Do vesmíru sa pôjde pozrieť 23 vybraných súťažiacich. Už viete ako bude približne udalosť prebiehať? Poletíte spolu alebo každý osobitne?

Presné detaily zatiaľ nevieme. Plavidlo, ktorým by sme mali letieť, je dvojmiestne, takže pôjdeme po jednom v zložení pilot plus pasažier. Predpokladám, že organizátor nás bude chcieť poslať hore v rámci jedného „turnusu“, takže vyhradí nejaký týždeň, keď sa všetci zídeme a postupne si to odlietame. Výrobca zatiaľ uvádza, že stroj, ktorým poletíme, by mal byť schopný absolvovať 5-6 letov za deň, takže to bude taká kyvadlová doprava.

Ako dlho bude trvať celý let?

Ak odpočítam akúkoľvek prípravu, tak od momentu keď vyjdeme z hangáru, po moment keď pristaneme, by to malo byť okolo štyridsať minút až hodina.

Viete už odkiaľ sa bude štartovať?

Zatiaľ sú hlásené dve možné štartovacie lokality. Jedna je ostrov Curaçao pri Venezuele a druhá možnosť je Nevadská púšť.

Aký je plánovaný priebeh letu?

Vzlietneme priamo z dráhy a poletíme kolmo hore. Po približne 60 kilometroch nám dôjde palivo, vypnú sa motory a zotrvačnou rýchlosťou poletíme do výšky 103 kilometrov, čo je tesne za hranicou vesmíru (100 km, pozn. red.). Okamžite po tom ako raketa zastane, začne padať späť dole, pričom až nenarazí na hustejšiu atmosféru, nemá ju čo zabrzdiť. Hustejšia atmosféra začína približne v tridsiatich kilometroch nad Zemou  a kým sa k nej dostaneme, mali by sme 5-6 minút zažívať beztiažový stav.

Plánovaný priebeh suborbitálneho letu, ktorý absolvujú výhercovia súťaže, zdroj infografiky: XCOR Aerospace

Budete musieť absolvovať nejakú špeciálnu starostlivosť po prílete?

Ja si predstavujem hlavne šampanské, ale inak vôbec netuším, čo bude. Myslím, že z fyzického hľadiska nebude potrebné žiadne nahradenie stratenej sily svalov, alebo koordinácie tela. Ten výlet bude taký krátky, že si dáme sprchu a budeme „OK“.

Beztiažový stav ste už zažili počas súťaže na Floride pri parabolickom lete. Ako prebieha takáto „simulácia vesmíru“?

Pri parabolickom lete sme absolvovali 15 parabol po 30 sekúnd. Po každej nasledovalo 30-sekundové preťaženie 2G (dvojnásobok váhy astronauta pozn. red.), kým sme pri hornom oblúku, ktoré lietadlo spravilo, zažívali opäť beztiažový stav.
Pri stúpaní lietadla sme si všetci ľahli na zem, pričom nás zatlačilo spomínané preťaženie. Nasledovala prvá „marťanská“ parabola, čiže pociťovali sme cca 34 % našej gravitácie. Pri nej človek iba tak ľahko podskakuje, alebo vie spraviť kľuk na jednej ruke. Potom nasledovali dve „mesačné“, čo je asi 13 – 16 % gravitácie. Tam už cítite, že niečo nie je v poriadku, keď odskočíte a nedopadnete vzápätí na zem. Keď si telo trošku zvyklo, išli sme na beztiažové paraboly. Tých bolo dokopy 12 a každá trvala 30 sekúnd.

Aký je to pocit, vyskočiť a nedopadnúť?

To sa hrozne ťažko opisuje a vždy hovorím, že ten zážitok dehonestujem, keď sa ho snažím opísať. Je to ako keby niekto vypol niektoré fyzikálne zákony. Počas beztiažového stavu vládla v lietadle iba radosť a smiech, skúšali sme si hádzať cukríky, či zjesť poletujúce guľôčky vody. Je to inak neuveriteľne ťažké, ja som ju naháňal po celom lietadle a nakoniec mi spadla do ucha. 

Je takýto zážitok pre telo náročný?

Problémom žalúdku a hlavy je hlavne striedanie a dezorientácia. V podstate by sa to dalo prirovnať k extrémne dlhej, vysokej a rýchlej húsenkovej dráhe. V spomínanom lietadle je to preťaženie miernejšie, ale skúšali sme aj simuláciu preťaženia, ktoré je podobné tomu pri suborbitálnom lete, čo je približne 4.5 G. Lietadlo prudko točí zákrutu a klesá, pričom človeka prudko zatlačí štyri a pol násobok jeho váhy do sedačky. Chcel som si to natočiť, ale mal som problém udržať kameru vo vzduchu, lebo sa mi ruky pritlačili o stehná. Vtedy sa vám všetka krv nahrnie do spodnej časti tela a hrozí odkrvenie mozgu. Človek preto musí kompletne napnúť všetky spodné svaly, aby vytlačiť krv späť hore.

A aké sú zdravotné riziká pri reálnom lete do vesmíru?

Z pohľadu zdravia je asi najnebezpečnejšia dávka radiácie, ktorú v 100 kilometroch človek dostane. Desať suborbitálnych letov sa však vyrovná dávke radiácie pri jednej RTG snímke hrudníka, alebo pri dni strávenom v lietadle, ktoré letí v 11 kilometrovej výške. Druhá vec je to silnejšie preťaženie pri návrate späť. Nie je to niečo, z čoho by bol človek nejako veľmi rozhádzaný, skôr to treba vydržať v tej chvíli. Čiže ja by som mal byť teoreticky schopný absolvovať takýto let niekoľko krát denne.

Musí byť človek, ktorý ide do vesmíru, v dobrej fyzickej kondícii?

Tu by som to výrazne rozdelil na dve skupiny ľudí, ktorí idú do vesmíru. Prvou sú tí, ktorí absolvujú suborbitálny let, ktorý iba o trochu presiahne hranicu vesmíru, čiže 100 kilometrov.  Pri ňom výraznú kondičku netreba. Prirovnal by som to k tomu, že človek musí byť schopný zabehnúť 12-minútovku. Akú vzdialenosť za ten čas prebehne, je jedno, ale ak po dvoch minútach behu ledva dýcha, môže byť pre neho aj takýto let nebezpečný.

Keď sa však bavíme o normálnom orbitálnom lietaní a astronautoch, ktorí vo vesmíre trávia hodiny až týždne, je to úplne iná liga. Pri návrate z nulovej gravitácie po piatich minútach si telo ani nevšimne, že sa niečo stalo. Keď sa však vracia po pár dňoch, tak si svaly odvyknú pracovať a mierne sa im natiahne chrbtica.

Hovorí sa, že po jednom dni v beztiažovom stave, trvá jeden deň na Zemi, kým sa dá človek do poriadku. Čiže astronaut v podstate nemá problém hore, ale po návrate. To je jeden z dôvodov, prečo sa musia aj vo vesmíre udržiavať a cvičiť.

Róbert Vokál počas absolvovania súťažnej prekážkovej dráhy na Floride, zdroj fotografie: Axe Apollo (Unilever) 

V stredoeurópskom kole súťaže ste okrem iného absolvovali pobyt v pretlakovej komore. V nej si piloti skúšajú fungovanie mozgu pri dýchaní riedkeho vzduchu.  Ako ľudské telo v takýchto podmienkach reaguje?

Nezažili sme až taký krutý test, aký robia pilotom. V 4 000 metroch nás nechali zhruba 10 minút dýchať redší vzduch, ktorý má menší obsah kyslíka. To spôsobí pokles kyslíka v krvi a človek naberá pri stúpaní tlaku stav „eufórie“, respektíve prichádza o  pokročilejšie mozgové funkcie a postupne sa stáva „dieťaťom“. V desiatich kilometroch vydrží necvičený človek cca 20 sekúnd, kým začne mať neokysličený mozog a pokiaľ si nedá kyslíkovú masku, tak umrie.

Ďalším aspektom takéhoto výškového lietania je, že celá zmes vzduchu sa mení spolu s tlakom. Nás vyniesli z 0 metrov nad morom do 5 500 metrov a následne s nami klesali na 4 000 metrov, aby sme si vyskúšali túto problémovú zmenu.
Smerom hore sa človeku bubienok uvoľňuje automaticky a puká, keďže má v hlave väčší tlak ako vonku. Smerom dole je potrebné regulovať ho, pretože vonku rastie tlak, ktorý na neho tlačí. Pokiaľ by ho človek správne nevyrovnal, môže dôjsť k vážnemu zraneniu vnútorného ucha a teoreticky až k smrti.

Vráťme sa na Floridu. Čo všetko okrem fyzických a vedomostných testov ste v tomto poslednom kole absolvovali?

Tam to bolo zaujímavejšie ako v predchádzajúcich kolách. Mali sme kompletnú prehliadku v Kennedyho vesmírnom stredisku so všetkými simulátormi a atrakciami ako historické odpaľovacie komplexy, riadiace centrum misií Apollo, zaparkovaná raketa Saturn 5, či raketoplán Atlantis. Absolvovali sme let vrtuľovou podzvukovou stíhačkou a letový profil, kde sme zažili pár sekundový beztiažový stav. Všetci sme mali absolvovať aj parabolický Zero G let v upravenom Boingu 727, ktorý som spomínal, ale lietadlo sa bohužiaľ pokazilo a tak to nakoniec stihli vyskúšať len víťazi súťaže.

Stihli ste sa porozprávať aj s astronautom Buzzom Aldrinom, ktorý bol porotcom a garantom súťaže?

Bohužiaľ, v tom zhone padlo len pár gratulačno-ďakovacích otázok a nebol priestor na dlhé diskusie. Skôr som si vážil prejav, ktorý nám všetkým prečítal ešte na začiatku vyhlasovania víťazov.

Mali ste počas floridského pobytu možnosť stretnúť sa s inými bývalými astronautmi?

Prišli nás pozrieť dvaja astronauti z NASA Wendy Lawrence a Scott Parazynski, ktorí nám porozprávali o svojich skúsenostiach s vesmírnym lietaním. Bolo na nich vidieť, že sú psychicky niekde inde ako bežný človek. Vyrovnanejší, pokornejší a veľmi milí ľudia s obrovským nadhľadom.

Ono sa aj hovorí, že človek získa „pohľad zhora“, keď sa pozrie na Zem z vesmíru.  Už nevidí hranice, farbu, národnosti a vierovyznania, ale len veľkú modrozelenú guľu. Na jednej strane si uvedomí, akí sme bezvýznamní a na druhej strane, ako veľa sme toho dosiahli, keď sa na ňu môžeme pozrieť z takej výšky.

Nemáte rád, keď vás titulujú ako druhého slovenského kozmonauta. Stretli ste sa už osobne s tým prvým - Ivanom Belom?

Zatiaľ nie, ale veľmi rád by som sa s ním porozprával, keďže je pre mňa niečo ako vzor. Určite nesúhlasím s tým, že som druhý slovenský kozmonaut, práve kvôli tomu, že viem, o čo ide vo vesmírnych misiách a aké sú náročné, takže nedá sa to porovnávať. Ale niekde začať treba. Takže, prečo nie ako turista?

Róbert Vokál ako vesmírny turista, zdroj fotografie: Axe Apollo (Unilever) 

Ako vidíte budúcnosť komerčných letov do vesmíru?

Dovolím si parafrázovať CEO spoločnosti SpaceX - Elona Muska, ktorý povedal, že vníma tri oblasti, do ktorých sa oplatí investovať. Je to vesmír, internet a obnoviteľné zdroje. Vesmír má obrovský potenciál celkovo, nielen čo sa týka komerčných letov. Je pre nás otázkou prežitia skúmať ho a zároveň je atraktívny spôsobom, akým bol pre nás kedysi nepreskúmaný oceán. Zatiaľ je to však vládny biznis, keďže sa bavíme o obrovských financiách.  Financovanie vesmírneho programu je treba vyskladať z niekoľko štátnych rozpočtov, čiže budúcnosť je podľa mňa v znižovaní nákladov a zlepšovaní technológií.

Podobné je to v suborbitálnom lietaní, čiže „vesmírnom turizme“. Rozdiel je v tom, že trh pre toto odvetvie sa ešte len ide vytvárať. Neexistuje spoločnosť, ktorá by už komerčne lietala, takže si celkom nevieme predstaviť reálny dopyt zákazníka. Lístky do vesmíru sa síce už predávajú, ale ani oni, ani my ešte na sto percent nevieme, či poletíme. Ale potenciál to určite má a je to veľmi atraktívna oblasť, do ktorej by sa malo investovať. Vyvinuté technológie sa totiž dajú využiť pre rôzne oblasti, nie len pre vesmír.

Potrebuje vesmírny turista širšie vedomosti o vesmíre?

Pri suborbitálnom turistovi nie sú potrebné žiadne vedomosti. Človek dostane nejaké pokyny a bude musieť sledovať pár indikátorov, ale to je všetko.

Vy sa ale o vesmír zaujímate aj vo svojom voľnom čase a v rámci súťaže ste museli absolvovať vedomostné testy týkajúce sa vesmíru. Koľko toho o ňom vlastne viete? 

Moje „vesmírne vzdelanie“ začalo na PC simulátoroch. To znamená, že som absolútne profesionálny letec na notebooku a to dokonca tak, že som si zalietal misie až k Jupiteru. To je samozrejme vtip, ale naozaj som sa počas toho niečo naučil. Napríklad Kepplerove orbitálne zákony či to, ako sa odborne volá vrchný a spodný bod orbitu. Potreboval som si to zistiť, aby som na ten Jupiter doletel. Podľa mňa mi to veľmi pomohlo, minimálne pri teoretických testoch, ktoré sme v rámci súťaže absolvovali.

nak som obyčajný IT manažér, takže trochu rozumiem technike, som rýchlo sa učiaci typ a dokonca si myslím, že keby som sa spamätal pred 10 rokmi, možno by som mal aspoň teoretickú šancu vypracovať sa na úroveň, vďaka ktorej by som sa mohol uchádzať o miesto astronauta.

Ste v kontakte s nejakou slovenskou organizáciou, ktorá sa zaoberá vesmírom?

Bol som dlhoročný pasívny fanúšik organizácie SOSA (Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity, pozn. red.). Až po návrate zo súťaže som sa im odvážil napísať žiadosť o prijatie s tým, že napriek absencii vedeckého vzdelania, by som im rád pomohol s hocičím - od organizovania, cez administratívu až po PR. Prijali ma ako člena, z čoho sa teším, lebo chalani sú sympatickí a veľmi im držím palce. Nedávno som sa dozvedel, že by sa mal konečne nejako pohnúť vstup Slovenska do Európskej vesmírnej agentúry (ESA), čo by bolo skvelé, keďže je to náš primárny cieľ. Niekedy v čase môjho letu, by mala byť hotová aj prvá slovenská družica skCUBE, z čoho mám takisto veľkú radosť.

Ako Vám súťaž o let do vesmíru zmenila život? Plánujete sa aktívne venovať vesmíru aj po jej skončení?

Tá súťaž zmenila môj život od základov. Okrem popularizácie kozmu a vesmírneho výskumu, čo vnímam ako najväčší prínos, ktorý môžem momentálne poskytnúť, hodlám pomáhať chalanom zo SOSA s prvou slovenskou družicou, na ktorej pracujú. Akokoľvek to bude možné a akokoľvek mi to moje schopnosti dovolia.

Rád by som sa ešte v tejto oblasti aj „dovzdelal“, a preto plánujem od septembra nastúpiť na ďalšiu vysokú školu, ktorú by som študoval popri práci pre radosť. Podal som si prihlášky a zatiaľ zvažujem dve možnosti. Prvou sú spaľovacie motory a lietadlá, druhou robotika a kybernetika. Nie sú to úplne vesmírne témy, ale nemajú od nich ďaleko. 

Čo však prinesie vzdialenejšia budúcnosť, je dobrá otázka. Bol by som strašne rád, keby som mohol mať firmu, ktorá lieta do vesmíru. V tejto chvíli to znie strašne naivne, ale tak vyznela pred rokom aj vízia, že niekedy poletím do vesmíru. Mne sú veľmi sympatickí napríklad páni inžinieri z dánskej organizácie Copenhagen Suborbitals, ktorí si stavajú vlastnú raketu v garáži. Tento prvý model doletí síce iba do 30 km, ale koncept - „stojí to veľa peňazí, tak si to postavím sám“ - sa mi páči. Vždy ma bavilo niečo skonštruovať, takže do podobného projektu by som hocikedy išiel.

Filmy o vesmíre sú veľmi populárne a jeden z posledných Gravitácia získal tento rok niekoľko Oscarov. Rozčuľovali vás akočloveka, ktorý sa venuje vesmíru, vedecké nepresnosti, alebo sa na nich skôr zabávate?   

Film Gravitácia bol jedným z najpresnejších spomedzi tých, ktoré si pamätám. Úplne všetky som síce nevidel, ale na prstoch dvoch rúk by som zrátal tie, ktoré boli postavené realisticky v rámci  vesmírneho lietania. Osobne mi v hlave zostal jeden moment, ktorý ma trochu hneval. V okamihu, keď vesmírna stanica horela a padala do atmosféry, sa hlavná postava po nej ešte stále štverala. Keď stroj brzdí o vzduch, dochádza k takým neuveriteľným tlakom a teplotám, že vzduch začne sám od seba horieť. Neviem si predstaviť, že by som sa za takýchto podmienok udržal rukami na konštrukcii. Ale nerozhádže ma to, veď je to len film.

Pozrite si video, v ktorom Róbert Vokál zdokumentoval svoju cestu súťažou

(podrobnejšie informácie nájdete aj na jeho blogu spacemanchampionship.com)