Venujete sa evolúcii živočíchov a zároveň aj ich ochrane. Ako vám práve evolúcia pomáha v ich ochraňovaní?
Ak si vedeckým počinom utvoríte meno, máte väčší vplyv na zmenu niektorých rozhodnutí. Dôležitejší je ale fakt, že ochrana prírody je veľmi konfliktná záležitosť. Prebiehajú tam obrovské spoločenské tlaky.

Príroda ako celok, v pôvodnej forme, už pritom v skutočnosti neexistuje. Hovorí sa, že začína šieste vymieranie druhov, a to je žiaľ pravda. To, čo vidíte okolo seba, sú iba zvyšky a ja hovorím, že Slovensko je už len taký skanzen.

Ako teda musíme postupovať, ak z nej ešte chceme aspoň niečo zachrániť?
Musíte sa zbaviť pozornosti a presne vedieť, čo chcete. Zároveň je potrebné si vytipovať miesta, ktoré chcete ochraňovať, aj keď sa tým pádom tie ostatné zničia.

Pochopenie evolúcie nám pomáha identifikovať miesta, ktoré sú dôležité pre ekosystém, a ktoré treba chrániť. Celoplošná ochrana sa v jednotlivých krajinách líši, Slovensko napríklad nie je ani tak zaujímavé vzácnymi miestami ako sú napríklad Bukové pralesy svetového dedičstva UNESCO ako tým, že je tu značná časť územia zalesnená. Preto ho nazývam skanzenom. V širšom kontexte a s tými vzácnymi pralesami je to žiaľ v tom najlepšom zmysle slova.

Pomáha vám pri ochrane území aj objavovanie nových druhov?
Tieto druhy označujeme ako parazolové, dáždnikové. Ide o druhy, ktoré vzbudia záujem, či rešpekt, pričom sú to väčšinou veľké mačkovité šelmy, alebo pandy.

Napriek tomu, že sa pre jeden druh pandy vytvorila rezervácia, čo ochránilo celý ekosystém, objav konkrétneho druhu ochrane prírody zvyčajne nepomôže. Ak ale zoberieme všetky ohrozené druhy a ak sa určia oblasti, v ktorých je ich výskyt značný, tak to má zmysel. Napríklad svetielkujúci šváb, ktorého sme objavili, nám spolu s ostatnými novými druhmi živočíchov pomáhajú chrániť oblasti v Ekvádore.

Tieto územia sú síce formálne chránené v rámci biosférickej rezervácie UNESCO, no napriek tomu tam majú miestni obyvatelia dovolené ťažiť drevo.

Čo bolo cieľom vašej poslednej expedície do rezervácie Sumaco?
V decembri 2014 sme sa snažili zmapovať vzácneho živočícha Melyroidea z dôb dinosaurov. Je to zvláštne zviera, ktoré sa aj veľmi netradične pohybuje. Vrátili sme sa však iba s jednou fotkou.

Minulý rok sme preto hľadali spôsob, ako sa do Ekvádora dostať znova. Mám projekt na jantár a v rezervácii sa nachádzajú stromy, ktoré produkujú kopál, z ktorého jantár vzniká. Rýchlo sme zistili, že toto miesto má obrovskú biodiverzitu a je potrebné ho chrániť. Britskej BBC sme preto ponúkli niekoľko konceptov, na ktorých by sme mohli postaviť náš článok. Vybrali sme chodiace stromy, ktoré ľudí najviac zaujímajú a málo o nich vedia.  

Podarilo sa vám tohto živočícha opäť zachytiť?
Nie, stále existuje iba jedna fotka. Ale našli sme množstvo iných, vyše dvesto.

Pre biológa je takýto les niečo neskutočné. Nemôžete sa tam ani pohnúť bez toho, aby ste neboli obklopený niečím úžasným. Všade vidíte žaby, jašterice, či vtáky. Nie som ornitológ, ale za jeden deň sme našli sto vtačích hniezd.

Ako dokážete pri takej biodiverzite vôbec identifikovať jednotlivé druhy?
Pri toľkej biodiverzite je absolútne nereálne rozoznávať druhy priamo v teréne, nikdy neviete na čo sa presne pozeráte. Jedna rezervácia má veľkosť asi ako areál SAV, a len hmyzu tam žije okolo 10 000 známych druhov. V skutočnosti ich tam ale môže byť aj 100 000. Objavy teda vyhodnocujeme až po návrate domov, zo zozbieraného materiálu a z fotografií.

Z toho, čo som v pralese našiel, boli pre mňa napríklad najzaujímavejšie maličké páriace sa švábiky. Bola ale noc a až pri prezeraní fotografií som zistil, že ide o exemplár, ktorý žil pred 49 miliónmi rokov. Žiadna línia veľkých živočíchov nie je taká stará ako tieto.

Prečo teda nie je rezervácia Sumaco plná nadšených vedcov z celého sveta?
V rámci tejto rezervácie je národný park, jadrová zóna, ktorá je najvzácnejšia a kam nikto nechodí. Za celú známu históriu prešli jadrom možno dvaja dobrodruhovia a indiáni kmeňa Kechwa, ktorých cez toto územie zo severu tlačili konfiskátori. Nemohli prejsť inokade a usadili sa na juhu. Ich šaman ale povedal, že tam žije zlý duch a oni odtiaľ odišli napriek tomu, že im okamžite hrozila smrť.

Zrejme je tam veľa chorôb, parazitov, alebo smrteľne jedovatých hadov. Výsledkom je, že do jadrovej zóny nechodí vôbec nikto. Keď sme sa k nej dostali, spýtal som sa sprievodcu, kde sú chodníčky pre ochranárov. Odpovedal, že tam nechodia ani ochranári, dokonca ani pytliaci. Nechodí tam nikto.

Mesiac sa s vedcom džungľou brodili aj traja gymnazisti Denis, Matej a Samuel, ktorí expedíciu vyhrali v celonárodnej súťaži, foto: Peter Vršanský

Okrem nových druhov živočíchov a rastlín sa občas podarí nájsť aj dosiaľ neznáme kmene ľudí. Potrebujú aj oni ochranu?
Existuje už iba pár kmeňov, ktoré žijú prírodným spôsobom života, no v Ekvádore už nie. Sú to krásni ľudia, mali sme ich za sprievodcov, ale do sto rokov nebude na Zemi ani jeden prírodný národ. Je to vylúčené. Indiánov Kechwa je v Ekvádore a priľahlých krajinách skoro dva milióny, ale dnes už ani jeden z nich nechodí po pralese nahý. Pred päťdesiatimi rokmi to bolo bežné. Treba preto hľadať spôsob, ako zachovať aspoň ich kultúru.

Majú obrovské znalosti, jeden šaman pozná liečivé účinky aj štyristo rastlín. To sú obrovské možnosti pre medicínu. Aj liek na maláriu sa predsa objavil podobne. Viem si ich preto predstaviť ako sprievodcov pre vedcov, ktorých by platili vedecké inštitúcie, aby si zachovali tieto znalosti.

Vašej expedície sa zúčastnili aj mladí vedci zo žilinského gymnázia, ktorí pobyt vyhrali  v celonárodnej súťaži. Aká bola ich výskumnícka úloha?
Traja chalani so mnou boli mesiac. Keďže bol medzinárodný rok svetla a náš svetielkujúci šváb mal obrovský úspech, ekvádorská vláda a náš pán Minister Juraj Draxler nám dali záštitu nad výskumom. Objav si veľmi vážia a bude sa nachádzať aj na ekvádorskej poštovej známke.

Cieľom nášho výskumu bolo preto merať svetlo svetielkujúceho hmyzu. Napriek tomu, že sme nenašli svietiaceho švába, odfotografovali sme všetky ostatné svetielkujúce skupiny. Študenti chytali živočíchy, merali ich svetlo a opäť ich púšťali. Dokopy sme priniesli približne 1500 meraní svetielok z pralesa, ktoré budeme vyhodnocovať.

Spektrometrom a špeciálnymi objektívmi pripravenými Medzinárodným laserovým centrom a firmou KVANT, ktoré rozkladajú svetlo, sme merali intenzitu žiarenia a spektrum farieb. Teraz chceme vyhodnotiť, akými farbami, v závislosti od teploty, počasia a nadmorskej výšky, les svietil.

Svetielkujúci šváb, foto: Peter Vršanský a Kim Tailor

Akými farbami môže les svietiť?
Šváby sa nám síce zmerať nepodarilo, no ich svetlo videlo viac ako 200 ľudí a zhodujú sa, že je žltozelené. Svetlušky či veľké kováčiky svietia tiež žltozeleno, ale pri vzlietaní sa vyskytuje doplnková farba - žiarivo oranžová. U čeľade Phengodidae sme zase namerali červené svetlo a jaskynné muchy svietia na modro, takže to spektrum je široké.

Spomínali ste, že skúmate jantár. Aké živočíchy v ňom nachádzate?
Vediem veľký výskum živočíchov z druhohorného mjanmarského jantáru. V minulosti sme spracovávali iba treťohorné jantáry, ako baltický či mexický. Tie obsahujú živočíchy, ktoré žijú aj dnes. Druhohorné jantáry, z čias dinosaurov, už obsahujú živočíchy, ktoré sú úplne odlišné a nemajú s tými dnešnými nič spoločné.

Dokopy sa nazbierali tri tony druhohorného jantáru. Na to, aby som spracoval len to, čo už mám, by som musel žiť asi 500 rokov. To je skutočný odhad.

„Manipulátora“, švába, ktorého ste videli na obálke BBC, sme spracúvali rok. Tri  mesiace nám trvala kresba, niekoľko dní fotografia zložená z 15 000 záberov, a potom sme ho skoro celý rok vyhodnocovali. A to je iba jedna vzorka z 600, ktoré sme nazbierali.

V Jurskom parku oživili dinosaurov pomocou extrakcie ich DNA z komára zaliateho v jantári. Je niečo také vedecky možné?
Prvou základnou chybou je, že v jure komáre ani neboli, a tou druhou, že jurský jantár nepoznáme. Poznáme iba triasový, ktorý je bez hmyzu, a kriedový jantár. Vtedy dinosaury boli, len nie jurské, ale kriedové. V jantári navyše prakticky žiadna súvislá DNA nie je.

Našli sme napríklad kliešte v jantári, ktoré boli veľmi pravdepodobne prisaté k nejakému operenému plazovi, a keď sa dostali do jantáru, vyvrátili krv, ktorú v sebe mali. DNA v týchto vzorkách určite nie je, ale je tam nejaká informácia o krvi dinosaurov. Bojíme sa ju však ešte otvoriť, stále sa o nej učíme. Vieme totiž, že to môžeme urobiť iba raz. Vôbec nevieme, čo môžeme nájsť a na čo sa máme sústrediť.