Fascinácia neviditeľnými organizmami prinášajúcimi (smrteľné) choroby sa však neobmedzuje len na literárnu a filmovú fikciu. Správy o epidémiách sa pravidelne objavujú v médiách. Z tohto primitívneho strachu žije celé priemyselné odvetvie, sľubujúce „absolútnu čistotu, či totálne zničenie všetkých baktérií“ (vo vašej toaletnej myse, kuchyni, či sprchovacom kúte).

Od čias, keď rytier Antonius Block hral so Smrťou šach o životy svojich spoločníkov, sme už pochopili, že epidémie nie sú zásahom vyššej moci. Sme schopní vypátrať ich mikrobiologických pôvodcov, porozumieť mechanizmom prenosu nákazy. Vo väčšine prípadov ich vieme liečiť, či aspoň zabrániť šíreniu. Pandémie nás však stále fascinujú. Prebúdzajú hlboko vkorenené pocity strachu z neviditeľnej hrozby, ktorá útočí nevedno kedy a kde, a v preľudnenom, globálnom, vysoko mobilnom svete nám môže pripomenúť, že na tejto planéte nie sme pánmi – len podnájomníkmi.

Neviditeľný hlavný hrdina

Kniha profesorky virológie Dorothy H. Crawford z Edinburghskej univerzity Smrtiaci spoločníci (Deadly Companions. How Microbes Shaped Our History. Oxford University Press 2009) má v podtitule „Ako mikróby ovplyvňovali našu históriu“. Je ilustrovaná mnohými príkladmi zásahov pandémií do chodu ľudských dejín: mor, ktorý prispel k porážke Atén v Peloponézskej vojne, podobná rana, ktorá oslabila Východorímsku ríšu v šiestom storočí, stredoveké útoky Čiernej smrti, či smrtiace vlny, ktoré od ranného novoveku sprevádzali vojny, extrémnu chudobu a hlad...

Crawford však neponúka (iba) ďalšie prerozprávanie príbehu, ktorý možno nájsť napríklad v Osudoch ľudských spoločností od Jareda Diamonda – a on ho predkladá s väčším množstvom detailov a komplexnejšou analýzou environmentálnych a kultúrnych vplyvov. Hlavným hrdinom knihy Dorothy Crawford sú mikróby samé. A najväčšia pozornosť je venovaná nášmu problematickému spolužitiu s tými prastarými, početnými a v mnohom stále neznámymi formami života.

Cesta časom

Scénu pre príbeh pripraví popis „prvého pandemického mikróbu dvadsiateho prvého storočia“ – SARS, ktorý sa v roku 2003 rozšíril z južnej Číny cez globálny dopravný uzol Hongkong do celého sveta. Potom začína cesta časom – od evolúcie mikróbov v ranných epochách vývoja Zeme, cez ich prvé stretnutia s našimi pravekými predkami. Úvodné kapitoly prinášajú aj základné informácie, ktoré pomáhajú pochopiť mechanizmy spolužitia mikróbov s človekom: ich rozšírenie v ekosystéme planéty, vznik a vývoj epidémií, a rezistencia nositeľa.

Prvým veľkým zlomom je prechod k poľnohospodárstvu. Úzky kontakt s hospodárskymi zvieratami a zmeny prírodného prostredia súvisiace s poľnohospodárskou výrobou prinášajú osýpky, maláriu, či schistosomiázu. Usadený spôsob života a početnejšie populácie vytvárajú mikróbom podmienky prežitia a šírenia, ktoré roztrúsené a málopočetné spoločenstvá lovcov a zberačov neposkytovali.

Prvé staroveké civilizácie priniesli intenzívnejší diaľkový obchod, vojny a presuny armád. Pre pôvodcov epidémií to boli cesty, ktorými sa mohli rozšíriť do vtedy známeho sveta. Prichádzali náhle – do Periklovych Atén, Ríma Marka Aurélia, či Konštantínopolu v období cisára Justiniána. Okolo roku 1200 sa však povaha pandémií mení. Mor, stredoveká čierna smrť, a neskôr kiahne, sa vracali v pravidelných cykloch, keď klesol počet ľudí, ktorí prežili predchádzajúcu nákazu a získali prirodzenú imunitu. Po objaviteľských a dobyvačných cestách Európanov od konca 15. storočia sa epidémie stávajú globálnymi.

Viac než len choroby

Kniha je najzaujímavejšia v častiach, keď prestáva byť popisom „dejín epidémií“. Kapitola Hladomor a devastácia nás prenáša do Írska 19. storočia a ukazuje, ako môže súhra environmentálnych, spoločenských faktorov a neadekvátnej reakcie verejnej politiky urobiť z epidémie národnú katastrofu. Chudobné Írsko bolo hospodársky závislé od pestovania zemiakov. Extrémna chudoba tlačila obyvateľstvo do environmentálne rizikového pestovania jedného druhu plodiny. Katastrofálne neúrody v polovici 19. storočia (spôsobené rozšírením sneťovej nákazy) vyvolali hladomor. Reakcia britských úradov bola pomalá a nedostatočná – aj v mene liberálnej predstavy, že „nezaslúžená“ sociálna pomoc môže spôsobiť viac škody, ako úžitku. Medzi obyvateľstvom oslabeným podvýživou začali prepukať epidémie tuberkulózy, brušného a škvrnitého týfusu. Výsledkom bol asi milión mŕtvych, 1,3 milióna Írov emigrovalo, a veľké oblasti krajiny boli prakticky vyľudnené.

Írsky hladomor je však zaujímavý aj z iného dôvodu. Pri hľadaní pôvodcu skazy zemiakov prišiel reverend Miles J. Berkeley v roku 1847 s myšlienkou, že príčinu treba hľadať v mikroskopických hubách napádajúcich zdravé rastliny. O viac ako dvadsať rokov tak predbehol mikrobiálnu teóriu, hoci s definitívnym dôkazom a popisom životného cyklu huby prišiel v 1861 až nemecký vedec A. de Bary.

Protiútok

Tým sa dostávame k záverečným dejstvám príbehu. Od špekulácií talianskeho doktora Girolamo Fracastora z polovice 16. storočia, ktorý tvrdil, že choroby ako osýpky či kiahne sú prenášané maličkými „semenami“, cez mikroskop A. van Leeuwenhoeka o storočie a pol neskôr, po Louisa Pasteura, Josepha Listera a Roberta Kocha, ľudstvo pootvorilo dvere do sveta mikróbov a začalo chápať mechanizmus vzniku a prenosu pandemických chorôb. Zlatý vek bakteriológie otvoril Robert Koch, keď v 1877 izoloval anthrax bacillus. Do konca storočia sme poznali pôvodcov syfilisu, tetanu, lepry, škvrnitého týfusu, cholery, alebo tuberkulózy.

Poznať príčiny epidémií je však jednou vecou, vedieť ich zastaviť druhou. Pred objavením a rozšírením antibiotík pred a počas druhej svetovej vojny, bola jedinou formou ochrany vakcinácia. Kniha podrobnejšie opisuje boj proti pravým kiahňam. Variolácia – kontrolované nakazenie vírusom, vďaka ktorému získa telo po vyzdravení imunitu – ktorá sa dostala do Európy z Indie a Číny, cez Osmanskú ríšu, začiatkom osemnásteho storočia i prvé vakcinácie Edwarda Jennera o niekoľko desaťročí neskôr, sa stretali s odporom kvôli kultúrnym predsudkom, náboženským predstavám i ziskuchtivosti. Nový typ ochrany sa však šíril – aj vďaka tomu, že kiahne, na rozdiel od iných epidémií, postihovali rovnako chudobných aj aristokraciu. Medzi prvými očkovanými tak boli príslušníci kráľovských dvorov a politických elít.

Spoznanie pôvodcov chorôb a ich izolovanie urýchlilo vývoj vakcín. Keď v 30. a 40. rokoch dvadsiateho storočia pribudli antibiotiká, mohlo sa zdať, že epidémie ostanú vecou minulosti.

Odsúdení na spolužitie

Dorothy Crawford nemôže ponúknuť oslavnú ódu víťazstva modernej vedy nad prírodou, pretože nič také nenastalo. „S opatreniami verejného zdravotníctva, ktoré obmedzovali ich rozšírenie, vakcínami, ktoré im odmietali prístup do našich tiel a antimikrobiálnymi liekmi, ktoré ich zabíjali, začal začiatkom dvadsiateho storočia počet úmrtí spôsobených infekčnými chorobami konečne klesať. No napriek všetkým našim snahám, so 17 miliónmi mŕtvych ročne, čo je asi tretina všetkých úmrtí, patria mikróby stále medzi hlavných zabijakov.“ Od 80. rokov, s rozšírením HIV, začal počet dokonca stúpať.

Časť problémov je priamym dôsledkom nášho „úspechu“. Napríklad nadmerné používanie antibiotík spôsobuje vznik rezistentných kmeňov. Rastom populácie a intenzívnejšou a rýchlejšou dopravou sa planéta stáva megapolisom – v priebehu dní či hodín sa môže pôvodca choroby rozšíriť z novovyklčovaného pralesa do hlavných populačných centier. Potvrdzujú to prípady malárie v okolí londýnskeho či ženevského letiska, SARS a nové typy chrípky.

Záver ponúka viac otvorených otázok, než definitívnych odpovedí. Ich hľadanie by sa malo inšpirovať myšlienkou, ktorá sa vlastne celou knihou tiahne ako červená niť: pre mikróby sme súčasťou vonkajšieho prostredia, jednou z mnohých ekologických ník, v ktorých sa snažia prežiť. Mali by sme zľaviť z antropocentrizmu a naučiť sa vnímať podobne. Ako súčasť komplexného ekosystému planéty.