V období 1848 - 1914 boli slovenskí politickí intelektuáli a predstavitelia národnoemancipačného hnutia prakticky vylúčení z oficiálnej politiky a nepôsobili ani v akademických kruhoch. Boli to predovšetkým literáti, kultúrni pracovníci, či kňazi. Na rámce ich politického myslenia sa pozreli historici v najnovšom čísle časopisu Forum Historiae.

Jedným z mysliteľov tohto obdobia bol aj Svetozár Hurban Vajanský, najstarší syn predstaviteľa štúrovskej generácie Jozefa Miloslava Hurbana a významný reprezentant hlavného prúdu národného hnutia v druhej polovici 19. storočia.

Doktor Marcel Martinkovič analyzoval v jednej zo štúdii jeho články v Národných novinách. „Cieľom  štúdie je priblížiť Vajanského reflexie vzťahu kultúry a politiky, ľudu a národnej inteligencie v programe jeho národnej ideológie,“ píše na úvod Martinkovič.

Národnie noviny boli v tom čase primárny komunikačný prostriedok martinského politického centra, ktorého predstaviteľom bol aj Vajanský. Ten pôsobil v novinách ako redaktor a neskôr aj ako šéfredaktor.

Vajanský, podobne ako predtým Kollár a Štúr, vnímali ľud ako východiskovú entitu formovania národa. Jedným z dôvodov takéhoto postavenia ľudu však podľa Martinkoviča bolo aj to, že slovenská aristokracia a zemianstvo sa do národnoemancipačného hnutia nezapájali.

Prirodzený národ

Vo Vajanského úvahách dominuje primordialistický prístup k národnej existencii, teda že národ je prirodzené usporiadanie spoločnosti, ktoré tu existuje už od vzniku zložitejších sociálnych štruktúr.

„Toto hľadisko patrilo na prelome 19. a 20. storočia medzi najrozšírenejšie odborné, ale aj ideologicky propagované prístupy k legitimizácii národných práv,“ vysvetľuje Martinkovič.

„Národnosť slovenská, jazyk slovenský, vývin slovenskej vzdelanosti, vrchné práva slovenskosti na slovenskom území nezadáme do posledného krajíčka, ani prosiť sa nikomu nebudeme, aby ich uznal. Daroval nám jich Bóh, uznalo ľudské i božské právo. My neprosíme, my žiadame. My legálne, skromne, no vytrvale žiadame uskutočnenie, do života uvedenie prirodzených slovenských práv,“ napísal Vajanský.   

Aj o národnej asimilácii Slovákov Vajanský tvrdil, že bude neúspešná, pretože podľa neho sa dá mocenskými prostriedkami „prirodzenosť“ národa len potlačiť, ale nie úplne zničiť.

Dôležitosť kultúry

Vajanský si bol vedomý neschopnosti Slovákov vzdorovať mocenským tlakom. Za jednu z príčin považoval neuvedomelosť o vlastných kultúrnych hodnotách.

Práve slovenská kultúra bola podľa neho dôležitá ideologická paradigma a nevyhnutný predpoklad pre budovanie lojality k národu. A v jej rozvoji má hrať hlavnú úlohu národná elita, pod ktorou Vajanský rozumel inteligenciu.

Inteligencia mala podľa Vajanského napríklad literárnou činnosťou pomáhať k uvedomovaniu si národných špecifík a „povýšiť implicitné povedomie na cieľavedomé stotožnenie sa s hodnotami vlastnej kultúry,“ píše Martinkovič.

Vajanský glorifikoval v tomto ohľade najmä slovanskú kultúrnu výnimočnosť zobrazovania ľudu. „Môžeme smelo tvrdiť, že slavianske literatúry, keď dozrievajú k samobytnosti, volia si za umelecký predmet ľud, tak že v tomto ohľade nemožno s nimi porovnať ani jednu neslaviansku,“ napísal.

Martinkovič upozorňuje, že vo Vajanského myslení nachádza prejavy smerujúce k elitárskemu a autoritárskemu spôsobu reprezentácie národných záujmov a kultúrneho izolacionizmu, teda minimalizovanie neslovanských vplyvov. Aj slovanskú vzájomnosť vnímal Vajanský len ako doplnok národnej osobitosti.

„Jeho koncepcia národného elitizmu následne viedla k upevňovaniu ideologicky motivovaného kastovníctva v rámci slovenskej inteligencie a prehlbovala tak politickú polarizáciu medzi slovenskými vzdelancami,“ napísal Martinkovič. Zároveň však ocenil jeho najmä literárny prínos.

Postupne sa Vajanského myslenie stalo hlavným reprezentantom konzervatívneho prúdu v slovenskom politickom myslení.