Dňa 10. Novembra uplynie presne 44 rokov od štartu sondy Luna 17. Táto sonda bola v histórii kozmonautiky výnimočná. Na jej palube sa totiž nachádzala prvá mobilná povrchová sonda – rover, ktorej úlohou bolo preskúmať povrch iného kozmického telesa v Slnečnej sústave. Týmto roverom bol Lunochod 1.

Sonda Luna 17 vstúpila na lunárnu orbitu 15. Novembra 1970, po vykonaní dvoch úspešných korekčných manévrov potrebných na úpravu kurzu. Po krátkom čase strávenom na orbite Mesiaca sonda úspešne a mäkko pristála v oblasti Mora dažďov. Bolo to presne 17. novembra 1970, o 03:47 UTC. Približne tri hodiny po pristátí sa Lunochod 1 pomaly vydal na svoju púť po Mesačnom povrchu.

Robot vykonal viac ako 500 testov Mesačnej horniny priamo na povrchu Mesiaca a odoslal 20 tisíc televíznych snímkov a 200 televíznych panorám. Robot „žil“ takmer 11 mesiacov, čo bolo takmer o osem mesiacov dlhšie, ako predpokladali vtedajší sovietski inžinieri, ktorí ho zostrojili. V priebehu tohto času prešiel viac ako 10 kilometrov, čo je na vtedajšie podmienky dosť veľká vzdialenosť.

Krátkozraký Lunochod

Samotný Lunochod bol ovládaný operátorom v tíme inžinierov pozemného riadenia a bol samozrejme pod drobnohľadom vedcov. Dizajnéri robota si však veľmi rýchlo uvedomili prvé nedostatky, s ktorými v tej dobe nemohol nikto počítať. Kamera používaná ako „oči” robota, bola umiestnená príliš nízko a spôsobovala problémy pri jeho riadení. Bolo veľmi ťažké zistiť, ktorým smerom má Lunochod ísť. Jednoducho povedané, robot bol tak trochu krátkozraký a nevidel do diaľky.

Pôvodným zámerom, vyslania Lunochodu na Mesiac, bolo dokázať, že vesmírna loď postavená v Sovietskom zväze je tam schopná doletieť a pracovať. Rovnako však bolo jeho úlohou preskúmať povrch miesta pre prípadné budúce sovietske mesačné základne, poskytnúť rádiomaják a mal aj, v tej dobe samozrejmý, politický cieľ – poraziť američanov v prvých krokoch pri objavovaní Mesiaca. Nanešťastie pre vtedajší Sovietsky zväz a jeho vedcov sa im nepodarilo zamerať na misiu s ľudskou posádkou. Dôvodom boli technické problémy vo vývoji, ale aj rôzne zákulisné politické pokyny, ktoré mali fatálne dôsledky na ambiciózny sovietský mesačný program. Tieto faktory spôsobili, že program už nemohol držať krok s americkým programom Apollo. Sovietska kozmická veda si to uvedomila príliš neskoro a tak sa vtedajší Sovietsky vesmírny program začal sa sústrediť na iné ciele v dobývaní kozmu.

Keď Američania úspešne pristáli na Mesiaci s ľudskou posádkou, bolo pochopiteľne rozhodnuté, že Lunochod a jeho nasledovníci sa budú zameriavať na podrobný robotický prieskum Mesačného povrchu. Prvý robot Lunochod bol pripravený na štart už v Júli 1969 a aj napriek bezproblémovému štartu rakety, došlo veľmi rýchlo k nešťastiu. Nosná raketa Proton explodovala veľmi krátko po štarte a prvý Lunochod bol stratený. Ďalší robot Lunochod bol postavený a vypustený o rok neskôr, 10. novembra 1970.

Dizajn inšpirovaný tankom

Dizajn robota mal aj na dnešnú dobu pomerne vysokú úroveň. Unikátnym riešením bolo telo Lunochodu, ktoré malo  tvar veľkej nádoby. Vrchná časť tela robota bola navrhnutá tak, aby sa počas lunárneho dňa automaticky otvorila a zabezpečovala tým dobíjanie akumulátorov pomocou solárnych článkov. Počas lunárnej noci sa vrchná časť zatvorila a vnútorný priestor sa automaticky zahrieval na prevádzkovú teplotu pomocou výhrevného telesa na rádioizotopový pohon. Týmto spôsobom sa robot automaticky chránil pred extrémnymi teplotnými rozdielmi na povrchu Mesiaca a zabezpečoval si bezproblémový chod všetkých prístrojov.

Kolesá robota boli taktiež unikátne. Ich dizajnéri sa pôvodne zaoberali vývojom tankov pre Sovietske ozbrojené sily a práve táto skutočnosť zásadne ovplyvnila ich riešenie. Kolesá boli navrhnuté tak, aby umožňovali mesačnej pôde (rigolitu), prenikať pomedzi ich zárezy a tým zabezpečovať stabilitu robota počas pohybu. Toto riešenie sa neskôr prejavilo aj u iných robotických sond – roverov, taktiež americkej a neskôr aj európskej výroby.

Lunochody boli vybavené rôznymi prístrojmi, vďaka ktorým mohli na povrchu Mesiaca vykonávať experimenty. Medzi najdôležitejšie patrili spektrometer gama žiarenia, roentgenový teleskop, detektor kozmického žiarenia a laser. Taktiež boli vybavené štyrmi kamerami pre snímanie okolitého prostredia.

Úspech pre vedu aj napriek politicky motivovaným cieľom

Nasledovník prvého rovera, Lunochod 2, pristál na povrchu  Mesiaca 15. Januára 1973 a na povrchu pracoval približne 4 mesiace. Počas svojej lunárnej misie prešiel na povrchu Mesiaca vzdialenosť 37 kilometrov. Posledný z rodiny lunochodov – číslo 3, sa nikdy na povrch Mesiaca nedostal a momentálne sa nachádza v múzeu.

Aj napriek rôznym politickým cieľom znamenalo  vypustenie a úspešné pristátie prvej robotickej sondy – rovera na inom vesmírnom telese obrovský úspech pre vedu, techniku a najmä ľudstvo samotné. Tento robot disponoval technológiami, ktoré nikdy predtým neboli použité, nakoľko testy pred jeho vypustením by pravdepodobne zabránili jeho reálnej prevádzke. Na svoju dobu by boli príliš drahé a simulácia „mesačných“ podmienok by bola v tom čase na Zemi takmer nemožná.

Tento obrovský krok vo vývoji technológie roverov sa dlhú dobu nepodarilo zopakovať žiadnej vesmírnej agentúre. Ďalším úspešným roverom po Lunochodoch bol až americký rover Sojourner, ktorý bol súčasťou misie sondy Mars Pathfinder. Aj pri tomto americkom roveri však boli použité technológie, postupy a poznatky získané pri vývoji priekopníka mobilných povrchových sond, ktorým bol práve Lunochod.