
Môže. Ale ja  napríklad poznám človeka, ktorý sa nafixoval na svoj počítač natoľko, že ho musí mať stále pri sebe. To sú už prejavy, ktoré sa ťažko vysvetľujú a môžu byť prejavom závislosti. 

Aký je rozdiel medzi humanoidným robotom a androidom?
Humanoidný robot je podobný človeku a androidný robot ma ambíciu vyzerať ako človek. 

Je pre ľudí dôležité, aby robot pripomínal človeka?  
To je veľmi zložitá otázka. Podľa výskumov existuje určitá miera prijatia formy antropomorfizmu, pričom po jej prekročení človek nechce, aby robot vyzeral ako človek. Teda existuje tzv. tajomný val, ktorý je u každého iný, ale v skratke môžeme povedať, že ľudia chcú vedieť, kto je robot a kto nie. Robotov, ktorých vizuálne nerozoznáte od ľudí, „ešte“ nechceme a podľa mňa ani veľmi nebudeme chcieť. 

Ktorý smer preferujete, respektíve myslíte si, že príde čas, keď ľudia prijmú androidné roboty?
Možno pred pol rokom by som vám kategoricky povedal, že androidné roboty nemajú význam. Ale nikto nevie povedať, či náhodou nebudú androidné technológie použité napríklad vo vojenských technológiách. Ale z hľadiska praktickej pomoci ľuďom  si myslím, že to tajomné údolie, teda krivka, ktorá tam je (krivka znázorňuje, že po prekročení určitej miery podobnosti robota na človeka, ho ľudia vnímajú ako nepríjemne divného),  je absolútne korektná a ľudia by mali vedieť, kto je človek, kto robot a komu ten robot patrí. 

Odborne zastrešujete návštevu humanoidného robota ASIMA na Noci výskumníkov. Čo podľa vás tento robot znamená pre vývoj robotiky?
Som veľmi rád, že myšlienka pozvania ASIMA na prvú návštevu Slovenska vznikla na Noci výskumníkov a že tento robot môže inšpirovať mladých ľudí a deti k štúdiu technických vied.  Niekedy mám totiž pocit, že inžiniersky výskum je na Slovensku podceňovaný, pričom aj on tvorí hodnoty, ktoré Slovensko potrebuje a potrebujú ich aj zahraničné firmy, ktoré by chceli u nás investovať.
Pre samotný vývoj robotiky znamená Asimo výzvu a súčasne aj provokáciu pre iných urobiť niečo lepšie. To sa už deje, prichádzajú ďalšie návrhy a konkurencia ASIMA sa začína rozrastať. Čiže ak ASIMO „nepôjde“ ďalej, môže byť prekonaný. 

Kde sa na mape robotiky z hľadiska úrovne výskumu nachádza Slovensko?
Je niekoľko pohľadov na robotiku napr. zo strojárskeho hľadiska, senzorického hľadiska, mechatronického hľadiska, ako aj hľadiska umelej inteligencie. Vo všetkých týchto oblastiach sa Slovensko v rámci akademickej sféry snaží a sme v kontakte so svetom. Aj firmy sa aktivizujú a prichádzajú na to, že robotika bude ako odbor veľmi dôležitá súčasť technológií v rôznych oblastiach.  My (TUKE pozn. autora) napríklad tento rok organizujme sympózium v rámci EHMK 2013, na ktoré príde množstvo osobností zo sveta robotického výskumu. Budú to hlavne vedci z Japonska, keďže japonské veľvyslanectvo má nad touto akciou patronát. Osobne mi veľmi vadí pocit, že veda, výskum a vzdelávanie nie sú považované za plnú súčasť kultúry.  Prof. Stephen Jay Gould z Harwardskej univerzity tvrdí, že veda je integrálnou súčasťou kultúry. Ja len dodávam že aj inžinierska veda a výskum sú jej súčasťou. Aj touto akciou, ktorú organizujeme, chceme povedať, že to tak je.

Vo svete je bežné, že sa vo výskume robotiky angažujú veľké firmy, ktoré do neho investujú veľa peňazí. Ako je to u nás?
Slovenské firmy sa snažia zapojiť do Európskeho robotického priestoru, ako aj do sveta. Pravdou je, že tento priestor sa vo svete otvára veľmi obozretne a hlavne cez podporu rizikových kapitálov a projektov a sériové výroby účelových robotov sú monopolizované. Očakávame, že väčší záujem o robotiku prispeje k pribúdaniu expertov pre robotiku a finančné analýzy tohto odboru sú veľmi sľubné. Robotika sa nedá robiť pre Slovensko alebo pre Európsku úniu, robotika sa dá robiť pre svet. Preto je dôležité, aby svetoví  lídri v oblasti  robotiky videli, že na Slovensku je potenciál a zobrali nás do „hry“ o svetové robotické trhy.
 
Vďaka senzorom disponujú roboty všetkými ľudskými zmyslami plus ďalšími, ktoré človek nemá. Ako nám môže výskum senzoriky uľahčiť bežný život?
Keď poviete mojej generácii robot, tak si predstaví robotickú ruku niekde v automobilke, ale keď poviete robot  mladším, tak si pod vplyvom popkultúry predstavia niečo úplne iné. My si to neuvedomujeme, ale už teraz sú dobre dostupné napríklad robotické vysávače. Ja si napríklad nepamätám, kedy som naposledy vysával.
Potom sú tu systémy Vehicle-to-Vehicle (vozidlo k vozidlu pozn. autora), ktoré fungujú tak, že auto vidí, ak má pred sebou prekážku a následne zabrzdí, alebo ju obíde. Zároveň vydá signál, ktorý o nej „povie“  túto informáciu všetkým autám v dosahu 200 alebo 300 metrov. Bezpečnosť áut pôjde tým smerom,  že ľudia budú postupne „odstavovaní“. Malým príkladom „odstavenia“ človeka je to, že sa pri niektorých autách nemusí starať o stierače. Má senzor, ktorý to vyrieši za neho.  Je to iba taká maličkosť, ale máte množstvo ďalších systémov, ktoré vám pri riadení pomáhajú a nemusíte sa o nich starať.
Konkrétna aplikácia robotiky napríklad v medicíne je robot, ktorý sa volá DaVinci. Keď sa operuje pomocou Davinciho, lekár je v  tuneli, kde vidí obraz toho, čo operuje. Pacient má nad sebou 10 rôznych nožov, ktoré ho podľa navigácie lekára operujú. Je to omnoho presnejšie a rekonvalescencia pacienta je kratšia. Mnohé ďalšie aplikácie existujú aj v priemyselnej robotike. Svojím spôsobom aj odmínovací systém Božena je robot.

Takéto aplikácie zvyšujú v mnohých oblastiach bezpečnosť, ale s ich rozvojom môžu prísť hrozby v podobe kyberterorizmu či vírusov.
Momentálne spúšťame doktorát, v ktorom je úlohou urobiť vírus do robota. Lebo keď urobíte vírus, viete vyrobiť aj antivírus. Tomu sa nevyhneme. Sú to počítače a keď budú poprepájané, tak sa vírus môže rozšíriť po celom svete behom sekundy.

Aké sú momentálne trendy v robotike?
To je zložitá otázka . Môj názor je, že robotiku v budúcnosti najviac ovplyvní  už spomínaná Cloud robotika,  tvorba robotov  schopných  transformovať svoju štruktúru podľa potreby ( transformeri ), či umelá kreativita,  teda prístup prehľadávania obrovského priestoru možností  smerujúci k tzv. Search Based Artificial Intelligence, (Umelá inteligencia postavená na prehľadávaní).  Tá funguje na princípe, že „nie je dôležité aby Robot myslel, ale aby našiel odpoveď“. Pri zložitejších otázkach to nie je také jednoduché.

Keď sa povie transformeri, ako laik si predstavím „béčkový“ hollywoodsky trhák. Jedná sa o niečo podobné?
V podstate áno. Pri vývoji robotiky sa narazilo na jeden problém,  každý chcel vyrobiť robota, ktorý bude mať nohy. Ale zabudlo sa na to, že v nohách potrebuje aj viac motorov a tým pádom jeho baterka vydrží oveľa kratšie. Na niektoré úlohy by bolo oveľa efektívnejšie používať  kolesá. Najnovší trend je adaptívny systém, pri ktorom robot, ktorý má prejsť určitú rovnú vzdialenosť, vytlačí zo svojho vnútra kolesá , ale ak má vyjsť niekam po schodoch, tak vysunie nohy.  Toto bude podľa mňa jediné možné efektívne riešenie, pretože s nohami je problém.  Žerú príliš veľa energie.

A čo umelá kreativita? Dá sa byť vôbec umelo kreatívny?
Kreativita môže byť z jedného uhla pohľadu opísaná idiomom „nemá klapky na očiach“, čiže vidí viacero možností riešenia.  Ak máte niečo, čo môžete ovplyvniť piatimi rôznymi zmenami, tak dostanete v podstate päťrozmerný priestor. Ideálne by bolo, keby si človek všetky možnosti v priestore prešiel. Problém je, že ich je strašne veľa a aj súčasné počítače majú niekedy problém overiť, ktorý variant je najlepší. Preto sa vytvárajú takzvané virtuálne svety, v ktorých si robot vyskúša 20 rôznych možností, odhadne výsledok dopadu toho nastavenia a potom poradí človeku, čo môže skúsiť. Svojím spôsobom je to určitý druh virtualizácie. Keď to veľmi zjednoduším, tak to k čomu by človek prišiel po miliónoch výpočtov, mu môže počítač poradiť rýchlejšie. 

Čo je momentálne najväčším problémom, ktorý sa robotika snaží zdolať?
Vytvoriť databázu znalostí a naučiť robota učiť sa. Vytvoriť robota z technologického a strojárenského hľadiska je do určitej časti už zvládnuté, inteligencia ešte nie.
Ďalším, interným problémom je, že robotika má niekoľko aspektov. Strojárenský,  mechatronický a  umelú inteligenciu.  Tieto tri skupiny sa medzi sebou takpovediac  „bijú“,  keďže každý má svoj názor na finálny produkt. Dominantní chcú byť strojári, lebo oni ho postavili, ale nevedia mu vliať inteligenciu. Potom prídu mechatronici, ktorí chcú dať do robota senzory, bez ktorých neurobí ani strojár ani umelá inteligencia nič, lebo potrebuje dáta. Je to taký komplex problémov, keďže niekoľko vedných odborov sa vyvinulo  do špeciálneho nového odboru, ktorý sa volá robotika. 

Kritici robotiky tvrdia, že roboty nahradia v niektorých odvetviach ľudí, ktorí budú prichádzať o prácu. Majú sa čoho obávať? Predsa len robot je lacnejší ako človek a nikdy nezaspí do práce.
Raz som povedal, že umelá inteligencia berie prácu ľudom a dáva ju strojom. To je povedané veľmi provokatívne, lebo v podstate ide o veľmi  intenzívnu reštrukturalizáciu  trhu práce.  Existujú štúdie, ktoré hovoria o tom, koľko pracovných miest vytvorí robotika. Čiže nejde o to, že robotika len berie prácu, ona bude zároveň vytvárať ďalšie miesta a problémy, ktoré bude treba riešiť. 

Ak pochybí človek, ide o zlyhanie ľudského faktora. Nuž a kto je zodpovedný, ak pochybí robot?
 Raz som bol na prednáške študentky práva z University of Helsinky, ktorá rozprávala o téme  umelá inteligencia a právo. Zo začiatku som mal pocit, že tá prednáška nemá žiaden význam, ale potom sa začali otvárať  veľmi zaujímavé otázky.  Kto bude zodpovedný za to, keď daný systém niekoho poraní a tak ďalej.  Pretože my máme ambíciu vytvoriť systémy, ktoré sa učia a otázka je, kto bude zodpovedať za to, ak sa systém naučí niečo zle.    
Toto sú veci, ktoré brzdia rozvoj v oblasti autonómnych systémov.  Ako príklad si môžeme zobrať parkovanie. Dnes nie je problém, aby ste stlačili gombík a auto by za vás zaparkovalo. Problém je v tom, že ak tam bude napríklad susedova výstavná mačka a auto si ju nevšimne, kto si to odnesie a v neposlednom rade aj zaplatí.  
Začínajú sa vytvárať právne normy, v ktorých je absolútne kľúčové vlastníctvo. To znamená, že ak robot nebude nikým vlastnený, bude to znamenať problémy. 

Robot by mal byť vždy niekým vlastnený, či nie?
Existuje skupina ľudí, hlavne v Japonsku, ktorí bojujú za to, aby bola z robotov vytvorená samostatná rasa. Čiže urobme robota, vyviňme mu učiaci algoritmus a nechajme, nech si poradí. Keď bude mať úlohu, ktorú nezvládne, tak si zavolá pomocníka a keď nebude nikto nablízku, tak zoberie súčiastky a postaví si nového. To je technicky možné urobiť, ale bolo by to podľa mňa spojené s veľkými problémami. Podľa mňa jediná možnosť je, aby bol robot vlastníctvom. Keď bude mať robot delo a to náhodou vystrelí, tak za to niekto musí niesť zodpovednosť. 

Aký je váš najväčší osobný cieľ v tomto odbore?
Byť pri svetových projektoch o umelej inteligencii a robotike. Dnes ešte nevieme, čo bude, keďže na to majú vplyv rôzne faktory ako biznis, rozvíjanie konkrétnych technológií , akceptácia zo strany ľudí.  Ja by som sa chcel dožiť toho, že vytvoríme nejaký integrálny učiaci sa systém, lebo ten zatiaľ neexistuje. 

Čo by ste naopak v rámci robotického výskumu nikdy nerobili?
Určite by som mal problém s aplikáciami vo vojenskom sektore, ako aj v erotickom priemysle. Tieto aplikácie sa však budú v spomínaných oblastiach určite snažiť presadiť, nakoľko generujú finančné prostriedky. Aj keď za tým v budúcnosti určite budú veľké peniaze, tieto výskumy pokojne prenechám iným. 

Roboty sú vďačným námetom pre literatúru či filmy. Ste ich fanúšikom, alebo  si celý čas hovoríte „toto by predsa nemohlo fungovať“?  
Vetu „toto by predsa nemohlo fungovať“  nemám veľmi rád, lebo nevieme čo nám budúcnosť prinesie.  Sci-fi filmy pokladám za veľmi dôležité a inšpirujúce. Mám rád napríklad filmy Real Steel, Ja Robot, Frank a Robot, Iron man a ďalšie, pretože často krát otvárajú technologické otázky, ktoré nás dokážu inšpirovať.