„Aby zmaximalizovali pravdepodobnosť vlastného prežitia a úspešnosť rozmnožovania, primáty si vyvinuli tendenciu hovoriť klamstvá, ako aj schopnosť ich odhaliť,“ začína sa štúdia forenznej psychologičky Leanne ten Brinke a jej spolupracovníkov.

Psychologička spolu so svojím tímom pritom odhalila, že naše vedomie môže zrejme znižovať našu schopnosť odhaľovať klamstvá, keďže sa v druhých snažíme nachádzať spomínané stereotypné predstavy o tom, ako by mal klamár pri čine vyzerať. V priemere totiž bežný človek dokáže odhaliť len 54 percent klamstiev.

Táto nízka úspešnosť sa pritom na prvý pohľad nezhoduje s tým, že ľudia dokážu byť vnímaví voči tomu, ako sa druhí cítia, či čo prežívajú. Iný výskum z roku 2014 však naznačuje, že čím je človek emocionálne inteligentnejší, tým ľahšie ho dokážu oklamať.

Rozlíšiť omyl od klamstva

Poďme však pekne od začiatku. Prečo vôbec ľudia klamú?

Podľa psychológa Paula Ekmana, ktorý sa tejto téme venuje už dlhé roky, môžeme klamstvá v podstate rozdeliť na dva druhy. Prvým sú malé lži, ktoré z času na čas páchame všetci. Či už náš e-mail zrejme neprešiel, alebo sme správu od toho druhého nedostali a zrejme je v spame, alebo sme ten telefón nepočuli zvoniť. Väčšine z nás sa občas stane, že použije rýchle a jednoduché klamstvo, ktoré „vlastne nikomu neublíži“.

Druhý druh klamstiev už je závažnejší a môže mať aj väčšie následky. Často ide o premyslené a vopred pripravené lži.

Keď sme sa na dôvody klamstiev pýtali forenzného psychológa Antona Heretika z Univerzity Komenského, poukázal okrem iného aj na rozdielnu motiváciu, ktorá ľudí vedie k zavádzaniu druhých. Na jednej strane môže ísť o snahu uniknúť pred niečím, či už trestom, alebo stratou a na strane druhej naopak potrebu niečo získať.

„Samozrejme, zvlášť u detí je dôležité rozlišovať vedomé klamstvo od omylu a neschopnosti odlíšiť realitu od fantázie. Vo veku štyroch až šiestich rokov je napríklad bežná takzvaná detská lož, kedy si deti 'vymýšľajú' rôzne príbehy, aby upútali pozornosť dospelých, čo je neuvedomené, no účelové klamstvo,“ vysvetľuje profesor Heretik.

Zapĺňanie medzier

Príbehy si však nevymýšľajú len deti a aj u dospelých s poruchou „pseudologia phantastica“ môže podľa A. Heretika dochádzať k niečomu podobnému. „Najmä jedinci s histriónskou poruchou osobnosti si pri tejto poruche vyprodukujú množstvo príbehov, pričom vo väčšine z nich hrajú významnú, hrdinskú rolu. Často pri tom strácajú schopnosť rozlíšiť, čo je pravda a čo nie,“ uvádza Anton Heretik. 

Histriónska porucha osobnosti sa pritom dá zjednodušene vysvetliť ako silný sklon k hystérii.

Ilustračná fotografia, zdroj: flickr.com/Alexa LaSpisa

Klamstvo však môže súvisieť aj s iným zdravotným problémom, a to s organickým poškodením mozgu, kvôli ktorému sa narušia pamäťové funkcie. Prázdne miesta v pamäti si vtedy môžu ľudia nevedome vypĺňať výmyslami, ktoré v tomto prípade označujeme ako konfabulácie.

V protiklade k ľuďom, ktorí za svoje klamstvá vlastne nemôžu, však stoja aj „chronickí klamári“, čo už podľa A. Heretika súvisí skôr s charakterom daného človeka. Psychológovia však kvôli všetkým týmto dôvodom často posudzujú vierohodnosť svedkov, či obetí trestných činov. Nejde tu ale o ich vzdelanie, postavenie, či referencie, no priamo o ich schopnosť pravdivo vypovedať.

Chceme vyzerať lepšie

Ako teda klamstvá v našom živote odhaliť? Metód a návodov na internete nájdete viacero, no mnohé z nich podľa odborníkov vôbec nefungujú. Psychológ Paul Ekman na svojej stránke zverejnil niekoľko mýtov, ktoré v tejto oblasti kolujú.

Nie je tak pravdou, že klame absolútne každý, ani to, že nikto, ba dokonca ani predstava, že psychopati dokážu klamať dokonale. Takisto každého klamára neprezradí odvracanie pohľadu, či tiky na tvári. Napriek tomu je možné rozoznať klamstvá na základe toho, ako sa dotyčný správa. Nie je to však také jednoduché.

Expertka na sociálne siete Pamela Meyer odhaľuje klamárov vyzbrojená vedecky podloženými faktami. Nepodarilo sa jej to zo dňa na deň, ale dlhoročným štúdiom najrôznejších výskumov v danej oblasti – od policajných a vojenských metód až po psychologické štúdie.

„Klamstvá sú naša snaha priblížiť sa vlastným ideálom,“ uviedla pred niekoľkými rokmi na TEDGlobal. To sú naše snahy naplniť vysnívané predstavy. Iné však môžu mať závažné následky, od ekonomických až po utrpenie a smrť ľudí. Aj preto je podľa Meyerovej dôležité vedieť ich rozpoznávať.
Jedným spôsobom je dôsledne poznať verbálne správanie klamárov. Podľa Meyerovej majú napríklad klamári pri čine tendenciu strnúť v hornej polovici tela, či dôkladne udržiavať očný kontakt. Klamára môže prezradiť aj falošný úsmev, ktorý sa neprejavuje v oblasti očí.

Iné hovorí a iné koná

„Všetky metódy odhaľovania klamstva, vrátane detektoru lži, majú svoje limity,“ hovorí psychológ Anton Heretik. Ak sa snažíme klamára odhaliť na základe jeho neverbálnej komunikácie, nemôžeme sa spoľahnúť len na jednu časť jeho správania.

„Skôr súčasné vyhodnotenie signálov z viacerých kanálov neverbálnej komunikácie, ako sú mimika, panotmimika, či proxemika a hlavne prítomnosť takzvaných dvojitých signálov, napríklad nesúladu medzi signálmi verbálnej a neverbálnej komunikácie, môže nasvedčovať, že pozorovaná osoba klame,“ vysvetľuje A. Heretik.

To potvrdzuje aj Pamela Meyer, ktorá uvádza, že práve rozdiel medzi tým, čo človek hovorí a ako koná, či ako sa tvári, správa a pôsobí, môže prezradiť klamára. V prípade , že sa poctivého človeka počas vypočúvania opýtate, čo by sa malo stať vinníkovi, je pravdepodobnejšie, že navrhne prísnejší trest, než klamúci páchateľ.

Jedným z hlavných znakov premyslených klamstiev je tiež detailnosť rozprávania, množstvo často až nadbytočných drobností, či dokonalá chronológia. Klamári to jednoducho často majú premyslené. No znalci vedia ako na to a často opakovane žiadajú podozrivých, aby svoj príbeh alebo jeho útržky povedali v inom poradí, či pospiatky.

Ďalším kľúčovým znakom pritom môže byť aj podvedomá mimika, ktorá nesúhlasí s tým, čo klamár hovorí. Ak chcete na vlastné oči vidieť, ako to môže vyzerať, pozrite si video z prednášky Pamely Meyerovej.

Zdroj: TED.com