Jan Terje Faarlund z Univerzity v Osle a Joseph Emmonds z Palackého univerzity v Česku si myslia, že angličtina pochádza zo severnej germánskej jazykovej skupiny, podobne ako nórština.

Angličtina je druhým najrozšírenejším materinským jazykom na svete a má postavenie dorozumievacieho jazyka v mnohojazyčných spoločnostiach. Taktiež sa ju preto na školách učí najviac ľudí na svete.

V súčasnosti tvrdia lingvisti, že pôvod angličtiny siaha do 5. storočia, keď na ostrovy vtrhli zo severozápadného Nemecka germánske kmene Sasov a Anglov a vytlačili, prípadne asimilovali domáce keltské obyvateľstvo. Ich dialekty sa neskôr zlúčili do staroangličtiny. Tú potom ovplyvnili škandinavské jazyky po páde Vikingov a románske po páde Normánov. Zo staroangličtiny sa však vyvinula súčasná moderná angličtina.  

„Moderná angličtina je priamym dedičstvom jazyka Škandinavcov, ktorí osídľovali ostrovy niekoľko storočí ešte pred pádom francúzskych hovoriacich Normánov v roku 1066,“ prekvapil Faarlund.  

Aj keď uznáva, že staroangličtina má anglosaský pôvod a germánske kmene ju priniesli na ostrovy v 5. storočí zo severozápadného Nemecka, odmieta spojitosť staroangličtiny s dnešným svetovým jazykom.

„Staroangličtina a moderná angličtina sú dva veľmi odlišné jazyky. Prečo? Myslíme si, že staroangličtina jednoducha zanikla, zatiaľ čo Škandinávci prežili, aj keď boli silno ovplyvnení staroangličtinou,“ vysvetľuje.

Podobný syntax

Faarlund svojim výskumom vysvetľuje aj zaujímavú skutočnosť, že väčšina Nórov (a vôbec Škandinavcov) hovorí dnes plynulou angličtinou.

„Je pravda, že veľa anglických slov sa podobá na naše. Ale je za tým viac. Dokonca aj základná štruktúra jazyka sa ohromne podobá na nórštinu. Nerobíme v angličtine chyby tak často ako druhí, pretože gramatika je takmer rovnaká,“ tvrdí.

Ako dôkaz svojej hypotézy uvádza syntax, teda skladbu vety. Angličtina sa totiž syntaticky odlišuje od iných germánych jazykov - nemčiny, holandčiny, ale aj staroangličtiny a oveľa viac sa približuje škandinávskym jazykom. Príkladom je umiestňovanie slovesa alebo predložky vo vete.  

„Je veľmi nepravdepodobné, aby sa tieto štruktúry menili v rámci jedného jazyka. Jediné rozumné vysvetlenie je, že angličtina je v skutočnosti škandinávskym jazykom a pokračovaním nórsko-dánskeho jazyka, ktorý sa v Anglicku používal v stredoveku,“ hovorí Faarlund.

O tom, prečo si obyvatelia britských ostrovov vybrali škandinavskú gramatiku, nechce Faarlund špekulovať.