Najväčšou slovenskou čistiarňou je Ústredná čistiareň vo Vrakuni, ktorá bola budovaná s kapacitou maximálne pre milión obyvateľov. Stará sa o vodu z celej oblasti ľavého brehu Dunaja – od Lamača až po Podunajské Biskupice a Vrakuňu. Začala sa budovať v roku 1975, kompletnú prevádzku spustila v roku 1990.

„Druhou najväčšou čistiarňou na Slovensku je práve tá v Petržalke, ktorú začali budovať kvôli výstavbe vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Dovtedy neboli odpadové vody z Petržalky vôbec čistené,“ vysvetľuje Vladimír Kvassay, vedúci divízie Čistiarní odpadových vôd Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.

Po tom, čo v Gabčíkove vybudovali priehradu, sa rýchlosť prúdenia v Dunaji výrazne znížila. Tým sa zvýšilo riziko sedimentácie, čo ohrozilo podzemné vody, ktoré sa využívajú na pitie. V roku 1985 preto začali budovať čistiareň v Petržalke, a to pomerne veľkoryso, keďže sa z Petržalky malo stať sídlisko pre pol milióna ľudí.

Tretia bratislavská čistiareň sa nachádza v Devínskej Novej Vsi. Ako prvá na Slovenku prešla rekonštrukciou v roku 2000 na odstraňovanie nutrientov – fosforu a dusíka. To však znížilo jej kapacitu na polovicu, kvôli čomu ju v roku 2014 museli opäť zrekonštruovať.

Dobrodružstvá odpadovej vody

Čistiareň simuluje všetky procesy, ktoré prebiehajú v prírode. Najskôr musí voda prejsť mechanickým čistením, ktoré sa začína takzvaným lapačom štrku, kde sa z nej odstránia drobné kamienky. V prítokovom žľabe sa pritom nachádza veľká priehlbeň, v ktorej vplyvom sedimentácie padá štrk ku dnu, odkiaľ sa presúva do kontajnera.
Následne voda prechádza hrubými hrablicami s medzerami  desať, osem a štyri centimetre. Zachytené predmety sa zhrabujú na dopravný pás, ktorý ich odnesie do kontajnera.

Proces čistenia vody začína odstránením veľkých kusov odpadu, ktorý sa zachytáva v hrubývh hrabliciach, archív: BVS

Každá čistiareň je lokalizovaná na čo najnižšom mieste, aby mohla využiť prirodzenú gravitáciu. Po odstránení veľkých kusov odpadu sa voda v čerpacích staniciach zdvihne o osem až desať metrov. Takto zdvihnutá preteká cez jemné hrablice, ktorých štrbiny majú tri až šesť milimetrov a zachytia skoro všetko, čo vo vode pláva. Tyčinky do uší však napríklad prejdú aj „milimetrovou“ štrbinou.

Zachytený odpad (takzvané zhrabky) opäť končí na dopravnom páse, ktorý ho odsunie do práčky. Práčka vyperie organické znečistenie, ktoré potom vo vode putuje ďalej a zhrabky sa vylisujú a odvezú na skládku odpadu.

Na organických nečistotách si pochutia baktérie

V takto očistenej vode stále zostáva množstvo zrniečok, ktoré tam nemajú čo robiť. Preto voda prechádza lapačom piesku, ktorý zachytí aj to najjemnejšie anorganické znečistenie. Podobne ako pri štrku, padá aj piesok vplyvom gravitácie ku dnu, odkiaľ putuje do práčky piesku. Tá z neho opäť odstráni organické znečistenie, aby sa mohlo ďalej využiť v biologickej časti procesu na takzvanú denitrifikáciu, čo je odstránenie celkového dusíka.

Voda po tomto prichádza do posledného stupňa mechanického čistenia – do usadzovacej nádrže, kde ku dnu klesne všetko nerozpustné organické znečistenie, ktoré je vlastne primárnym, tzv.surovým kalom. Zhrabovacie zariadenie ho presunie do kalových priehlbní, odkiaľ ho čerpajú pre ďalšie využitie.

Po mechanickom očistení voda výrazne zmení farbu z hnedej na zelenkavú, pričom v nej už zostáva len rozpustený organické znečistenie Jej cesta odtiaľ pokračuje do biologickej časti čistiarne, takzvanej aktivačnej nádrže.

V aktivačnej nádrži sa na čistení odpadovej vody podieľa desať až dvanásť druhov mikroorganizmov. V čistiarni im pritom dodávajú kyslík, vďaka ktorému sa množia a rastú. Tak vzniká aktivovaný kal, zmes vody a mikroorganizmov.

Prvou časťou aktivačnej nádrže je regenerácia . Mikroorganizmy počas nej doslova vyhladujú, po čom prichádza anaeróbna časť, kde už mikroorganizmy nedostávajú kyslík, ale potravu – odpadovú vodu. Po anaeróbnej časti nasleduje denitrifikačná časť, kde mikroorganizmy kyslík potrebný k svojmu životu čerpajú z dusičňanov. Vtedy dochádza k nitrifikácii, počas ktorej mikroorganizmy čistia vodu od znečistenia. Voda postupne odchádza do dosadzovacej nádrže, kde kal s mikróbmi padá ku dnu a vyčistená voda sa cez potrubie dostáva do odtoku a vodných tokov.

Kde sú fosfor a dusík, tam nie je život

Pri vstupe do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala do roku 2010 zrekonštruovať všetky čistiarne dopadových vôd pre viac ako 10 000 obyvateľov tak, aby odstraňovali aj takzvané nutrienty – fosfor a dusík. Predchádzajúce výskumy totiž odhalili, že čistiarne síce vodu vyčistia perfektne, ale v jazerách, či riekach, kam sa voda vypúšťa, nie je život.

Fosfor a dusík sú totiž potravou pre sinice a riasy. Ak sa zvýši ich výskyt v rieke, naruší sa potravinový kolobeh a dochádza k ich premnoženiu. Premnožené riasy navyše spotrebovávajú kyslík, ktorý je nevyhnutný pre život ostatných vodných živočíchov. Tento jav sa nazýva eutrofizácia.

Bolo preto nevyhnutné objaviť metódu, ako nutrienty z vody odstrániť. V čistiarňach sa začal využívať síran alebo chlorid železitý, ktorý zráža fosfor. Odstránenie fosforu však do jazier a riek život neprinavrátilo a opätovný výskum preukázal, že na vine je prítomnosť ešte väčšieho nutrientu – dusíka. O jeho odstránenie sa teraz starajú denitrifikačné baktérie.

Bratislave sa vďaka novej metóde podarilo záväzok splniť začiatkom tohto roka, kedy Ústredná čistiareň vo Vrakúni a petržalská čistiareň ukončili rekonštrukciu, aby spĺňali normy Európskej únie.

Pohľad na čistiareň v Petržalke, archív: BVS

Vodu z čistiarne si do pohára nenalejeme

Vladimír Kvassay vysvetľuje, že vyčistená odpadová voda nie je pitná voda. „Pri procese čistenia odstraňujeme zhruba 80 % dusíka, cca toľko isto fosforu.“ V odpadovej vode sa však nachádzajú aj látky, ktoré klasická biologicko-mechanická komunálna čistiareň nie je schopná odstrániť.

Obrovským problémom je napríklad aj splachovanie dámskych intímnych potrieb, ako aj nepoužitých liekov, či antikoncepcie. Medikamenty majú potom vplyv aj na vodnú flóru a faunu.

Časť látok dokážu v čistiarni naviazať na kal. Ak by sme chceli odstrániť všetky látky, museli by sme vodu vystaviť vysokým dávkam UV žiarenia, po čom by musela prejsť ďalšími filtrami a podobne.

Takáto čistiareň existuje napríklad v Nemecku. V poslednej fáze čistenia pritom voda prechádza  cez nádrže o veľkosti futbalového ihriska, pričom hladina dosahuje len 20 centimetrov a na strope sa nachádzajú UV lampy. Vodu z nej potom vypúšťajú do rekreačnej zóny, kde sa ľudia chodia kúpať. Vladimír Kvassay ale upozorňuje, že na takúto prevádzku by sme už potrebovali malú elektráreň.

Slovenskí výskumníci sa napriek tomu snažia vyvinúť systém, ktorý by odpadovú vodu vyčistil dôkladnejšie. Skúmanie odpadovej vody pritom môže mať aj ďalší úžitok. Vedci z Ústavu chemického a environmentálneho inžinierstva FCHPT STU už od roku 2013 napríklad pravidelne mapujú výskyt drog a liekov v odpadových vodách, čo im pomáha identifikovať nové omamné látky na trhu, či dokonca určiť ich zdroj.

Faktom ale ostáva, že si sami v podstate sťažujeme cestu k čistejšej planéte. „Vždy sa ľahšie odstráni príčina, ako dôsledok. Ak by sme sa správali ekologicky, problémov by bolo oveľa menej,“ myslí si Vladimír Kvassay.