Kniha je výstupom medzinárodného projektu, na ktorom participoval Historický ústav SAV, Ústav českých dejín Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, CEFRES a Múzum Varšavského povstania.

Autori porovnávali interpretácie povstania vo Varšavskom gete (1943), Varšavského povstania (1944), Slovenského národneho povstania (1944) a Pražského povstania (1945).

„Cieľom bolo analyzovať oslavy a pripomínanie si protifašistických povstaní v strednej Európe v rokoch 1945-1960,“ vysvetľuje jeden z autorov Michal Kšiňan.

„Nejde o klasickú historickú analýzu, ale skôr o pokus ako konceptualizovať túto tému,“ dopĺňa ho ďalší spoluautor publikácie Miroslav Michela.  

Bansko-bystrické povstanie

Oficiálny pohľad na dejiny určujú aktuálne spoločenské a politické elity. Tie sa v rokoch 1945 - 1960 menili ako na bežiacom páse a spolu s nimi aj oficiálny výklad. Až do pádu Tisovho režimu bolo Slovenské národné povstanie označované ako protištátne sprisahanie.

Obmena politikov v roku 1945 a kriminalizovanie slovenského štátu tento pohľad zmenili. „Pre nich bolo SNP významným referenčným bodom, symbolickou „vstupenkou“ do protinacistickej koalície,“ píšu autori.

Keď vzdával Edvard Beneš na prvom výročí SNP hold povstalcov, hovoril o „bansko-bystrickom povstaní“, čím sa snažil zdôrazniť jeho lokálny charakter. Naproti tomu slovenskí politici používali pojem „národné povstanie“.

V tom čase to odzrkadľovalo ich snahy o nové usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Snahou komunistov v ďalších rokoch bolo naopak „odnárodniť“ povstanie.

Komunistické povstanie

Po februári 1948 získala KSČ (Komunistická strana Československa) monopol na oficiálny výklad dejín. Historici tvrdia, že komunisti začali bagatelizovať význam nekomunistickej zložky odboja.

Z oficiálnej interpretácie SNP začali náhle miznúť dôležití aktéri. „Z SNP sa stalo predovšetkým „komunistické povstanie“,“ píše sa v publikácii.

Súviselo to s politickými procesmi na začiatku 50. rokov. Procesy sa dotkli aj niektorých predstaviteľov SNP, vrátane jeho komunistického krídla.

K oficiálnemu výkladu pribudol tiež kult osobnosti, keď podľa komunistov mal povstanie viesť z Kyjeva a Moskvy sám Klement Gottwald.

Dôležitou súčasťou formovania kolektívnej pamäte sú oslavy istej udalosti. Podľa Miroslavu Michelu ide o „symbolické uznanie“ tejto udalosti. Veľký význam im prisudzovali ak komunisti. Okrúhle výročia osláv SNP sa plánovali priamo na Ústrednom výbore KSČ v Prahe.

Okrem toho sa im ešte podarilo vniesť do SNP aj budovateľský odkaz, či dokonca jánošíkovskú tradíciu.

Chrbtová kosť demokracie

V čase politického odmäku v 60 rokoch sa v diskusiách, či pri oslavách SNP znova začínajú objavovať už rehabilitovaní predstavitelia komunistického, ale aj nekomunistického odboja.

Pre obdobie normalizácie po roku 1986 je zase podľa historikov určujúca morálna a politická autorita Gustava Husáka, ktorý kontroloval oficiálnu vedeckú interpretáciu SNP.

Situácia sa opäť zmenila po roku 1989. Historička Elena Mannová upozorňuje, že v súčasnosti existuje v interpretácii SNP nacionalistický a demokratický prúd. Pre ten druhý znamená povstanie chrbtovú kosť našej demokracie.

Pamäťové štúdie sa vôbec stali v posledných dvadsiatich rokoch pre historikov obľúbeným objektom záujmu.

Táto publikácia má skôr popularizačno-odborný než striktne vedecký charakter a písali ju prevažne mladí historici. Michal Kšiňan píše v úvode, že výsledky projektu otvárajú priestor pre ďalší výskum a opätovnú spoluprácu.