Veda sa dá robiť aj na úrovni divadla. Ústav divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied spustil pred dvoma rokmi projekt s názvom „Umelecké a spoločenské funkcie súčasného slovenského divadla“.

Projekt sa v súčasnosti prehupol už do druhej polovice. Riešiteľský kolektív už publikoval štúdie napríklad o konkrétnych umeleckých súboroch, o výrazných tvorivých osobnostiach, alebo o transformácii slovenského divadla a reflexii divadelnej tvorby, vysvetľuje vedúci projektu doktor Andrej Maťašík.

Vedci taktiež usporiadali verejnú prezentáciu s odbornou diskusiou s umelcami a len pred mesiacom konferenciu za medzinárodnej účasti.

„Zámerom projektu je charakterizovať estetický, umelecký a spoločenský prínos slovenského divadelného umenia na konci 20. a začiatku 21. storočia, nakoľko táto problematika nebola doteraz komplexne a systematicky riešená,“ píše sa v anotácii projektu.

Rozvoj metafory

„Divadlá v celej východnej Európe majú za sebou veľmi turbulentné dvadsaťročie,“ tvrdí Maťašík.

Jedným z výstupov projektu je štúdia „Slovenské divadlo v prostredí spoločnosti - od 80. rokov 20. storočia po dnešok“, ktorá vyšla v časopise Slovenské divadlo.  

Podľa nej bolo divadlo v období normalizácie ovplyvnené najmä socialistickým realizmom, ktorý presadzoval napríklad dostupnosť umenia pre široké masy, ale napríklad tiež vyzdvihoval výchovnú a zábavnú funkciu divadla pred umelecko-estetickou funkciou.

Ďalšou charakteristickou črtou tohto obdobia, ktorú spomína autorka štúdie doktorka Dagmar Podmaková, bolo centrálne riadenie umenia z ministerstva kultúry.

Potvrdzujú to aj slová Maťašíka. „Povojnová éra budovania socialistickej spoločnosti na jednej strane neobyčajne zvýšila spoločenský status divadelného umelca, na druhej strane však centralizácia nepriala diverzifikácii poetík a cenzorská prax obmedzovala dramaturgický rozhľad.“

Zaujímavý však je napríklad rozvoj metafory, ktorá sa do roku 1989 stala najčastejším výrazovým prostriedkom na zobrazenie stavu, názoru, či obsahu. Divák tiež začal chápať význam posolstva, takže divadlo tak nadobudlo rozmery spoločenskej funkcie.

Hľadanie cesty

Okolo roku 1989 sa javiská stali tribúnami na vyjadrenie politickej slobody a predstáv o budúcnosti. Divadlo získalo novú politickú funkciu, keďže diváci stotožňovali hercov s predstaviteľmi nežnej revolúcie. Po revolúcii sa politická funkcia začala zase oslabovať.

Začalo sa nová epocha divadla, ktorá priniesla väčšiu profesionalizáciu divadla, ale aj nové problémy. „Súčasný pluralizmus foriem a štýlov vyzrel len u málo tvorcov (Roman Polák). Mnohých zlákala komercia, ľahší žáner,“ píše Podmaková v štúdii.

Slovenské divadlo svoju tvár akoby stále hľadalo a zatiaľ si cestu nenašlo ani na európske javiská. Chýba širší spoločenský kontext inscenácií. „Spoločenské a umelecké funkcie divadla nemôžu byť odtrhnuté od celej spoločnosti, mali by sa formovať spolu s ňou,“ kriticky uzatvára autorka.  

Maťašík zase upozorňuje na iný problém - nedostatok financií. „Dodnes sa napríklad reprezentanti občanov v mestských zastupiteľstvách - s výnimkou Žiliny a Rožňavy - nenaučili, že ich povinnosťou nie je len financovať mestskú políciu, odvoz odpadkov a letnú plaváreň, ale že ich vizitkou je aj to, či v meste pravidelne hráva divadlo,“ hovorí.

„Divadlá musia znižovať náklady aj obmedzovaním počtu umeleckých, administratívnych a technických zamestnancov, čo má priamy vplyv aj na reálnu schopnosť tvoriť nové inscenácie,“ dodáva.

Podľa Maťašíka má divadlo dnes aj akúsi humanizačnú funkciu, ktorá narastá práve pri prechode od socializmu ku kapitalizmu. Veľa ľudí sa napríklad zaujíma o divadlo z dôvodu, že môžu sledovať príbehy iných ľudí, v iných dobách a iných krajinách a získavať skrz metaforické obrazy inšpirácie ako reagovať na rozličné životné situácie.

Zatiaľ sa ukazuje, že jednou z dominánt záverečného výstupu celého výskumu bude výrazná reštrukturalizácia spoločenských priorít a strata výsadného a privilegovaného postavenia divadelnej tvorby.