Slová nie sú ani zďaleka jediný spôsob, ako sa môžu ľudia medzi sebou dorozumievať. Podľa viacerých expertov tvorí neverbálna komunikácia až dve tretiny všetkej našej komunikácie.   

Docentka Jana Klincková z Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela uvádza niekoľko príkladov toho, na čo nám je neverbálna komunikácia - neverbálne signály môžu vyslať informáciu o postoji človeka k obsahu komunikácie, sú výpoveďou jeho psychofyzického rozpoloženia, upresňujú význam slova, či dokonca v špecifickom prostredí (hluk, neznalosť jazyka) môžu suplovať hovorené slovo.

Podľa Klinckovej môžu byť neverbálne prejavy pozitívne alebo negatívne. „Najčastejšie si všímame a aj hodnotíme rešpektovanie osobnej zóny, spôsob podania ruky, pohľad, mimiku, kinetiku, najmä pohyby rúk a nôh,“ vysvetľuje.

Časť neverbálnych prejavov sa môžu líšiť podľa kultúry - napríklad pozdrav. Zaujímavé však je, že pokiaľ ide o neverbálne prejavy našich emócií, vedci zistili, že sú univerzálne.

Ako prvý túto tézu vyslovil Charles Darwin v roku 1872 v knihe Prejavy emócií u človeka a zvierat. Potom táto teória načas ustúpila. Ešte v polovici 20. storočia bola medzi vedcami populárnejšia teória, že prejavy ľudských emócií sú kultúrne podmienené a dajú sa naučiť v priebehu výchovy.

Do istej miery to môže byť aj pravda, keďže kultúra môže skutočne podmieňovať prejavy niektorých emócií pravidlami o tom, aké emócie máme prechovávať voči určitému človeku (napríklad úcta k starším).

10 000 výrazov

K Darwinovej teórii sa vrátil dnes už popredný svetový expert na čítanie výrazov tváre Paul Ekman. Ekman sa vybral na Novú Guineu, kde pozoroval domorodcov, izolovaných od okolitého sveta.

Na základe svojho výskumu identifikoval šesť univerzálnych emócií, ktoré nájdeme všade na svete - šťastie, hnev, smútok, prekvapenie, strach a odpor. Neskôr k nim pripojil aj opovrhovanie.

Podľa Ekmana môže ľudské telo generovať až desaťtisíc viditeľných výrazov. Väčšinu z nich však nikdy neuvidíme. V bežnej komunikácii ich môžeme vidieť tak do 100 a ani to nie sú všetky relevantné.     

Identifikoval tak niekoľko typov neverbálnej komunikácie - patria sem výrazy tváre, pohyby rúk, tón či tempo reči, postoj tela, ale napríklad aj odstup od osoby, s ktorou komunikujeme, alebo očné prejavy - očný kontakt, žmurkanie, rozširovanie zreničiek a pod. Väčšinou sa pri emócii prejavia signály viacerých typov.

Príprava na útek

Neverbálne prejavy majú svoj zmysel, môžu súvisieť s našou adaptáciou na prežitie. Pri emóciách totiž dochádza v našich telách k fyziologickým procesom, ktoré nás na niečo pripravujú. Napríklad pri hneve sa do ruky nahromadí krv, čo nás má pripraviť na útok. Pri strachu sa zase krv nahromadí do nôh, aby bolo telo pripravené na útek.

Ekman tiež prišiel s konceptom tzv. mikrovýrazu (aj keď neskôr zistil, že ten už bol krátko pred tým objavený). Ide o neverbálny prejav, ktorý sa však ukáže len na zlomok sekundy a sami si ho ani neuvedomujeme. Ekman sa ho naučil rozpoznávať u druhých.

„Sú dôležité najmä v situácii, keď máme dojem, že niečo nie je v poriadku, jednoducho, že náš komunikačný partner napríklad nehovorí pravdu, hoci je presvedčivý a pôsobí hodnoverne, alebo má strach z niečoho, ale nechce to "priznať" (ani sebe),“ uviedla Klincková.

„Mikrovýraz, ktorý sme spozorovali, sa spravidla prejavuje takou rečou tela, ktorú nedokážeme vedome úspešne ovládať, napríklad zreničkami oka, mimikou tváre a podobne,“ dodala.

Naučiť sa rozumieť neverbálnym prejavom, vrátane mikrovýrazov, môže byť pre naše životy veľmi užitočné. Na jednej strane nám to môže pomôcť lepšie porozumieť emóciám iných a rozvinúť našu empatiu. Na druhej strane to môže pomôcť napríklad aj polícii, rôznym bezpečnostným zložkám, či letiskovým kontrolórom pri identifikácii podozrivých osôb.