Sedemnásteho marca 1722 vyplávala z Robinsonovho ostrova pri pobreží dnešného Čile trojica lodí s vyše dvesto mužmi, ktorým velil holandský moreplavec Jakob Roggeveen. Cieľom Roggeveenovej expedície bolo objavenie bájnej južnej zeme (Terra Australis) – ohromného kontinentu, ktorého existenciu predpovedal už Aristoteles. Keď však 5. apríla 1722 zbadal na juhozápadnom obzore prvýkrát zem, z epochálneho objavu sa vykľul len malý sopečný ostrov. Ako pripomienku, že k jeho objaveniu došlo na veľkonočnú nedeľu, Roggeveen ostrov pomenoval Veľkonočný ostrov.

Izolovaný raj?

Veľkonočný ostrov má rozlohu len niečo vyše 160 km štvorcových, teda menej než polovicu rozlohy Bratislavy, a svojim tvarom pripomína rovnoramenný trojuholník. S výnimkou pár drobných ostrovov roztrúsených na obrovských plochách Tichého oceánu je od najbližšej pevniny vzdialený viac než 3000 kilometrov a patrí preto medzi najodľahlejšie miesta na Zemi.

Kvôli jeho nesmiernej odľahlosti, ho jeho pôvodní obyvatelia nazývali pupok sveta (v polynézštine Te pito o te henua). Možno o niečo poetickejšie a zároveň najstaršie známe pomenovanie ostrova je „Oči, ktoré hľadia do neba“ (Mata ki te rangi). Ďalší a azda najkrajší z názvov - Rapa Nui (veľký Rapa), dali ostrovu v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia otrokári z Tahiti, pre jeho topografickú podobnosť s ostrovom Rapa Iti (malý Rapa) vo Francúzskej Polynézií. Rapa Nui je zároveň pomenovaním dnes takmer šesťtisícového etnika pôvodných obyvateľov ostrova.

Napriek populárnym predstavám nie je Rapa Nui žiadnym tropickým rajom. Izolovaný ostrov leží na dvadsiatich siedmych stupňoch južnej šírky, teda tesne mimo tropického podnebného pásu. Na rozdiel od väčšiny polynézskych ostrovov nemá pravidelnú zrážkovú činnosť, typickú pre tropické podnebie a miesto blahodárnej vlahy je ostrov bičovaný častým vetrom, ktorý pôdu kropí slanou morskou vodou.

Rapa Nui je od najbližšej pevniny vzdialený viac ako 3000 kilometrov. Zdroj: maps.google.com

Na ostrove žije len štyridsaťosem rastlinných druhov, pričom štrnásť z nich na ostrov priniesli pravdepodobne až jeho prví obyvatelia. Kokos, chlebovník, či iné typické polynézske plodiny, sa na Rapa Nui nikdy neudržali. Živočíchom sa tu pochopiteľne nedarí o nič lepšie. Z pôvodných druhov stavovcov sa vyskytujú len dva druhy jašteríc a viacero druhov morských vtákov. Vody ostrova sú v porovnaní so zvyškom Polynézie pomerne chudobné, typické sú tu najmä morské korytnačky, no občas sa objavia aj niektoré druhy tuleňov, delfínov a veľrýb.

Medzi Inkami a Polynézanmi

Kedy, ako a odkiaľ na Rapa Nui prišli jeho prví obyvatelia ostáva aj doposiaľ predmetom diskusií. V roku 1955 priviedol slávny nórsky dobrodruh a etnograf Thor Heyerdahl na Rapa Nui archeologickú expedíciu, ktorá analyzovala nálezy dreveného uhlia z okolia sopky Poike na východnom cípe ostrova. Drevené uhlie je doposiaľ najstarším dôkazom prítomnosti ľudí na Rapa Nui a rádiokarbonovou metódou datovania sa zistilo, že zodpovedá obdobiu medzi rokmi 380 až 660.

Samotný Heyerdahl vyslovil hypotézu, podľa ktorej bol Rapa Nui osídlený z východu, pôvodnými obyvateľmi Južnej Ameriky. K tejto myšlienke ho priviedla nápadná podobnosť sôch moai s kamennými sochami vyskytujúcimi sa v niektorých oblastiach dnešného Čile a Peru. Hayerdahl svoju hypotézu navyše podporil svojim azda najslávnejším počinom, plavbou na Kon-Tiki, replike balzovej plte starých Inkov, z Peru do Polynézie, ktorú uskutočnil ešte v roku 1947. Heyerdahl, spolu so svojou päťčlennou posádkou prekonal v priebehu 101 dní vzdialenosť 6880 km a demonštroval tak, že pôvodní obyvatelia Južnej Ameriky boli schopní uskutočňovať plavby do oblastí Polynézie.

Heyerdahlova hypotéza o osídlení Rapa Nui juhoamerickými indiánmi však nemala dlhý život. Americký antropológ Keneth Emory totiž zakrátko ukázal, že jazyk pôvodných obyvateľov ostrova patrí jednoznačne k Polynézskym jazykom a takzvanou glotochronologickou analýzou dokonca stanovil, že sa od ostatných polynézskych dialektov oddelil niekedy okolo roku 500.Aj keď sa metóda glotochonologického datovania už v súčasnosti nepovažuje za dostatočne spoľahlivú, o Polynézskom pôvode jazyka pôvodných obyvateľov Rapa Nui neexistujú žiadne pochybnosti. Navyše analýzy DNA z prehistorických kostier, ako aj DNA žijúcich obyvateľov ostrova z roku 1995, potvrdzujú genetickú príbuznosť so súčasnou Polynézskou populáciou.

Proti vetru

Ak však prví obyvatelia Rapa Nui pochádzali z Polynézie, vyvstala otázka, ako sa im podarilo na ostrov doplaviť. Heyerdahl uskutočnil svoju plavbu na Kon-Tiki, z Peru do Polynézie, teda v smere vetrov, pasátov smerujúcich od východu na západ. Moreplavci z Polynézie by sa však museli plaviť niekoľko tisíc kilometrov proti smeru pasátov. Bola by takáto cesta vôbec možná? Až do osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia bola odpoveď na túto otázku „pravdepodobne nie“.

Zobrazenie teplôt oceánu počas El Niňa. Zdroj: NOAA

Na prelome rokov 1982 a 1983 však došlo v Pacifiku k extrémnym prejavom klimatického fenoménu, ktorý je známy ako El Niňo. Mimoriadna vedecká pozornosť, ktorú tento jav následne vyvolal, vrhla na problematiku osídlenia ostrova nové svetlo. Východné prúdenie, ktoré v oblasti centrálneho Pacifiku dlhodobo prevláda, počas El Niňa ustupuje západným morským prúdom. Tento úkaz sa opakuje raz za dva až sedem rokov a obvykle pretrváva deväť mesiacov až dva roky.

Koncom osemdesiatych rokov dospeli vedci k hypotéze, podľa ktorej mohli polynézske výpravy do východného Pacifiku dosiahnuť Rapa Nui počas extrémneho El Niňa, najpravdepodobnejšie z niektorého z ostrovov súostrovia Markézy vo Francúzskej polýnézii.

V roku 1999, počas doposiaľ vôbec najsilnejšieho zaznamenaného El Niňa, Polynézska moreplavecká spoločnosť (Polynesian Voyaging Society) demonštrovala uskutočniteľnosť takejto výpravy plavbou na replike starodávnej polynézskej plachetnice menom Hokule'a. Hokule'a sa k Rapa Nui doplavila z viac ako 3600 kilometrov vzdialených Markéz za neuveriteľných šestnásť dní, o desať dní skôr než priletel folklórny súbor z Havajských ostrovov, ktorý mal vystúpiť počas uvítacích osláv. Obraz o kolonizácii Rapa Nui sa tak koncom deväťdesiatych rokov zdal kompletný.

Replika starodávnej polynézskej plachetnice Hokule'a. Autor: Phil Uhl

Technická vyspelosť a kolaps

O to viac však vedcov začali trápiť otázky týkajúce sa jeho ďalšej histórie. Na Rapa Nui sa v priebehu niekoľkých storočí od jeho osídlenia vyvinula jedna z najvyspelejších neolitických civilizácií sveta. Vynikala zložitou spoločenskou štruktúrou, unikátnym písmom a mimoriadnou technickou a kultúrnou vyspelosťou, ktorú najlepšie dokladujú veľké kamenné sochy moai.

Následne však drobnú ostrovnú civilizáciu zasiahol prudký spoločenský kolaps. Archeologické nálezy dokumentujú náhly pokles poľnohospodárstva, ako aj nárast vojenskej aktivity a náboženský odvrat od obradného uctievania predkov k takzvanému kultu vtáčieho muža (tangata manu). Tieto zmeny neskôr vyústili v prechod k životu v jaskyniach, v hladomor a nástup kanibalizmu. Kedy presne k tomuto kolapsu došlo a čo bolo jeho príčinou predstavuje jednu z najväčších záhad súčasnej archeológie.

V roku 1786 ostrov navštívil francúzsky námorný dôstojník a bádateľ Jean-François de La Pérouse. Hoci jeho návšteva trvala len jeden deň, pozorný La Pérouse si všimol chudobnú flóru a faunu Rapa Nui a vyslovil názor, že ostrov museli spustošiť sami domorodci, pravdepodobne bezbrehou ťažbou palmového dreva.Táto myšlienka sa stala základom teórie takzvaného pred-kontaktného kolapsu, alebo „ekocídy“, ktorá vidí príčiny spoločenského krachu na Rapa Nui vo vyčerpaní obmedzených prírodných zdrojov, ktoré ostrov ponúkal a ktoré v určitom momente nemohli uspokojiť potreby rastúcej populácie. Nasledujúca rapídna degradácia životného prostredia a pokles produkcie jedla vyvolali fragmentáciu spoločnosti, rast napätia a ozbrojené konflikty, ktoré prerástli do vojen.

Francúzsky objaviteľ Alphonse Pinart pri predstavovaní kráľovnej Veľkonočných ostrovov v roku 1877. Autor kresby: Emile Bayard

Vedci v priebehu 20. storočia teóriu ekocídy postupne prijali a medzi laickou verejnosťou ju spopularizoval hlavne známy americký spisovateľ Jared Diamond. Obraz domorodej spoločnosti, ktorá minula svoje zdroje a skolabovala v dôsledku vlastného hospodárskeho rastu často slúži ako odstrašujúci príklad varujúci pred bezútešným osudom našej vlastnej civilizácie.

Ekocída alebo návštevníci zo starého kontinentu?

Avšak spoločenský kolaps na Rapa Nui mohol mať aj ďaleko prozaickejšiu príčinu. Podľa niektorých vedcov, predovšetkým Terryho Hunta – profesora archeológie na Havajskej Univerzite v Honolulu, narušil sociálno-politickú rovnováhu ostrova až kontakt s Európanmi, ktorí okrem otroctva na ostrov zavliekli kiahne, syfilis a tuberkulózu, čím zdecimovali miestnu populáciu a naštartovali skazonosné procesy vedúce k vojnám a hladomoru. Huntova „teória genocídy“ rozprúdila debaty o skutočných príčinách kolapsu a „pupok sveta“ sa tak opäť stal stredobodom záujmu mnohých archeológov.

Samotný objaviteľ ostrova, Jakob Roggeveen si pri svojej prvej návšteve poznamenal, že sa jedná o pustý a piesčitý ostrov s chudobnou vegetáciou a nanajvýš trojtisícovou populáciou. Keď sa však o niekoľko mesiacov neskôr vrátil, ostrov popísal ako miesto s množstvom zelene, na ktorom žilo viac než 10000 ľudí, ktorí sa živili hlavne banánmi, zemiakmi a cukrovou trstinou. Rovnako rozporuplné sú aj tvrdenia ďalších moreplavcov, ktorý v priebehu nasledujúcich desaťročí ostrov navštívili.

Paleo-enviromentálne dáta naznačujú, že okolo roku 1640 na rôznych častiach ostrova zrejme skutočne prebehlo masívne odlesnenie a nastala extrémna erózia pôdy. Príčinou však mohla byť aj zmena klimatických pomerov v juhovýchodnom Pacifiku počas takzvanej malej doby ľadovej, ktorá vrcholila v priebehu sedemnásteho storočia.

Typická scenéria Veľkonočných ostrovov - oblé vyhasnuté vulkány pokryté vegetáciou, po lesoch takmer ani stopy. Autor fotografie: Bjørn Christian Tørrissen

Ničiteľská krutosť

Rôzne archeologické nálezy, ako sú kostrové pozostatky, kamenné artefakty a úlomky vulkanického skla – obsidiánu, boli dlho interpretované výlučne v kontexte teórie ekocídy. Až nedávny výskum ukázal, že väčšina z týchto nálezov dáva podporu práve druhej z teórií.

Úlomky obsidiánu, ktorý sa na ostrove začal hojne používať v 15. a 16. storočí, o ktorých sa predpokladalo, že pôvodne slúžili ako hroty šípov, alebo oštepov, mali pôvodne svedčiť o prudkom náraste vojenskej aktivity. Hunt však ukázal, že vo väčšine z nich sa nachádzajú mikroskopické stopy pôdy a rastlín, ktoré naznačujú, že obsidián z obdobia pred kontaktom s Európanmi slúžil predovšetkým na výrobu hospodárskych, nie vojenských nástrojov.

Značná časť zo 462 kostier, u ktorých je predpokladaná násilná príčina smrti, pochádza z obdobia medzi rokmi 1750 – 1868, teda z obdobia otrokárskych nájazdov. Veľké množstvo úlomkov obsidiánu z rovnakého obdobia zároveň naznačuje prudký nárast výroby nástrojov, čo by mohlo znamenať, že ostrovania sa po príchode ľudí zo starého sveta začali náhle vyzbrojovať, či už pre rastúce vnútorné napätie, alebo kvôli potrebe brániť sa pred otrokármi. V tomto období zrejme došlo aj k zmenám v náboženských rituáloch a pohrebných obradoch. Modernejšie metódy datovania stanovujú vek prvých pohrebísk až do druhej polovice 18. storočia. Dovtedy obyvatelia ostrova svojich zosnulých tradične spopolňovali.

Suma summarum sa teda zdá, že spoločenský kolaps na Rapa Nui nespôsobila bezohľadná devastácia životného prostredia, ale ľudská krutosť, ktorá si na drobný ostrov našla cestu na palubách otrokárskych lodí. Tak či onak, pozoruhodný príbeh tejto unikátnej civilizácie, ako aj jej smutný koniec, o našom druhu veľa napovedajú.