Tri prekvapivé nálezy z tohto roku však ukazujú, že tieto kontakty siahali ďalej, než sme predpokladali, a boli intenzívnejšie. A predovšetkým: netýkali sa iba výmeny tovaru, ale aj presunov ľudí.

Rímske mince v Japonsku

V septembri ohlásili archeológovia z Japonska objav rímskych mincí na ostrove Okinawa. Ide o prvý takýto nález, ktorý dokladá, že rímske platidlo dorazilo až na opačný koniec Starého sveta. Doteraz boli najvzdialenejšie rímske mince nájdené v južnej Indii a na Srí Lanke, kde mali Rimania obchodné stanice. Vedelo sa tiež o niekoľkých nálezoch rímskych mincí z Thajska a z Kambodže. Tie mohli súvisieť s návštevou územia vtedajšieho Vietnamu rímskou delegáciou v 2. storočí n. l., o ktorej sa zmieňujú čínske pramene.

Čo tento nový objav znamená? Pravdepodobne si nemáme predstavovať, že rímska obchodná flotila niekedy dorazila do Japonska. Mince, ktoré pochádzajú zo 4. storočia, sa podľa všetkého do Japonska dostali vďaka miestnemu výmennému obchodu storočia po tom, ako boli vydané cisárom Konštantiom II. Najpravdepodobnejšia teória je, že mince sa dostali na zámok Katsuren, ktorý bol obývaný až od 12. storočia, z Číny ako kuriozita. Tento objav však určite ukazuje, ako ďaleko mohli doputovať rímske predmety a vzácny tovar už v staroveku. Ide o podobný unikát ako soška Budhu, ktorú našli archeológovia vo vikinskom hrobe vo Švédsku.

Perzský matematik na japonskom cisárskom dvore

Len mesiac po objavení rímskych mincí na Okinawe prišli japonskí odborníci na historické dokumenty s novým, ešte šokujúcejším objavom. Od 60. rokov 20. storočia mali k dispozícii drevené tabuľky so záznamami z 8. storočia. Až tento rok sa im však podarilo vďaka novým technológiám prečítať niektoré poškodené časti. Na jednej tabuľke takto objavili meno perzského hodnostára, ktorý mohol na cisárskom dvore v Nare vyučovať matematiku.

Až doteraz sa predpokladalo, že stredoveké Japonsko bolo relatívne uzavretou krajinou, kde žilo len málo cudzincov. Tento dokument je prvým dokladom, ktorý naznačuje, že Japonsko mohlo udržiavať kontakty s vtedajším islamským svetom a zaujímalo sa o vývoj na poli vedy. V čase, z ktorého pochádza tabuľka, vstupovala islamská matematika do zlatého veku. Práve ohlas arabských a perzských učencov mohol primäť japonského cisára, aby si jedného z nich priviedol na svoj dvor.

Nálezy kostier v Británii mohli patriť Číňanom

V tom istom období ako ich japonskí kolegovia pracovali na svojich objavoch, ohlásili britskí archeológovia, že Číňania možno už v rímskej dobe žili v Londýne. Pri vykopávkach pohrebiska z rímskych čias v Londýne objavili totiž dve kostry, ktoré mohli patriť etnickým Číňanom. K týmto záverom sa dopracovali na základe analýzy lebečnej štruktúry, novou metódou, ktorá nie je natoľko presná ako analýza DNA, a tak ich objav čaká na potvrdenie. Nejde pritom o úplne prvý nález podobného druhu v Európe. V roku 2010 po DNA identifikácii archeológovia zistili, že muž, ktorý zomrel v juhotalianskom Vagnari niekedy v 1. alebo 2. storočí n. l., mal z matkinej strany čínskych predkov.

Išlo pravdepodobne o otroka, ktorý pracoval na statku patriacom rímskym cisárom a ktorý sa mohol dostať do Európy vďaka stredoázijskému obchodu s otrokmi ako exotický tovar. V londýnskom prípade možno ide o podobnú situáciu, ale archeológovia nevylučujú, že pozostatky patria čínskym vyslancom, žoldnierom alebo obchodníkom. Špekulujú dokonca o tom, že v Británii – teda zhruba 8 000 kilometrov ďaleko od Číny – mohla v staroveku aspoň krátky čas existovať čínska obchodná komunita.

Nálezy z toho istého pohrebiska, ktoré vydalo čínskych návštevníkov Británie, ukazujú, že medzi 2. a 4. storočím n. l. bola Británia etnicky oveľa rozmanitejšia, než sa predpokladalo. Popri Keltoch a Rimanoch, a teda asi aj niekoľkých Číňanoch, tu žili napríklad aj Afričania. V období, o ktorom hovoríme, bol pritom Londýn ospalou dierou na okraji ríše, ktorá sotva priťahovala cestovateľov z veľkej diaľky. Prítomnosť ľudí z ďalekých končín starovekého sveta v tomto provinčnom mestečku by mohla nepriamo naznačovať, že vo veľkých metropolách – v Ríme, Alexandrii, Antiochii alebo neskôr v Konštantínopole – mohli vtedy podstatne väčšie komunity cudzincov z východnej Ázie.

O tom, či je to skutočne tak a či boli Rímska ríša, a tiež Čína a Japonsko oveľa kozmopolitnejšie, než sme predpokladali, sa pravdepodobne dozvieme v najbližších desaťročiach. To všetko vďaka novým technológiám, predovšetkým stále lacnejšej a efektívnejšej analýze DNA, ktorá umožňuje určovať pôvod ľudí, ktorých pozostatky odhalia archeologické výkopy.