Otto Wichterle mal k vede a vynálezom blízko už od narodenia. Jeho otec vlastnil firmu na výrobu poľnohospodárskych strojov, ktorá sa neskôr zlúčila s firmou istého Vojtěcha Kovaříka z Kralic a začala vyrábať aj motory do automobilov. Aj keď Otto uvažoval nad prácou v strojníctve, kamarát ho presvedčil, aby sa začal venovať štúdiu chémie.

Nylón verzus silón

Po promócii na fakulte Chemicko-technologického inženýrství ČVUT v Prahe v roku 1935 prešiel na lekársku fakultu, kde sa začal venovať biomedicíne. Kvôli nemeckej okupácii ale nestihol zložiť záverečnú skúšku a bol nútený hľadať si prácu. Zamestnal sa vo výskumnom ústave Baťovej firmy, kde sa začal naplno prejavovať jeho talent.

Wichterleho zaujali práce chemika Wallaca Carothersema, ktorý vynašiel umelé vlákno – nylón. Spolu s kolegami vyvinuli originálny spôsob výroby základnej látky, polyamidu, a neskôr aj systém spriadania polyamidovej priadze. Silón, ktorého názov je odvodený od slova sila,sa začal využívať až o desať rokov neskôr v podobe silónových pančúch, laku na vlasy či výpletov tenisových rakiet.

Náhodný hydrogél

Skutočný úspech ale Wichterle zaznamenal až s vynálezom hydrogélu a s ním neodmysliteľne spojených kontaktných šošoviek. Ako to však pri vynálezoch často býva, aj hydrogél, z ktorého sa kontaktné šošovky vyrábajú, vznikol náhodou.

Týmto materiálom sa v roku 1951 začal zaoberať chemik Drahoslav Lím, ktorý do Ústavu makromolekulárnej chémie Československej akademie věd nastúpil ako Wichterleho asistent. Lím si ako prvý všimol v novinách článok o možnostiach chirurgickej náhrady oka.

V tej dobe sa používalo sklo, ktoré však neprepúšťalo kyslík. Wichterle si uvedomil, že by sa tento problém dal vyriešiť protézou z hydrofilného polyméru. Nenapadlo mu ale, že by táto istá látka mohla byť použitá aj na výrobu náhrady okuliarov.

Otto Wichterle. Zdroj: commons.wikimedia.org

Pri najbližšej návšteve Prahy požiadal Otto Wichterle svojich spolupracovníkov o syntetizáciu vhodných materiálov a za necelý rok prišiel Lím s prvými výsledkami. Následne v roku 1953 objavil prvý hydrogél, umelú hmotu nasatú vodou, ktorý však ešte nesplnil všetky očakávania. Lím preto pokračoval v projekte a v roku 1955 objavil ideálnu chemickú štruktúru hydrogélu.

K objavu mu údajne pomohla náhoda, keď musel nečakane odísť od nedokončenej syntézy. Nekontrolovaná zmes počas noci spolymerizovala na priehľadnú hmotu. Lím a Wichterle, ktorý s nim na objave pracoval,  svoj objav patentovali v roku 1959. Priehľadná hmota sa ale na kontaktnú šošovku zmenila až o dva roky neskôr, za pomoci materiálov, ktoré boli pre vedcov zo socialistických krajín typické – vecí z domácnosti.

Vianočný „čočkostroj“

Prvý prototyp odlievacieho prístroja na výrobu kontaktných šošoviek zostrojil profesor Wichterle doma, zo stavebnice Merkur. Ako náhon použil dynamo z bicykla jeho synov. Z laboratória priniesol monometre, katalyzátory a dvojlitrovú tlakovú duralovú fľašu, ktorá bola pôvodne v kyslíkovom prístroji zo zostatkov po Luftwafe.

Vypláchnutú fľašu naplnil natlakovaným argónom tak, aby mal dostatočnú rezervu neutrálneho ochranného plynu. Výkon motora ale nebol postačujúci, a tak sa vynálezca pustil do zdokonaľovania prototypu a zväčšil počet rotujúcich osí na pätnásť. To zas nezvládol motor z bicykla, musel preto použiť silnejší motor – z gramofónu.

„Ako fotoiniciátor som použil naše 'horské slnko', pred ktoré som dal ako filter brúsené sklo z knižnice. Sklo ale tento nápor nevydržalo a rozletelo sa na kusy,“ opisuje svoje pokusy Otto Wichterle v životopisnej knihe Spomienky.

Prototyp „čočkostroja“ sa mu nakoniec podarilo úspešne sprevádzkovať na Vianoce v roku 1961. Prvé štyri takto vyrobené mäkké kontaktné šošovky z hydrogélu vyskúšal sám na sebe. Napriek tomu, že cez ne dobre nevidel, boli pohodlné. Hneď na druhý deň ráno zaniesol šošovky na očnú kliniku, kde ich začali úspešne testovať. Počas nasledujúceho týždňa takto vyrobil stovky kusov.

Tento významný objav ale nepriniesol vynálezcovi zaslúžený úspech. Mnohé firmy jeho výrobný postup skopírovali, čo prinieslo veľa súdnych sporov. Kvôli zložitej politickej situácii v Československu Wichterle nedosiahol spravodlivosť a v roku 1977 predala krajina bez jeho vedomia všetky licencie americkej firme hlboko pod cenu.

Prototyp šošovkostroja zo stavebnice Merkur. Zdroj: commons.wikimedia.org

Veľký človek

Uznanie získal profesor Wichterle až po roku 1989, kedy sa stal prezidentom Českej akadémie vied a následne získal mnoho významných univerzitných i štátnych ocenení. Vedci, ktorí mali možnosť s ním spolupracovať, ho opisujú ako neúnavného a aktívneho človeka, ktorý sa napriek „hrboľatému“ životu nikdy nevzdával a veľkosť svojej osoby preukazoval hlavne dôvtipom a skromnosťou.

Dôkazom jeho výnimočnosti je aj fakt, že mal talent rozoznávať chemické zlúčeniny podľa vône. Vedel takto identifikovať vyše 200 chemikálií. O jeho vytrvalosti  a skromnosti svedčí napríklad to, že napriek celosvetovému úspechu jeho vynálezov neprestával vynachádzať nové pomôcky. V roku 1990 sa mu takto podarilo pohnevať si pouličných umelcov, keď vynašiel špeciálny gél, ktorý dokáže chrániť  budovy pred grafitmi. Tie je možné jednoducho odstrániť vodou.

Vynálezcov život zhrnul jeho bývalý spolupracovník Jiří Michálek do jednej vety: „Otto Wichterle viedol celoživotný boj s ľudskou hlúposťou. Veda však pre neho bola neustále vzrušujúca a zábavná, a preto to nikdy nevzdával.“