Aký bol historický kontext toho, že Slovenský štát kolaboroval s nacistickým Nemeckom?
Hlinkova slovenská ľudová strana sa rozhodla, že využije politickú situáciu v Európe a bude tlačiť na československú vládu. Najskôr tlačili na získanie autonómie, no keď sa ukázalo, že by bolo možné založiť aj vlastný štát, rozhodli sa, že to využijú. A to aj napriek tomu, že to bolo naviazané na jednoznačnú podporu Adolfa Hitlera, keďže bez toho by to v danej chvíli nebolo možné. Treba však povedať, že v marci, kedy vznikla Slovenská republika, bolo takéto riešenie v súvislosti so zahraničnopolitickou situáciou jedným z mála možných. Vybrať si totiž mohli len medzi okupáciou Slovenska a vyhlásením Slovenskej republiky, pretože tým, že Veľká Británia, Taliansko a Francúzsko podpísali Mníchovskú dohodu, v podstate podpísali rozsudok smrti nad Česko-Slovenskou republikou. Bez území, ktoré boli odstúpené po Mníchovskej dohode a po Viedenskej arbitráži, nemala takto oklieštená republika šancu prežiť. Ani ekonomicky, ani politicky. Čiže skôr či neskôr by bolo došlo k jej rozpadu.

Prečo Slovenské národné povstanie vypuklo až ku koncu konfliktu?
Treba to brať z pohľadu celkového vývoja. V roku 1942 a čiastočne do polovice roku 1943 bolo Nemecko politicky v zásade na koni, pretože malo obsadenú celú Európu. Víťazné bitky prebiehali aj na východnom fronte, dokonca aj v severnej Afrike. Až prelom rokov 1942 a 1943 priniesol vo vojne obrat. Je pravda, že Slovensko bolo hospodársky relatívne v poriadku, ale bolo to na základe toho, že vyrábalo pre Nemecko v rámci vojnovej konjunktúry. Pre Nemcov pracoval nielen zbrojársky priemysel, ale aj obuvníctvo, krajčírstvo alebo potravinárstvo, ktoré malo taký odbyt aj preto, že zvyšok Európy nemal dostatok potravín. Čiže naša hospodárska prosperita bola založená na tom, že zvyšok Európy krvácal. A to je tá strašná vec.

Čo bolo teda spúšťačom Slovenského národného povstania, keďže, ako hovoríte, v tej dobe Slovenská republika hospodársky celkom prosperovala?
Ešte dnes sa niektorí oháňajú tým, ako bolo za Slovenska skvele a ako sa tu občania mali dobre. Áno, mali sa dobre, ale či si to myslelo aj tých 90.000 Židov, ktorých ozbíjali majetok, o tom nie som tak hlboko presvedčený. A práve to, že tu boli Židia ožobráčení, že došlo k ich vývozu mimo Slovenska, že slovenskí vojaci museli ísť bojovať na východný front, kde videli, čo tam Nemci robia a bolo to nezlučiteľné s morálkou, v ktorej boli u nás vychovávaní, to všetko začalo odvracať pozornosť verejnosti od toho, že sa tu máme relatívne dobre, smerom k tomu, že režim kolaboruje s nacistickým Nemeckom. Pre obyvateľov Slovenska sa to jednoducho stalo neúnosným a nesúhlasili.

Náladu obyvateľstva menil aj fakt, že Nemci začali trocha dostávať na frak, utrpeli porážky na východnom fronte aj v severnej Afrike a už bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Jasné to bolo asi všetkým okrem ľudáckej vlády v Bratislave, ktorá zotrvávala až do posledného momentu. Spojili sa s nacistickým Nemeckom, pretože vedeli, že ak Nemecko vojnu prehrá, tak sa ich moc skončí a skončí aj Slovenská republika. Medzinárodné dohody totiž smerovali k uznaniu exilovej vlády v Londýne, bol anulovaný Mníchovský diktát a začali sa podpisovať dohody o obnove Československa. Členovia vlády v Bratislave si už zachraňovali akurát tak vlastné politické ciele.

Je toto jeden z dôvodov prečo nebolo centrum SNP v našom hlavnom meste ale na strednom Slovensku, v Banskej Bystrici?
Malo to viacero dôvodov. Jedným z nich je práve ten, že slovenská vláda nehľadala žiadne východiská smerom k spojencom, ale cítila sa byť až do konca viazaná spojenectvom s nacistickým Nemeckom. Ale druhý je aj strategický. Bratislava je ako mesto na rovine v rámci povstania ťažko „brániteľná“, zatiaľ čo Banská Bystrica mala niekoľko výhod. Mala strategickú polohu v strede Slovenska, bola chránená okolitými horami a bolo tu premiestnené veliteľstvo pozemného vojska. Takisto sem išlo aj zásobovanie, vrátane presunu finančných prostriedkov. Bratislava bola nereálnym miestom pre začiatok povstania hlavne zo strategického hľadiska.

Keď sa hovorí o povstaní, evokuje to predstavu sily ľudu, obyvateľstva. Bolo SNP čisto občianskou záležitosťou? Kto všetko bol do neho zapojený?
Na začiatku to bola záležitosť politikov, ktorí v roku 1943 podpísali Vianočnú dohodu a zriadili ňou Slovenskú národnú radu (SNR). Vytvorili tak ilegálny politický orgán, ktorý mal za úlohu pripraviť povstanie. No aby malo povstanie reálny základ a reálnu nádej na úspech, bolo v prvom rade potrebné získať stúpencov v slovenskej armáde, a to sa im podarilo na veliteľstve pozemného vojska. Za povstaleckých veliteľov boli určení Ján Golian, vtedy ešte podplukovník, ktorý tu pôsobil, a Rudolf Viest, ktorý bol vtedy v zahraničí a na povstalecké územie sa ešte potreboval nejako dostať. Plán prechodu Slovenska na stranu Spojencov chystal aj minister obrany, generál Ferdinand Čatloš, ale ten bol politickým nepriateľom tak pre londýnsku vládu v exile, ako aj pre Spojencov. Čatloš totiž počítal s tým, že by Slovenská republika zostala samostatným štátom a on by tu nastolil vojenskú diktatúru. To bol nereálny a neakceptovateľný plán.

Fungoval na našom území vnútorný odboj aj pred vypuknutím povstania?
Boli tu samozrejme mnohé občianske odbojové skupiny. Spomenul by som napríklad Demec, Obranu národa a podobne. Tieto hnutia sa zaoberali najmä tým, aby spravodajsky pomáhali politikom v zahraničí a aby odovzdávali spojencom správy. Zaisťovali však tiež mnohé prechody vlastencov, ktorí potrebovali ísť do zahraničia. Ďalej sa zakladali odbojové skupiny, ktoré pripravovali programové dokumenty pre príchod povstania a bolo tu samozrejme aj silné komunistické hnutie, postupne reprezentované piatimi ilegálnymi výbormi. 

Slovenské národné povstanie sa muselo pripravovať tajne, nebolo to na škodu?
Niektorí historici, ktorí tvrdia, že o Slovenskej národnej rade nikto nevedel, si akoby neuvedomujú, že vznikla v ilegalite. Nemohla rozvešať po Slovensku vyhlásenie, že pripravuje povstanie, nikto predsa nevytrubuje do sveta: „Som členom ilegálnej Slovenskej národnej rady, poďte ma zatvoriť!“ To je nezmysel. Napriek tomu, že to muselo zostať v ilegalite a v úzkom kruhu ľudí, sa však povstanie veľmi intenzívne pripravovalo po všetkých stránkach. Do Banskej Bystrice boli presunuté peniaze, hmotné rezervy, potraviny, armáda sa pripravovala a politici vedeli, že keď povstanie vypukne, musia sa dostať do Bystrice. Takže chavalabohu, že o SNR nikto nevedel a že bola ilegálna. 

     
          Chronológia priebehu Slovenského národného povstania, autor infografiky: Bohdan Hemzal

Ako sa vlastne získavali účastníci povstania, keď jeho príprava bola tajná?
V prvom rade oslovovali ľudí, ktorí boli spoľahliví, ale do partizánskeho hnutia sa väčšinou zapájali tí, ktorí boli politicky alebo rasovo prenasledovaní. Nemali iné východisko, než odísť do hôr, pretože by inak išli do väzenia, alebo boli odtransportovaní do koncentračných táborov. Väčšina prvých partizánskych skupín, ktoré vznikali v roku 1942 alebo v roku 1943 teda ešte nemala za cieľ robiť nejakú veľkú diverznú činnosť, lebo na to nemali prostriedky. Silné partizánske hnutie ako Čapajev na východnom Slovensku bolo napríklad vytvorené z ľudí, ktorí ušli z koncentračných táborov.

Kedy sa teda začala situácia v partizánskom hnutí meniť?
Masovejší rozvoj partizánskeho hnutia sa začal až od roku 1944, najmä v lete, kedy tu začali zoskakovať jeho organizátori. Súviselo to s taktikou Červenej armády vysadzovať v predpolí postupujúcich armád skupiny s rôznymi úlohami. Niektoré boli spravodajské a zhromažďovali informácie, iné diverzné, ktoré narušovali komunikácie. Takéto partizánske skupiny, ktoré prišli na územie Slovenska boli veľmi prekvapené z toho, že proti nim ani armáda ani žandárstvo nechcelo zasahovať a aj u obyvateľstva nachádzali dosť výraznú podporu. To pre nich bola dovtedy neznáma vec.

Boli všetci partizáni iba muži alebo sa povstania zúčastnili aj ženy? Aká bola ich úloha?
Áno, zúčastnili sa ho aj ženy. Síce tam boli hlavne v úlohe radistiek a zdravotných sestier, no bez nich by to pravdepodobne ani nešlo. Len málo žien bolo nasadzovaných priamo do partizánskych bojových akcií, ale boli aj také prípady.

Čo sa týka historikov, objavujú sa aj nejaké kontroverzné názory na SNP?
Človek, ktorý obhajuje Slovenský štát a jeho politiku, predsa nemôže súhlasiť so Slovenským národným povstaním a samozrejme, že aj niektorí mladí historici skĺzli do tejto polohy. Myslím si však, že drvivá väčšina historikov sa drží tej línie, ktorá je aj podľa mňa správna. To znamená, že poznajú historický odkaz Slovenského národného povstania pre tento národ a aj pre celú Európu. Lebo v rámci európskeho protifašistického odboja je Slovenské národné povstanie jedným z najvýznamnejších povstaní v Európe. Či už sú to Varšavské povstanie, odpor juhoslovanských partizánov alebo Slovenské národné povstanie. Všetky naozaj patria na najvyšší stupienok protifašistických vystúpení v Európe.

Čo sa s povstalcami stalo po skončení vojny, počas komunistického režimu?
Ja stále hovorím, že skupina ľudí, ktorá sa určitým spôsobom dokáže postaviť proti jednej totalite, je potenciálnym zdrojom takéhoto odporu aj voči ďalšej. Preto je celkom zrejmé, že keď chcela novo nastupujúca totalita odstrániť akýkoľvek odpor obyvateľstva, tak musela postaviť mimo spoločnosť ľudí, ktorí sú schopní odporu. To väčšinou znamenalo partizánskych veliteľov a tých, ktorí boli v slovenskom protifašistickom odboji vrátane komunistov, ako napríklad Husák či Novomeský.

Keď toto vidí obyčajný človek, tak si povie: „Čo ja zmôžem, keď sú práve ľudia, ktorí už raz ukázali, že sa vedia postaviť proti totalite, odsúdení a prenasledovaní.“ Nepoznám snáď jediného dôstojníka armády alebo človeka s vyšším zaradením v armáde, ktorý by nebol nejakým spôsobom perzekuovaný. Minimálny trest bol, že daného človeka zbavili hodnosti a poslali ho do civilu. Ale boli samozrejme aj súdne procesy a niektorí boli dokonca aj popravení. Mnohí radšej volili radšej emigráciu, akoby sa dostali do väzenia.

A čo dnes? Stará sa štát o bývalých účastníkov Slovenského národného povstania?
V tomto som voči štátu dosť kritický, pretože starostlivosť nie je taká, ako by som si ju predstavoval. Viem napríklad, že veteráni Wehrmachtu v Nemecku sú na tom lepšie, ako naši účastníci SNP. Natočili sme o tom aj film s názvom „Odchádzanie“, kde je jasne vidieť, že tí ľudia sú sklamaní. Nasadili svoje životy za to, aby nám zaistili slobodu, demokraciu a mier, a keď ich už konečne máme, tak sa o nich v podstate nikto nestará. A to je škoda, lebo tí ľudia strácajú ilúzie o tom, prečo vlastne išli nasadiť svoj život. Napriek tomu však všetci hovoria, že keby sa to vrátilo, znovu by urobili to isté. To je podľa mňa taká morálna sila, že nás to zaväzuje k tomu, aby sme si týchto ľudí pripomínali. Aj preto robíme v múzeu to, čo robíme.

Zmenilo sa rokmi vnímanie Slovenského národného povstania verejnosťou? Nezabudli sme na jeho význam?
My sme ešte strašne mladá republika na to, aby sme mali vytvorené nejaké historické tradície či nejaké historické povedomie. Slováci akoby nemali záujem o vlastnú históriu, ale nie je to všeobecná pravda. Je mnoho mladých ľudí, ktorí sa zaujímajú aj o dejiny Slovenského národného povstania. Často až s dojatím sledujem, ako sa nám hlásia mladí, ktorí chcú dobrovoľne participovať na prípravách 70. výročia SNP. Múzeum Varšavského povstania má napríklad dvetisíc mladých ľudí, ktorí im pomáhajú bez nároku na odmenu. My sa začíname pomaličky šplhať k desiatkam, ale dúfam, že sa to postupne zmení a ľudia si nájdu cestu nielen k nám do expozície, čo si už mnohí aj našli, ale že nám budú pomáhať aj pri organizácii takýchto vecí. Aj smerom k ľuďom, ktorí sa povstania zúčastnili a veľmi si vážia, keď sa o nich mladí zaujímajú.

To je dobrá správa. Mnohí si totiž myslia, že mladá generácia je často práve tá, ktorá o históriu až taký záujem neprejavuje.
Tento rok som bol spolu s generálom Jánom Husákom, ktorý má 92 rokov, na besede na Pohode a bol som veľmi milo prekvapený tým, koľko mladých ľudí si ho chcelo vypočuť a nakoniec aj mňa. Sedelo tam okolo dvesto mladých, ktorí viac ako hodinu počúvali a kládli otázky. Nemyslím si, že by tu bola generácia, ktorá nemá záujem, to len my sa im musíme priblížiť ich vlastnými komunikačnými prostriedkami. A o to sa aj snažíme. Na našej stránke môžu návštevníci nájsť napríklad sedem videí, ktoré sme nahrali s mladými osobnosťami z Banskej Bystrice, ktoré vo svete niečo znamenajú, ako Marek Hamšík, Nasťa Kuzmina, Andrej Baran a podobne. Máme aj ďalších významných ľudí, ktorí sú ochotní s nami v blízkej budúcnosti spolupracovať. Budúci rok Múzeum SNP oslavuje 60 rokov, tak chceme pripraviť ďalších päť portrétov významných športovcov a umelcov z Banskej Bystrice.

                       
                            Slovenské národné povstanie v číslach, autor infografiky: Bohdan Hemzal

Do zvýšenia povedomia o SNP ste sa teda naozaj pustili s plnou vervou.
Áno, na budúci rok dokonca plánujeme pripraviť kalendár s dvanástimi osobnosťami, ktoré sa vyjadria k Slovenskému národnému povstaniu a k ich vzťahu k nemu. Okrem toho robíme jeden veľmi významný projekt pod názvom „Vlčia stráž“, ktorý tento rok návštevníci uvidia na záver kultúrneho programu. Je to show program, v rámci ktorého mladí interpreti a známe slovenské umelecké súbory odprezentujú zhudobnené verše povstaleckých básnikov, ktorí boli zavraždení v povstaní. 

Ide napríklad o Marcela Herca, Borisa Kocúra a ďalších, ktorí boli popravení nacistami a už nestačili zanechať svoj hlbší odkaz. My však ich básne máme a v rámci „Vlčej stráže“ ich predstavíme verejnosti. Vydáme aj CD a v spolupráci s RTVS aj DVD, ktoré bude potom možné u nás dostať. Dúfam, že to mladých zaujme. Naše aktivity sa totiž snažíme robiť práve takýmto spôsobom. 

Banská Bystrica bola najvýznamnejším centrom SNP. V posledných župných voľbách bol však občanmi zvolený Marián Kotleba, ktorý Slovenské národné povstanie a iné zločiny nacistického režimu už niekoľko krát spochybnil. Ako je to možné?
To by som aj ja rád vedel. Myslím, že voľba pána Kotlebu bol akýsi truc proti politickým stranám, ktoré sú dlhodobo na slovenskej politickej scéne a odmietnutie politiky, ktorá tu je. Bolo to však veľmi nepremyslené odmietnutie. Ak chcem niekoho voliť ako „truc kandidáta“, tak nech aspoň zvolím niekoho, kto má v hlave všetko v poriadku a nie človeka, ktorý je jednoznačne razenia radikálnej politickej línie.

Či už to označíme ako pravicový extrémizmus alebo ako fašizmus, to je jedno. Pán Kotleba zvesil zástavu Európskej únie a „oslobodil“ vraj Banskobystrický kraj od nadvlády Európskej únie. Keby sme neboli v Schengenskom priestore a mladí by nemohli tak ľahko vycestovať za prácou alebo za štúdiom, tak by s tým asi neboli veľmi spokojní. A napriek tomu ho volia. Nerozumiem tomu, hlavne tá podpora u mladých ľudí je pre mňa absolútne nepochopiteľná. Ak tu chcú mať hranice a colné kontroly, tak nech ho volia. Ale ak nie, tak tadiaľto cesta nevedie, je to cesta do závozu. Myslím si, že reálnou politikou, ktorú pán Kotleba momentálne robí, len dokazuje, že je to človek, ktorý tam nemá čo robiť. Tieto veci si musíme zvážiť, premyslieť si, koho volíme do takýchto funkcií. To je všetko.

Určite je dôležité poučiť sa z minulosti...
To ani nehovorím. Mňa najviac zarazilo, že získal 80% hlasov v Čiernom Balogu, kde 650 chlapov, starých otcov ľudí, ktorí ho teraz volili, išlo dobrovoľne do povstania, bez akejkoľvek výzvy. Veď predsa 650 chlapov, to je skoro celá dedina. Rovnako neviem pochopiť, že dostal 78% hlasov v Ostrom Grúni, kde bolo 84 ľudí vyvraždených nacistami. Čo to má za logiku a kde títo ľudia nabrali odvahu urobiť niečo také, napriek tomu, že vedia, čo sa tam stalo?

Pokiaľ viem, tak Marián Kotleba nie je ani pozvaný na oslavy.
Nie je a ani nebude.

S týmto súvisí ešte jedna problematická otázka. Prezident Vladimír Putin sa osláv vypuknutia SNP nakoniec osobne nezúčastní, myslíte si však, že jeho pozvanie bolo vzhľadom na situáciu na Ukrajine vhodné?
Je to vhodné vzhľadom na 140.000 padlých občanov Sovietskeho zväzu na našom území. O tom nemienim diskutovať. Ak by sme ho nepozvali, považoval by som to za nezmyselné faux pas. Pán Putin síce nakoniec nepríde, ako oficiálny hosť z Ruskej federácie nás však navštívi minister obrany, pán Šojgu. Som veľmi rád, že príde, tak isto ako som rád, že prídu aj hostia z iných krajín a rovnako by som bol rád, keby prišli aj hostia z Francúzska, z Veľkej Británie alebo z USA, ktorí boli spojencami Sovietskeho zväzu v rokoch vojny. Toto sa nedá škrtnúť, tá história je nemenná.

Aký osud by Slovensko asi čakal, keby povstanie nevypuklo a krajina by sa dostala medzi porazené štáty?
V zásade by sme neboli porazenou krajinou, pretože by nebola Slovenská republika, ale Československo. Mali by sme však strašne zlú pozíciu voči českej politickej elite, ktorá by nás mohla označovať za zradcov, rozbíjačov republiky či kolaborantov s nacistickým Nemeckom. Myslím, že vypuknutie povstania bolo absolútnym prínosom pre slovenský národ. Bol to dôkaz, že kolaborovanie vládnucej špičky s nacizmom nie je vecou národa, ale tej vládnucej špičky. A to je veľmi dôležité. Niektorí hovoria, že obete povstania boli zbytočné. Nie, neboli. Pretože my nie sme národ, ktorý by mal vyčkávať, že nás niekto oslobodí. Netvrdím, že za vlastnú slobodu musíme priniesť obete, každej obete, každého mŕtveho človeka, ktorý padol v povstaní alebo bol po ňom popravený, je mi ľúto. Ale dostávať slobodu z rúk cudzích mocností je trochu málo. Kto si nedokáže brániť vlastné územie si nezaslúži ani vlastný štát.

Čo je teda podľa vás najvýznamnejším odkazom SNP?
Aj to, čo som práve povedal, ale aj Európska únia, pretože povstalci nešli do povstania proti niečomu. Išli za slobodou, demokraciou a mierom pre svoje deti a pre svojich potomkov. Toto je to hlavné, čo si musíme uvedomiť. A to, že sme v slobodnej Európskej únii, kde máme napríklad slobodu cestovania, to je práve výdobytok Slovenského národného povstania. Pretože Európska únia bola postavená na protifašistickom hnutí v Európe. Dôležité je to, že Nemci a Francúzi našli po vojne spoločnú reč a povedali si, že vojny už bolo dosť a spory netreba riešiť vojnovými konfliktami, ale spoločnou úniou, ktorej sme dnes aj členmi. O tom to je.

Na čo sa môžu návštevníci Banskej Bystrice tešiť pri príležitosti osláv vypuknutia SNP?
Tento rok má SĽUK 65 rokov. Prvý krát vystupoval pri piatom výročí SNP na Zvolenskom zámku a 29. augusta si to u nás v Banskej Bystrici zopakuje. Prídu Alexandrovci, svetoznámy 120 členný armádny súbor, čo je pre nás veľký úspech. Príde dychový orchester vzdušných síl USA v Európe, veľmi významná formácia, ktorá bude mať dva koncerty, u nás jeden v rámci osláv a druhý 30. augusta na námestí SNP v Banskej Bystrici. Vystúpi tu aj Boban Markovič Orchestra, svetoznáma dychová cigánska kapela zo Srbska, ktorú môžete poznať aj z Kusturicových filmov. Je to naozaj špičkový orchester s desaťtisícovou návštevnosťou na festivaloch po celom svete, takže sme veľmi radi, že tu budú. Ďalej vystúpi orchester Karla Vlacha a ako sólistka Marie Rottrová. Nakoniec už spomínaná Vlčia stráž, kombinovaný program, kde budú vystupovať mladí „Superstaristi“ s Čarovnými ostrohmi, s The Pastels a s ďalšími. Som veľmi rád, že sa nám to podarilo zorganizovať a dúfam, že sa to mladým ľuďom bude páčiť.