Napriek tomu, že mnoho svadobných zvykov, ako sobáš v kostole, posadenie nevestinej a ženíchovej rodiny na opačné strany, či dokonca hádzanie ryže, pochádzajú z kresťanskej tradície, prvé svadby sa datujú ďaleko pred vznikom kresťanskej viery. Už domorodci z Austrálie, ktorých civilizácia má minimálne 30 000 rokov majú silnú svadobnú tradíciu.

Od neviazaného sexu k zväzkom

Krajinou, ktorá mala mimoriadne zaujímavý prechod od pôvodných, uvoľnených väzieb k manželstvu je Čína. V primitívnej spoločnosti žili predchodcovia dnešných Číňanov v skupinách, v ktorých neuplatňovali žiadne monogamné zväzky. V danej dobe neexistovali pravidlá, či nepísané morálne zákony a sexuálne styky sa uskutočňovali s hocikým.

V neolite, čiže v mladšej dobe kamennej, sa vyskytli prvé manželstvá, ktoré sa však často uskutočňovali medzi príbuznými. Rodičia si nesmeli brať svoje deti, no súrodenecké zväzky neboli ničím výnimočným.

To sa zmenilo v polovici neolitu a na jeho konci, kedy sa zaviedli takzvané exogamné manželstvá, ktoré už nepripúšťali sobáše súrodencov. Partneri museli pochádzať z rozdielnych spoločenských skupín. Podľa niektorých zdrojov bolo v tom čase bežné, že si viacerí bratia zobrali jednu ženu, alebo naopak.

Keď patriarchálny systém nahradil „vládu matiek“ a do spoločnosti preniklo súkromné vlastníctvo, začala sa postupne rozvíjať aj monogamia. Spočiatku pritom platilo, že manžel svoju manželku aj deti vlastnil. Hlavnou úlohou ženy sa vtedy stalo rodiť deti, ideálne pokračovateľov mužského rodu.

Prečo nekrúžkujeme len holuby

Manželstvo od prvých primitívnych zväzkov prešlo výrazným vývojom. Vo všetkých krajinách sveta malo svoje špecifiká a jeho zmeny mali iné tempo, no niektoré základné body tento proces spájajú.

Ilustračná fotografia, zdroj: pixabay.com/rajeshkoiri007

Ak by sme sa pozreli na európsku a anglo-americkú tradíciu, manželstvo sa v mnohých štátoch vyvinulo od dohadovania partnerov a strategických spojenectiev, cez vlastný výber nastávajúcich a označenie manželstva ako posvätného zväzku, až po prvé rozvody.

Dnes už manželstvo nadobudlo úplne iné kontúry, no z minulosti sme si do svadobných ceremónií predsa len niečo priniesli. Tradície.
Nosenie závoja k nám preniklo z Ríma, kde sa nevesty zahaľovali , aby sa ukryli pred zlými duchmi, ktorí by ich chceli obrať o ich šťastie. V iných kultúrach mal závoj slúžiť na ochranu pred útekom ženícha, ak by sa mu nevesta nepozdávala. V niektorých náboženstvách zase išlo o prejav pokory a úcty k Bohu.

Prenášanie nevesty cez prah pochádza zo stredovekej Európy, kde verili, že sa k nevestám môžu cez podrážky nôh dostať zlí duchovia, ktorých by preniesli do domu. Svadobné kytice zase neboli vždy buketmi kvetov. V čase čierneho moru zvykli nevesty nosiť v rukách kyticu z cesnaku a kôpru, pre ochranu pred chorobou.

Ilustračná fotografia, zdroj: pixabay.com/miapowterr

Otázka kedy sa začali používať snubné prstene, či samotné obrúčky a prečo vôbec nie je tak jednoducho zodpovedateľná. Niektoré zdroje tvrdia , že prstene používali už Rimania a Egypťania. Existujú tiež dohady, že mohlo ísť o symbol pút, ktorými sa zväzovala unesená nevesta. Podľa Reader´s Digest napríklad už jaskynní muži obväzovali svoje vyvolené lanami z trávy, aby skrotili ich duše.

V minulosti sa však používali iné materiály a zvyk blyštiacich sa snubných prsteňov prišiel až oveľa neskôr. Prvý záznam použitia diamantového prsteňa pochádza z roku 1477.

Namietam! Alebo nie?

Všetci zrejme dobre poznáme napínavé momenty v televíznych seriáloch a drámach, kedy sa kňaz opýta známu vetu: „Ak má niekto námietky voči sobášu, nech prehovorí teraz, alebo nech naveky mlčí.“ S výnimkou dramatických produkcií však táto veta už dnes opodstatnenie nemá.

Podľa Pauly Posmanovej zo svadobnej spoločnosti A New York Way to Say I Do odporca nemôže namietať proti svadbe len preto, že miluje nevestu. Pokúsiť sa o to síce môže, ale obrad to pravdepodobne za normálnych okolností nezastaví.

Čarovná formulka, ktorej sa nevesty v juhoamerických telenovelách tak obávajú, podľa vyjadrenia Posmanovje pre portál LiveScience pôvodne slúžila ako poistka pre prípad, že by existoval právny, legislatívne podložený dôvod, pre ktorý by sa dvaja ľudia nemohli stať manželmi. Tieto aspekty sú však dnes jasné už dávno pred obradom. Mnohí oddávajúci sa preto už na námietky ani nepýtajú.

V minulosti – predovšetkým v kresťanskej tradícii – však táto veta znela pri každej svadbe a namietať sa mohlo z mnohých dôvodov. Zvyčajne pritom išlo o skutočnosti, ktoré by manželstvo anulovali „v očiach Boha “. Dôvodom na námietky tak mohla byť skutočnosť, že nevesta alebo ženích už manžela/manželku mali, alebo boli maloletí, niektorý z nich bol k svadbe nútený, či dokonca neschopný sexuálneho styku, alebo zavraždil bývalého partnera svojej nastávajúcej a naopak.

Ilustračná fotografia, zdroj: pixabay.com/kgorz

V minulosti takéto emotívne vystúpenie odhaľujúce šokujúce fakty pritom skutočne platilo ako legitímny dôvod na dočasné zrušenie obradu. Svedok musel pod prísahou svoju námietku zopakovať a kňaz potom obrad prerušil, aby prípad mohol byť prešetrený.

Dnes už našťastie takéto obavy nevesty mať nemusia. Ak si teda neberú svojho nepriznaného brata, ktorého ich otec splodil s potulnou speváčkou v čase svojej bujarej mladosti. Pokračovanie napínavej svadby sa však v takom prípade dozviete až v 295. epizóde.