Skutočné vedecké poznanie a mediálny obraz o vedeckých objavoch sú pomerne často dve odlišné veci. Koľkokrát ste sa z novín už dočítali o prevratnej liečbe Parkinsonovej alebo Alzheimerovej choroby, či rakoviny? Koho je to zlyhanie?

Liek proti obezite, prevratná liečba rakoviny, robot s umelou inteligenciou, či nová planéta, na ktorej môže existovať život - to je len niekoľko oblastí vedeckých výskumov, ktoré sú vďačným materiálom pre novinárov. Častokrát aj bez ohľadu na to, čo tieto výskumy reálne prinášajú.

Novinári nemajú znalosti vedcov. Potrebujú kľúč, ako sa zorientovať v stovkách štúdií, ktoré sa denne objavujú vo vedeckých časopisoch.

Väčšinou sa orientujú podľa čitateľských preferencií. Lákavé sú pre nich ale aj štúdie, ktoré vychádzajú v prestížnych vedeckých časopisoch, ako sú Science alebo Nature.

V prvom rade to, ako pracujú vedci a novinári, sú dve veľmi vzdialené svety. Vedecký proces je beh na dlhú trať, ktorý sa posúva dopredu aj tým, že často chybuje. Skladá sa z mnohých čiastkových úspechov a neúspechov. To, že ide o neúspech však nemusí byť okamžite zrejmé. A nevedia to ani novinári.

Len pätina sa potvrdila

Neuobiológ François Gonon z Univerzity v Bordeaux pozoroval pred rokom proces výskumu liečby hyberkinetickej poruchy (ADHD), čo je označenie pre poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Tejto liečbe sa dostalo v médiách svojho času veľkej pozornosti.  

V 90. rokoch vzniklo na túto tému 47 vedeckých štúdií a 347 informačných článkov v novinách. Gonon sa zameral na desať „najcitovanejších“ štúdií. Spomínali sa až v 223 článkoch.

Zistil, že závery v šiestich z nich boli neskôr vyvrátené a siedma nebola ani potvrdená ani vyvrátená. Zvyšné tri len reprodukovali už existujúce hypotézy, z ktorých dve sa neskôr aj potvrdili. Teda až 80 % hypotéz z tejto desiatky vedeckých prác sa neskôr ukázali ako nepravdivé, alebo otázne.

Výsledok svojho pozorovania Gonon publikoval v časopise Public Library of Science.

Pre vysvetlenie sa znova zamyslíme nad tým, ako prebieha vedecký proces. Gonon tvrdí, že vedecký pokrok je sprevádzaný neustálym popieraním pôvodných hypotéz. Veľké množstvo z nich potom neobstojí v skúške času, pretože sú vyvrátené novými dôkazmi.

Problém nastáva v tom, že novinári píšu o jednej z týchto hypotéz bez uvedenia širšieho kontextu, či bez toho, aby sa neskôr k výskumu vrátili. Vyvrátenie hypotézy už nemusí byť tak čitateľsky atraktívne, ako jej vytvorenie. Navyše pre novinárov sú najlákavejšie nové hypotézy, ktoré sú však zároveň aj najzraniteľnejšie.

Vedci sa preceňujú

V inom podobnom výskume sa austrálski vedci zase pozreli na to, ako sa medzi ľuďmi šíria dezinformácie. Zistili, že ľudia sú obzvlášť citliví na správy, ktoré v nich zanechávajú emócie. Ak teda výskum prinesie niečo vzrušujúce alebo znepokojivé, správa o ňom sa veľmi rýchlo rozšíri. Problém je, že neskôr sa tieto zistenia medzi ľuďmi len ťažko vyvracajú. Vyvrátenie hypotézy už neprináša ani toľko emócií, aby sa správa rýchlo rozšírila.

Austrálski vedci sa nerozpakujú označiť média ako hlavného vinníka vedeckých dezinterpretácií, keďže im ide o to prinášať práve takéto emocionálne správy.   

Podľa Gonona sú na vine aj samotní vedci, ktorí často v snahe získať kredit preceňujú svoje vlastné zistenia.

Vysvetlenie však môže byť niekedy aj prozaickejšie a na vine nemusí byť nikto. Častokrát sa totiž stáva, že kým pôvodné prevratné hypotézy sa objavia v prestížnych vedeckých časopisoch, ktoré pútajú aj väčšiu pozornosť médií, k ich vyvráteniu už dochádza v menej prestížnych časopisoch. A nie je ani v silách redakcií sledovať novinky vo všetkých vedeckých časopisoch.

Najlepšou radou pre čitateľov, ako sa nenechať zmiasť médiami, je čítať vedecké novinky s obozretnosťou a nadhľadom. Pripomíname, že vedecký proces trvá roky. Ak sa o nejakom prevratnom objave prestane po čase hovoriť, pravdepodobne ho niekto vyvrátil.  

Úsmevné na celej veci je aj to, že média Gononovu štúdiu s voľne preloženým názvom „Prečo sa väčšina biomedicínskych zistení v novinách ukáže ako chybná?“ až na niekoľko výnimiek odignorovali.