Už v staroveku sa plemená psov delili na lovecké, pastierske, strážne i spoločenské. Mnohé boli už vtedy veľmi drahé a mohli si ich dovoliť len majetní ľudia. „Psy tak boli aj vyjadrením spoločenského postavenia, pričom už Gréci a Rimania ich chovali len pre potešenie a radosť, ako svojich spoločníkov,“ hovorí Peter Bystrický z Historického ústavu SAV.

Zo staroveku a antiky sa dokonca zachovali aj staroveké psie sarkofágy a epitafy, ktoré vyjadrujú smútok a bolesť majiteľov zo straty svojich psov. Zrejme najoceňovanejšou vlastnosťou psa je jeho vernosť, ako sa hovorí, až za hrob. Neváhajú totiž brániť svojho pána a sú pritom ochotné aj zomrieť. Po jeho smrti niekedy nechcú opustiť telo, či odmietajú jesť.

Všestranný pomocník

Pes zvláda hneď niekoľko úloh, ktoré by ľudia vedeli nahradiť len veľmi ťažko. Pastierske psy dokážu 24 hodín denne strážiť stádo pred dravcami a zlodejmi, zháňať naspäť odlúčené zvieratá, viesť ich a dokonca konzumovať organický odpad po pôrodoch či zabíjačkách.

Podobne neoceniteľné sú aj lovecké psy, ktoré korisť naháňajú, plašia a duria, či stopujú podľa pachu alebo krvi, ak už bola zranená. Vedia ju aj zabiť, znehybniť, či iba strážiť do príchodu lovcov.

Vynikajúci psí čuch a sluch našli uplatnenie aj vo vojsku a v čase vojen psy pomáhali strážiť budovy, tábory, pevnosti, či mestá. Existujú dokonca zmienky o tom, že sa psy používali aj priamo na bojisku. „Kelti psa popri vlkovi, medveďovi a jazvecovi považovali za bojové zviera a slovo 'pes' sa stalo súčasťou mnohých keltských mien,“ hovorí Peter Bystrický. Pripomína, že armáda a polícia psov používa dodnes.

Ilustračná fotografia, zdroj: pixabay/ skeeze

Na Sicílii, v chráme miestneho boha na úpätí Etny, zase podľa Bystrického chovali psov možno preto, že podobne ako iné zvieratá dokážu vycítiť blížiace sa zemetrasenie. Kedysi sa však, zväčša ako šteňatá, používali aj v liečiteľských a očistných obradoch alebo priamo ako prísada liečiv.

Dnes sa pri liečbe využívajú tiež, ale iba terapeuticky, ako spoločníci. O slepeckých a záchranárskych psoch neexistujú žiadne informácie.

Symbol i posol bohov

Pes patrí k prvým domestikovaným zvieratám a jeho všestranná pomoc a využitie sa prirodzene odrazilo aj v náboženských a duchovných predstavách. Psy sprevádzali bohov lovu, lesov aj cestovania, ale tiež liečiteľské božstvá. Verilo sa totiž, že dokážu človeka vyliečiť lízaním alebo tým, že na seba „zoberú“ jeho chorobu, bolesť, či horúčku.

V keltskom náboženstve bol pes najčastejším zvieracím spoločníkom viacerých bohov a bohýň, no jeho symbolika nie je celkom jasná. Zdá sa však, že vyjadroval plodnosť, smrť, znovuzrodenie, aj všednosť každodenného života.

Ilustračná fotografia, zdroj: flickr.com/ David Woo

Pes bol aj pomocníkom bohov podsvetia, pričom najznámejším je zrejme trojhlavý Kerberos. Psy boli pastiermi záhrobia, strážili jeho vchody aj východy, zbierali, naháňalia odprevádzali duše mŕtvych. V predstavách niektorých národov bol tiež tým posledným, čo duša človeka videla pred vstupom na druhý svet. 

Strážcovia s tretím okom

V minulosti ľudia v mnohých oblastiach verili, že psy dokážu vidieť duchov a bytosti ľudským očiam neviditeľné. Preto v rôznych dobách a takmer na celom svete dávali psa, jeho hlavu, zuby či len figúrky ako talizman pod základy budov, chrámov, pod hradby a mestské brány i do hrobov. Človeka tak mal ochrániť pred zlom, nepriateľmi, zlodejmi, démonmi a chorobami.

Spiace psy robia svojim pánom spoločnosť ešte aj na stredovekých náhrobných kameňoch, a to aj na našom území. Na druhej strane sa však verilo, že aj sám pes, obzvlášť čierny, môže byť stelesnením alebo poslom zlých síl, v stredoveku napríklad diabla.

Fenomén „čierneho psa“, ktorý sa zjavoval na rôznych miestach, vrátane ciest, polí, či cintorínov, je spätý predovšetkým s Anglickom. Jeho prítomnosť nebola nikdy dobrým znamením, pretože vraj ohlasoval skorú smrť, požiar, alebo nešťastie.

Záleží od náboženstva a kultúry

Rozdielny prístup k psom, a teda aj ich rozdielne postavenie v minulosti aj dnes často súviselo s kultúrou a náboženstvom. Kým v Európe prevažoval a stále prevažuje pozitívny postoj k týmto zvieratám, na Blízkom východe sa dodnes stretávajú skôr s averziou.

„Tá mala okrem iného pôvod v strachu z besnoty, v spôsobe párenia psov a ich rýchlom množení, v pojedaní odpadkov a mŕtvol, pažravosti, otravnosti, či trebárs v poníženom vzťahu psa voči svojmu pánovi,“ hovorí Peter Bystrický. Odmeraný vzťah k psom sa podľa neho preniesol aj do judaizmu a neskôr islamu, kde ich dokonca považujú až za rituálne nečisté zviera.

Tieto monoteistické náboženstvá síce psa dovoľujú chovať, ale len s konkrétnym účelom. Musí svojmu pánovi pomáhať, či už pri pasení, love, alebo strážení majetku. Pes by sa nemal chovať ako domáci maznáčik a už rozhodne by nemal byť v dome.

Paradoxne ale tento chladný postoj k psom podľa Petra Bystrického neznamená, že je v islame dovolené im ubližovať. Práve naopak, majiteľ sa má o svojho psa starať a dávať mu jesť a piť, a to dokonca aj túlavému psovi, a teda najnižšiemu tvorovi z najnižších. Považuje sa to za dobrý skutok.

Rovný mačkám, nadradený ľuďom

V spoločnosti často prevláda domnienka, že v Egypte uctievali iba mačky. Egypťania ale považovali mnohé zvieratá za posvätné. Peter Bystrický hovorí, že skoro všetky zachované mená zvieracích maznáčikov patria psom.

Veľmi často sa pritom objavujú aj na reliéfoch a maľbách v kráľovských a iných hrobkách, kde sú zobrazené ako ležia pod stolom svojho pána, robia mu spoločnosť, sprevádzajú ho na cestách, alebo love.

V starovekom Iráne zoroastrizmus, učenie pomenované podľa perzského proroka Zarathuštra, považovalo psa za druhého najvyššieho tvora, hneď po človeku. V zbierke náboženských textov sa dokonca spomínajú tresty za bitie, či zabitie psa. Tie boli dokonca vyššie ako za ublíženie inému človeku.

Jedným z najväčších piatich hriechov bolo dať psovi zlé jedlo. Učenie dokonca zoroastriánom nakazovalo dať mu z každého chleba tri kúsky.

Zoroastrián sa tiež musel postarať o potulného psa, či ujať sa kotnej sučky ak chcel, aby mu psy pomáhali na jeho ceste do raja. Nesmel tiež hlasnou chôdzou zobudiť psa spiaceho na ulici, ale mal ho radšej obísť. Pes mal dôležité úlohy aj v posmrtných obradoch. Toto, takmer až uctievania, však skončilo počas expanzie islamu.

Zdá sa teda, že pes je naozaj neoddeliteľnou súčasťou ľudstva a sprevádza ho už od nepamäti. Nenadarmo sa často hovorí, že je najlepším priateľom človeka. A to všetko len za misku vody a trochu chleba.

Pes je naozaj všestranný spoločník, zdroj: Marek Rebroš