Ako ste sa po absolvovaní Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave vlastne dostali  na doktorandské štúdium v USA?
Súhrou náhod a šťastia. Keď som končil doktorandské štúdium, rozmýšľal som kam ďalej a zároveň som si chcel vyskúšať vedu mimo Slovenska. Môj bývalý kolega z laboratória už vtedy pôsobil v National Institutes of Health (NIH) v USA, tak som mu napísal e-mail s otázkou, či náhodou nehľadajú postdoktoranda. O pár dní som dostal odpoveď v štýle: „Príď na pohovor“.

Do akého projektu ste nastúpili?
Táto e-mailová komunikácia sa odohrala medzi Vianocami a Novým rokom a v polovici januára som už letel do Ameriky na pohovor, ktorý sa ukázal ako úspešný.

Bol to projekt v laboratóriu zameranom na štúdium extraceluárnych proteáz. Sú to proteíny na povrchu bunky, ktoré majú schopnosť štiepiť iné proteíny. To je dôležité napríklad pre zrážanie krvi, ale ukazuje sa, že figurujú aj pri mnohých iných procesoch. Laboratórium, do ktorého som prišiel, sa sústreďuje na vyrábanie a štúdium myších modelov pre rôzne ľudské ochorenia.

Ako také vyrábanie myších modelov prebieha?
Vedci vyrobia geneticky modifikovanú myš, ktorá napríklad nemá funkčnú jednu z týchto proteáz. Ja som napríklad pracoval na proteáze, ktorá sa volá matriptáza. Napriek dvadsiatim rokom štúdia sa doteraz nevie, čo presne robí. Ak sa však vyrobí myš, ktorá ju nemá, zomrie krátko po narodení. Nefunguje jej totiž v koži bariéra, ktorá za normálnych okolností okrem iného zabraňuje prílišnému odparovaniu vody z organizmu.

Postupne sa ukázalo, že táto proteáza nie je dôležitá len v koži, ale aj v rôznych iných orgánoch ako napríklad v slinných žľazách, čo bolo aj ďalšou časťou môjho výskumu. Ak myš túto proteázu v slinných žľazách nemá, tak stráca schopnosť produkovať sliny.
Ďalším štúdiom matriptázy sme ukázali, že plní veľmi dôležitú funkciu aj pri vytváraní bariéry v hrubom čreve. Určite si vieme predstaviť, že hrubé črevo je plné toxínov a baktérií. Ak organizmus stratí schopnosť vytvárať izoláciu medzi tkanivom hrubého čreva a jeho vnútorným obsahom, tak to spôsobuje veľmi rýchlu infekciu a cyklus zápalov. Bunky, ktoré dlhodobo existujú v prítomnosti zápalových faktorov, sa dokážu veľmi jednoducho a rýchlo transformovať zo zdravých na rakovinotvorné.

Aká dlhá cesta vedie od myšieho modelu k liečeniu ľudských ochorení?
Práve vďaka myším modelom môžeme študovať ľudské ochorenie, ktoré sa prejavuje veľmi podobne, či už je to porucha tvorby slín, rakovina hrubého čreva alebo iné.  Štúdiom jednoduchšieho organizmu, akým je myš, môžeme lepšie pochopiť, ako biológia a bunky fungujú u ľudí. A ak lepšie pochopíme, ako fungujú, tak môžeme lepšie dizajnovať terapiu, ktorá pomôže toto ochorenie vyliečiť. Avšak cesta od vytvorenia myšieho modelu ľudského ochorenia k novému lieku je veľmi dlhá. 

Prečo ste sa rozhodli z tohto výskumu odísť?
Keď som dokončil projekt s rakovinou hrubého čreva, bol som v tomto laboratóriu už 4 roky. Po štyroch rokoch je zdravé zmeniť tému a prostredie.

Prečo? Ľudia bežne strávia v tom istom zamestnaní aj oveľa viac rokov.
V laboratóriu sa človek za ten čas naučí viac menej všetko, čo sa dá a čo môže. Pokiaľ nechce, aby bol konkrétny výskum jeho celoživotným poslaním, je dobré zmeniť prostredie, aby sa obohatil o nové skúsenosti a naučil sa nové techniky. Ja som dospel k záveru, že ma zaujíma téma ľudských ochorení a možnosť pomôcť ľuďom, ktorí nimi trpia. Ako som spomínal, myší výskum je príliš základný a jeho aplikácie do skutočného života sú aj za ideálnych podmienok vzdialené desiatky rokov. Ja som túžil robiť niečo, čo by malo priamy dopad na ľudí. Rozhodol som sa teda presunúť od základného ku klinickému výskumu.

     Peter Kosa prezentuje svoje výsledky na meetingu v San Franciscu, foto: archív Petra Kosu

Ako ste sa na tejto ceste dostali od rakoviny hrubého čreva k výskumu neurologických ochorení?
Objavil som inzerát laboratória s touto témou, ktoré hľadalo niekoho so skúsenosťami v molekulárnej biológii. Ten inzerát sa mi zapáčil a hneď som bol presvedčený, že to skúsim. Až po dočítaní som si všimol meno človeka, ktorý to inzeroval. Meno Bibiana Bieleková mi znelo veľmi slovensky, čo sa neskôr ukázalo ako pravda. Tak som teda doktorke Bielekovej napísal e-mail, ona ma pozvala na pohovor a povedala si, že to so mnou skúsi. Jej laboratórium bolo takisto na NIH a tak som tam začal svoje druhé postdoktorandské štúdium, tentoraz v oblasti neurologických ochorení – konkrétne štúdium roztrúsenej sklerózy.

Ozvať sa na inzerát znie viac ako zo zoznamky, než z laboratória. Hľadajú sa takto špecialisti bežne?
Áno, väčšina laboratórií uverejňuje takéto oznamy s pozíciami a požiadavkami. V Amerike je však veľmi dôležité mať kontakty. Nemyslím v zmysle klientelizmu, ale je fajn mať niekoho, kto na vás môže dať šéfovi laboratória dobrú referenciu. Tá je v USA 100x silnejšia ako kvetnato znejúci životopis a zoznam publikácií. Pokiaľ šéf laboratória takúto referenciu nemá, je pre neho ťažké investovať peniaze do toho, aby niekoho priviedol napríklad z Európy do USA na pohovor.

Čiže aby, obrazne povedané, investoval do mačky vo vreci.
Presne tak, pretože ďalšia vec špecifická pre USA je, že papier znesie všetko. Ľudia veľakrát píšu do životopisov aj veci, ktoré sú poriadne prifarbené. Takže osobné odporúčanie je naozaj oveľa cennejšie ako kus papiera.

Akú šancu má potom napríklad mladý doktorand zo Slovenska, ktorý tam nikoho nepozná?
Netvrdím, že to funguje len takto. To že vás nikto neodporučí, neznamená nulovú šancu, ale ak áno, je to veľké pozitívum.

Vráťme sa späť k výskumu roztrúsenej sklerózy. Čomu sa v laboratóriu doktorky Bielekovej venujete?
Naše laboratórium sa hýbe dvoma smermi. Máme klinickú a vedeckú časť, pričom obe sú navzájom prepojené. V klinickej časti máme tri štúdie, ktoré testujú tri potenciálne nové liečivá pre roztrúsenú sklerózu.

Ako takéto testovanie prebieha?
Máme stovky pacientov, ktorí si sem prichádzajú ďalšími testami potvrdiť diagnózu stanovenú lekárom. V prípade že je potvrdená a spĺňajú všetky podmienky, môžu vstúpiť do klinickej štúdie a tým pádom získať liečbu zadarmo, keďže štúdia je financovaná z NIH.

Od týchto pacientov tiež zberáme vzorky, ktoré následne analyzujeme a snažíme sa o dve veci. Jednak porozumieť tomu, ako toto ochorenie vzniká a čo sa deje v tele pacienta, pretože stále nevieme, čo roztrúsenú sklerózu spôsobuje. Hľadáme tiež spôsob, ako presnejšie diagnostikovať pacientov pomocou biomarkerov.

Prečo je roztrúsená skleróza aj po rokoch výskumu stále dosť neprebádané ochorenie?
Keďže ide o ochorenie centrálnej nervovej sústavy, je ťažké zistiť, čo sa deje. Na rozdiel od iných ochorení, keď zoberieme pacientovi vzorku krvi a pozrieme sa na glukózu alebo iné biomarkery, tak u roztrúsenej sklerózy to nefunguje. Vzorka krvi nám nepovie, čo sa presne deje v mozgu, pretože je značne izolovaný od zvyšku tela. Preto odoberáme mozgovomiechový mok, ktorý mozog obmýva. Je to najbližšie, ako sa k nemu vieme bez biopsie dostať.

Doktorka Bibiana Bieleková prevádza na Petrovi Kosovi vyšetrenie mozgovomiechového moku, foto: archív Petra Kosu

 Aké prejavy má roztrúsená skleróza?
Je to veľmi rôznorodé ochorenie, podobne ako rakovina. Existujú rôzne typy roztrúsenej sklerózy a každý z nich sa prejavuje rôznymi symptómami. Okrem kognitívnych príznakov, ako sú strata pamäti alebo orientácie, je tam množstvo ďalších ako strata motorických funkcií, problémy s udržaním stolice, koordináciou a tak ďalej. Súvisí to s tým, ktoré časti mozgu a miechy sú ochorením postihnuté.

Spomenuli ste už dvoch slovenských kolegov, ktorí v Amerike robili výskum v biomedicíne. Je to podľa Vás odvetvie, v ktorom sme „svetoví“?
Priznám sa, že nemám veľa informácií o tom, ako úspešní sú Slováci v iných oblastiach, ale z času na čas sa v novinách objavia články o tom, ako mladí Slováci prerazili vo svete, takže určite máme šikovných ľudí aj inde. Čo sa týka biomedicínskeho výskumu, tak mám pocit, že Slovensko má svetu čo ponúknuť. Nie len vo forme šikovných mladých ľudí, ktorí vycestujú do zahraničia, ale aj vo forme vedcov, ktorí robia biomedicínsky výskum na Slovensku a sú v ňom konkurencieschopní v celosvetovom meradle.

Sledujete vývoj biomedicínskeho výskumu na Slovensku?
Sporadicky, ale z času na čas zachytím informácie, ktoré ma veľmi potešia. Napríklad keď terajšia vedúca Katedry biochémie, docentka Mikušová, zaznamenala veľký úspech s jej laboratóriom, ktoré sa venuje štúdiu mykobaktérií a tuberkulózy. V spolupráci s vedcami v USA publikovali štúdiu v jednom z najprestížnejších vedeckých časopisov Science. To sú úspechy slovenskej vedy, ktoré ma veľmi tešia.

Biomedicína je aj jednou z oficiálnych priorít slovenskej vedy a vzniká u nás niekoľko jej centier. Neplánujete za takýchto okolností návrat späť na Slovensko?  
Nikdy som návrat nevylúčil, mám tam celú rodinu, čiže bolo by príjemné vrátiť sa. Mám však pocit, že výskum, ktorému sa momentálne venujem, zatiaľ na Slovensku nie je možný.  To čo robím, ma naozaj baví a mám tu na to ideálne podmienky. Napriek tomu, že mi chýba rodina, je, myslím, môj pobyt v USA správne rozhodnutie.

Na čele laboratória, v ktorom momentálne pôsobíte, stojí doktorka Bieleková. Aké to je pracovať so Slovenkou v USA?
Musím sa priznať, že okrem veľmi zriedkavých príležitostí spolu komunikujeme v angličtine, takže ani veľmi nemám pocit, že pracujem pod vedením Slovenky. Okrem toho veľká časť ľudí, ktorí pracujú na NIH, sú vedci z celého sveta, takže medzinárodný kolektív berieme ako samozrejmosť.

Viete aj o ďalších slovenských profesionáloch, ktorí pracujú na NIH?
Presné číslo neviem, ale je nás tu niekoľko desiatok. Nie všetci sa navzájom poznáme, ale je to vcelku veľká komunita. Čo si veľmi vážim, sú čoraz pravidelnejšie akcie na Slovenskej ambasáde vo Washingtone. Ambasáda má evidentne veľký záujem na tom, aby sa slovenskí profesionáli, ktorí žijú v tejto oblasti, navzájom stretávali, vymieňali si informácie a zároveň vytvorili nejaký kanál medzi nami v Spojených štátoch a vedcami na Slovensku, aby sme si vedeli navzájom pomôcť. Slováci sú ako vedci v USA vysoko cenení a myslím, že ak funguje komunikácia medzi Slovenskom a Spojenými štátmi intenzívne, tak sem môžeme pritiahnuť mnoho mladých ľudí, ktorí by si z pobytu v USA dokázali veľa odniesť.

Peter Kosa v laboratóriu, foto: archív Petra Kosu

Čo by ste odporučili mladým začínajúcim  vedcom, ktorí si chcú vyskúšať prácu v zahraničí?
Neviem presne, aká je mentalita terajšej mladej generácie, ale keď som ja začal uvažovať o tom, že pôjdem do USA, mal som pocit, že chlapec z Prírodovedeckej fakulty sa nemôže len tak dostať na NIH. Až postupne som si uvedomil, že máme naozaj svetu čo ponúknuť a že na Slovensku produkujeme množstvo kvalitných vedcov. Čo mi vtedy chýbalo a snáď to už mladým ľuďom až tak nechýba, bolo zdravé sebavedomie.  Čiže odporúčal by som, aby si boli vedomí svojich schopností, toho čo v živote dosiahli a patrične to prezentovali.

Môžete byť génius, ale ak to nedáte svetu zdravým spôsobom najavo, môžete si zmariť mnohé šance. Samozrejme, svoje kvality potom treba aj dokázať tvrdou prácou.

Slovenská veda mala dosť dlho problém s nedostatkom peňazí a v súčasnosti je z veľkej časti financovaná z eurofondov. Aký systém financovania vedy funguje v USA?
NIH je v Spojených štátoch najväčšou vládnou agentúrou, ktorá podporuje vedu a výskum. Jej ročný rozpočet je okolo 30 miliárd dolárov. Z tohto rozpočtu zhruba 10% zostáva pre vedcov, ktorí pracujú priamo na NIH a vyše 80% je rozdelených vo forme grantov. Okrem toho tu existujú ďalšie menšie agentúry, ktoré sú financované z federálneho rozpočtu, ale veľmi významnú úlohu tu plní súkromný sektor. Nedávno som si pozeral čísla a za posledných 20 rokov sa podiel súkromného sektora takmer zdvojnásobil v porovnaní s financiami, ktoré idú do vedy z federálneho rozpočtu. Firmy, ktoré sa venujú biomedicínskemu výskumu, investujú veľké peniaze do vedy a výskumu.

Čo ich k tomu motivuje?
Profit. Ten zásadný rozdiel medzi federálnou a súkromnou finančnou podporou je v tom, že veľká časť federálnej podpory ide do základného výskumu. Čo sa týka súkromných firiem, tak tie investujú do aplikovaného výskumu a do liečiv, ktoré môžu potenciálne priniesť zisk.

Ako funguje táto symbióza verejného a súkromného sektora?
Firmy majú jednak svoj vlastný výskum, so svojimi špičkovými vedcami, ale zároveň je tu veľa partnerstiev s univerzitami alebo laboratóriami, medzi ktoré patrí napríklad aj to naše. Máme partnerstvo s firmami, ktorých lieky používame v našich klinických štúdiách. Tie sú na trhu používané na liečenie iných ochorení, ale my sa ich snažíme uplatniť aj pre roztrúsenú sklerózu. Firma má teda s nami partnerstvo, ale výskum prebieha na NIH.

Nespomínali ste, že NIH je financovaný vládou?
Neviem presné čísla, ale čo sa týka NIH, tak mať peniaze zo súkromných firiem je skôr výnimka ako pravidlo. Väčšina laboratórií funguje z vlastného rozpočtu, ktorý dostanú od NIH a výhoda v porovnaní s univerzitami a inými inštitúciami je v tom, že spôsob hodnotenia výskumu na NIH je retrospektívny.

Čo to znamená?
Každé laboratórium má 4 – 5 ročné obdobie, počas ktorého robí vedu a produkuje výsledky. Na jeho konci príde veľké vyhodnotenie výsledkov, na základe ktorého potom dostanete peniaze na ďalšie obdobie.

Pri grantoch musíte predložiť návrh toho, čo chcete robiť a podložiť ho množstvom predbežných výsledkov, kým my môžeme robiť v podstate, čo chceme. Dôležité je, aby to fungovalo. Tento systém nám dáva veľkú slobodu bádať na čomkoľvek, čo je podľa nás dôležité. V tomto je NIH vo svete veľmi unikátne a aj vďaka tomu je to miesto, kde sa zrodilo veľa unikátnych myšlienok a laureátov Nobelových cien.

Peter Kosa absolvuje neurologické vyšetrenie ako zdravý dobrovoľník v klinickej štúdii, foto: archív Petra Kosu

Slovenskí vedci sa často sťažujú na to, že ich priveľmi zaťažuje administrácia grantov, ktoré ich financujú. Je to v USA riešené inak?
Áno, sú na to zriadené samostatné oddelenia. Vedci nie sú úradníci a potrebujú administratívnu podporu projektov.  Ak trávia 80% času administratívou grantu, tak im nezostáva veľa času na samotný výskum. To by mal robiť človek, ktorý rozumie tomu, ako majú byť veci napísané, lebo aj na tom môžu stroskotať mnohé dobré projekty. Neviem ako v Európe, ale v USA je v tejto oblasti obrovská konkurencia. Ako som povedal, 80% z rozpočtu NIH ide na granty a úspešnosť aplikácií sa pohybuje okolo 15%. Zvyšok aplikantov skončí bez peňazí.

Čo vy, pri pohľade zvonku, pokladáte za najväčší problém, s ktorým sa momentálne borí  veda na Slovensku?
Jedna z vecí je, že na Slovensku sa rozmohla tradícia vytvárania centier excelentnosti. To je síce fajn, ale my tých centier máme viac ako Nemci. Centrá excelentnosti by mali byť výrazne podporované miesta, kde sa robí špičková veda a tým pádom by ich malo byť naozaj zopár. Inak sa peniaze, ktoré sú pre nich určené, rozdrobia a tie najšpičkovejšie pracoviská nedostávajú dosť na to, aby boli produktívne. Okrem množstva centier excelentnosti  máme na Slovensku aj množstvo univerzít, ktorých je tiež na rozmery Slovenska podľa mňa priveľa. Niekedy mám pocit, že tu každý chce byť profesor, mať vlastné laboratórium, výskum či univerzitu. Tadiaľ cesta nevedie, pre pokrok vedy musíme spolupracovať, nie sa drobiť.

Znamená to, že máme viac centier excelentnosti ako Nemci, že sme k svojim výsledkom málo kritickí?
Pri hodnotení sa musíme otvoriť svetu. Aby to nebolo tak, že sa hodnotíme na Slovensku medzi sebou, ale v rámci svetových štandardov. Pretože my máme špičkových vedcov, ktorí sú v svetovom meradle konkurencieschopní, tak prečo by sme sa neporovnávali so svetom? Prečo nepozývať zahraničných odborníkov, aby prednášali na univerzitách a boli súčasťou komisií, ktoré rozhodujú, či niekto bude profesorom alebo docentom?

Pretože, ktorí ľudia nemajú strach otvoriť sa svetu? Tí, ktorí sú konkurencieschopní. Tí menej schopní sa tomu zubami nechtami bránia, lebo by sa zistilo, že až takí excelentní nie sú.