V rámci paleontológie sa venujete veľkým fosílnym cicavcom. Čo medzi nich patrí, okrem mamuta, ktorý asi každému napadne ako prvý?
Z veľkých cicavcov, ktoré žili na našom území sú to najmä rôzne druhy mäsožravcov a rastlinožravcov. Z mäsožravcov je dosť známy napríklad medveď jaskynný. Na Slovensku máme pomerne veľa nálezov jeho fosílnych zvyškov. Podľa názvu vás asi neprekvapí, že takmer všetky fosílne zvyšky týchto medveďov nachádzame v jaskyniach.

Aké ďalšie prehistorické veľké cicavce žili na našom území?
Z obdobia mladších treťohôr sú z mäsožravcov známe nálezy napríklad hyen, vydier, šabľozubých šeliem, v starších štvrtohorách tu žili tiež hyeny a levy jaskynné, či líška polárna, ktorá sa u nás vyskytovala v poslednom glaciáli. Samozrejme, nachádzali sa tu aj zvieratá ako líšky, vlky, či jazvece, ktoré v miernych pásmach žijú dodnes.

Zo skupín rastlinožravcov sú zaujímavé chobotnáče a nosorožce, ktoré sú dnes považované za exotické živočíchy, no kedysi obývali aj územie Slovenska. Tiež tu žili mnohé druhy kopytníkov, napríklad jeleň obrovský, los, sob, pratur, bizón a ďalšie.

Chobotnáče sú príbuzní dnešných slonov?
Slony patria medzi chobotnáče a zároveň sú jediné, ktoré žijú aj v súčasnosti. Asi zo 180 kedysi žijúcich druhov chobotnáčov bolo na našom území zistených asi trinásť druhov.

Exponáty, ktoré v múzeu máte, pochádzajú väčšinou z územia Slovenska?
Pokiaľ sme mali fosílie z územia Slovenska, tak sme využili tie. Málo nálezov „slovenských“ fosílií máme napríklad z prvohôr.

Prečo?

Prvohorné sedimenty s prípadnými makroskopickými fosílnymi zvyškami organizmov sú na našom území zriedkavé, nakoľko väčšinou boli následnými geologickými procesmi premenené. Prípadné fosílne zvyšky sa touto premenou zničili. Ojedinelé fosílie morských živočíchov sa našli vo viac-menej premenených prvohorných horninách v okolí Dobšinej a Ochtinej.

Čo budete prezentovať na Noci výskumníkov?

Máme pre návštevníkov pripravené ukážky zubov chobotnáčov, ktorí žili na našom území. Chceme poukázať na to, aké pestré druhy žili na našom území, ako vyzerali, v akom prostredí žili a čím sa odlišujú.

Zub „mastodonta“ Mammut borsoni bol nájdený v jazerno-vulkanických sedimentoch v okolí Hajnáčky. Tento mastodont žil v okolí Hajnáčky pred asi 3,3 miliónmi rokov.Zo zbierok SNM – Prírodovedného múzea.

Budú to odliatky, alebo reálne zuby, ktoré mal kedysi v ústach napríklad mamut?
Väčšinou budeme prezentovať originálne fosílie – pravé zuby. Pri niektorých druhoch však nemáme veľa nálezov, takže používame odliatky zubov, ktoré sú vystavené v našej expozícii. Ak si však chcete chytiť pravý mamutí zub, tak ten na Noci výskumníkov bude.

Čo všetko sa z takého zuba dá vyčítať?
V prvom rade to, o aký druh ide. Na to majú šancu prísť aj návštevníci, keďže zub mastodonta sa vo viacerých znakoch líši od mamutieho zubu a podobne. Zo zubu sa môžeme dozvedieť aj vek či veľkosť zvieraťa.

Dokedy sa u nás mamuty zdržiavali?
Posledný druh mamuta, ktorý žil na našom území, bol mamut srstnatý a na Slovensku má aj najviac nálezísk. Koncom poslednej doby ľadovej, ktorá od nás ustupovala asi pred 12 000 rokmi, sa mamuty začali sťahovať zo Strednej Európy na Sibír, kde sa udržali najdlhšie.

Posledné nálezy zakrpatených foriem mamutov boli na ostrove Wrangel v Severnom ľadovom oceáne. Sú staré asi 4 000 rokov, čiže v tom čase sa už v Egypte stavali pyramídy, zatiaľ čo na týchto ostrovoch stále prežívali posledné zvyšky mamutov srstnatých.

Autorka mapy: Anna Ďurišová

Kde je možné nájsť mamutí zub?
Najčastejšie sa zvyšky mamutov a veľkých cicavcov nachádzajú v štrkových náplavoch riek. Najviac sa ich našlo v 70. až 90. rokoch minulého storočia, keď na našich riekach prebiehala intenzívna ťažba štrku.

Štrkovne sme pozorne sledovali, a potom chodili zbierať to, čo robotníci vybagrovali. Mali sme s nimi dohodu, že keď niečo nájdu, tak nám to odložia. Napríklad z náplavov rieky Moravy pri Malých Levároch máme dosť nálezov, ktoré sa zachovali vďaka ľuďom, ktorí pracovali na tamojšom štrkovisku.

Čo si mysleli ľudia v minulosti, keď našli obrovský mamutí zub?
Väčšinou to viedlo k rôznym legendám, keďže si nevedeli predstaviť, komu mohli tieto veci „z iného sveta“ patriť. Napríklad mamutie zuby považovali za zuby obrov, fosílie drobných solitérnych koralov zase za čiapky trpaslíkov.

Ľudia niektoré skameneliny mleli na prášok, pretože verili že ich vyliečia, iné ich mali ochrániť pred zlými silami. Jednobunkové dierkavce numulity, ktoré pripomínajú peniaze, im zase mali priniesť bohatstvo.

Čo má robiť človek, ktorý nájde skamenelinu zubu dnes? Má kontaktovať múzeum?
Všetky skameneliny sú chránené, jednak zákonom o ochrane prírody a tiež vyhláškou o chránených skamenelinách a mineráloch. Neexistuje však zákon, ktorý by prikazoval nález odovzdať do múzea. Je na zodpovednosti človeka, ktorý to nájde, či kontaktuje múzeum.

Keď vám niekto donesie zub mamuta, neznamená to, že ho len opíšete a vypublikujete ďalší nález. Treba ho v prvom rade ošetriť, zakonzervovať, múzejne zdokumentovať a chrániť. Konzervovanie je nevyhnutné najmä u skamenelín zo štrkových náplavov riek, ktoré sú väčšinou vo veľmi zlom stave. Sú totiž napité vodou a keď sa vysušia, často sa rozpadnú.

Ako takéto konzervovanie prebieha?
Najčastejšie používame polyvinylacetát rozpustený v alkohole, to sa osvedčilo skúsenosťami za desiatky rokov, ale sú aj iné konzervačné prostriedky (napríklad riedené lepidlá), ktorými sa dajú ošetriť menšie kusy.

Aká je najkompletnejšia kostra mamuta, ktorú máme?
Je to kostra, ktorá sa našla v seneckej tehelni v roku 1961 pri ťažbe sprašovej hliny na výrobu tehál.

Keď robotníci pevnú sprašovú stenu vysokú až desať metrov odstreľovali, našli otvor v stene, do ktorého dali nálož. Pri výbuchu sa však naokolo rozletela kopa kostí a oni zistili, že nálož nechtiac uložili do mamutej lebky.

Inštalácia kostrových zvyškov mamuta srstnatého zo seneckej tehelne v expozícii "Príbeh života na Zemi" v SNM - Prírodovednom múzeu. foto: D. Pákozdyová

Z tejto kostry sa nám zachovali celé predné končatiny, časť chrbtice, sánka, kel, úlomky lebky a zo zadnej časti tela len časť zadných končatín. Zvyšná časť kostry pravdepodobne zostala v spraši. Na hlbší výskum nebol čas, vtedajší pracovníci nášho múzea museli rýchlo zachrániť, čo sa dalo. Kostra je kompletná asi na 60%.

Väčšina skamenelín sa teda nachádza náhodne?
Áno mnohé skameneliny boli nájdené pri spomínanej ťažbe štrku v náplavoch alebo pri ťažbe napríklad vo vápencových lomoch, pri stavebných prácach. Ale sú aj plánované výskumy. Aj osobne som sa na nejakých zúčastnila, napríklad na Devínskej Kobyle, v pukline vo vápencovom lome bývalej Štokaravskej vápenky.

Objavil ju v 80. rokoch minulého storočia amatérsky paleontológ. Vzhľadom na množstvo fosílnych zvyškov rýb, žralokov, a najmä vzácnych tuleňov ju nazval Bonanza.

Koncom 90. rokov sa o tom dozvedeli americkí odborníci z Národného prírodovedného múzea zo Smithsonian Institution vo Washingtone, ktorých zaujali nálezy tuleňov. Rozbehli výskum v spolupráci s Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorom sa zúčastnilo aj naše múzeum.
Nálezy, ktoré sa tam našli, sú uložené v našich zbierkach. V týchto dňoch nám z Washingtonu prišiel po vedeckom spracovaní posledný, najexkluzívnejší exponát, ktorý sa tam vykopal. Je to lebka tuleňa Devinophoca emryi, ktorý bol opísaný v roku 2014 ako nový druh pre vedu.