V rámci vášho výskumu sa snažíte zapnúť mechanizmy, ktoré sú u cicavcov vypnuté, pretože ich nahradili vyššie imunitné odpovede. Prečo je to dôležité?
Hľadanie akýchkoľvek protivírusových a enterovírusových látok je stále veľmi dôležité, keďže vírusy nemajú svoje „antibiotiká“ ako napríklad baktérie. Nakoľko tento mechanizmus funguje aj na iné imunity, bude snáď, fungovať aj u ľudí.

Mohli by sme sa vďaka tomu pri vírusových ochoreniach „samoliečiť“?
Pri enterovírusovej infekcii áno. Máme sen, že by šlo o enzým vo forme tabliet, ktorý by bol schopný nájsť špecifické vírusové RNA. Bola by to cielená liečba fungujúca ako vrodená imunita.

Pri novorodencoch predstavujú enterovírusy najväčšie nebezpečenstvo. Toto by pre nich mohla byť neškodná liečba, bez vedľajších efektov.

Aké sú vaše úlohy v rámci projektu?
V minulosti sme vytvorili model zameraný na enterovírusy, o ktorom sme publikovali aj úspešnú prácu. Teraz by sme chceli vidieť ako bude fungovať, keď ho aplikujeme na myši, čo je takzvaný „myšací model“, a ako naň budú naše vírusy reagovať.

Budeme sledovať všetky parametre a ukazovatele, ktoré vedú k tomu, či sa vírus replikuje, ako aj imunitnú odpoveď, zmeny v orgánoch a podobne.

Na tomto projekte sa mi páči, že dáva priestor vedeckej kreativite. Keď píšeme iné projekty, tak musíme presne uvádzať koľko skúmaviek použijeme a podobne, čo je dosť nereálne, pretože biologický výskum sa stále neočakávane mení.

My máme voľnosť sledovať vývoj a prispôsobiť sa mu. S istou mierou kreativity podľa mňa prídu dôležité objavy rýchlejšie.

Ako ste sa dostali do ERC projektu, ktorý vedie Ústav molekulárnej genetiky českej Akadémie vied?
Bývalý spolupracovník zo Švédka ma vďaka spomenutým myšacím modelom odporučil Petrovi Svobodovi, ktorý projekt vedie. Pôvodne sme mali mať s českou Akadémiou vied iba subkontrakt na expertízu, no po dodaní podkladov sa nás rozhodli zapojiť  ako partnera.

Aké sú najznámejšie enterovírusy a čo o nich vieme?
Známe enterovírusy sú napríklad detská obrna, slintačka a krívačka alebo niektoré typy chrípky. Keď lekári hovoria, že máte nejakú neznámu virózu, pričom máte trochu zvýšenú teplotu a tečie vám z nosa, tak to obyčajne býva niektorý z týchto enterovírusov.

Problém je v tom, že tieto vírusy majú širokú pôsobnosť a môžu infikovať pankreas, srdce, či mozog. Stáva sa to keď má človek slabý imunitný status, alebo genetickú predispozíciu.

Ako sa pred nimi môžeme efektívne chrániť? S vírusmi prichádzame do styku relatívne bežne...
Umývať si ruky a jedlo. To je najdôležitejšia prevencia.

Teraz robíme v spolupráci s Úradom verejného zdravotníctva štúdiu, v ktorej skúmame aj rekreačné jazerá a termálne kúpaliská. Teplá voda je totiž pre rozmnožovanie vírusov ideálna. Ale to sú zatiaľ iba teórie. Hlavne si treba umývať ruky.

Čiže neplatí to, že si netreba tak často umývať ruky, lebo to buduje imunitu?
Nie, treba si ich umývať.

Vírusy väčšinou vzbudzujú oveľa väčší strach ako baktérie. Je to opodstatnené?
Proti baktériám sa dá bojovať antibiotikami. Vírusy však takúto liečbu nemajú.

Ďalšia vec sú mutácie a rekombinácie. Vírusy ich majú oveľa viac ako baktérie a priebeh ochorení je potom horší. 

Tiež môžu byť perzistentné, ako je napríklad herpes. To znamená, že ich RNA alebo DNA môže zostať niekde v organizme. To sa týka aj enterovírusov.

Dlho prevládal názor, že ak človeku prejde infekcia, je zdravý. To platilo napríklad pre ovčie kiahne. Pritom vedľajšie infekcie sú pri vírusových ochoreniach tiež rovnako nebezpečné. Pri spomínaných kiahňach to môže byť napríklad reuma.

Shubhada Bopegamage pracuje v laboratóriu s myšami, zdroj fotografie: archív Shubhady Bopegamage

Prečo ste si vo vedeckej kariére vybrali práve enterovírusy?
Štúdium som skončila v Indii a už počas neho som sa venovala vírusom.  Vtedy ma viac fascinovali tie onkologické, no keď som pracovala v národnom virologickom ústave v indickom meste Pune, tak sme tam mali veľkú epidémiu zápalu očí.

Ako mladej vedkyni mi dali spracovať stovky vzoriek. Bol to nový enterovírus a súťažili sme s Bombajom a Japoncami o to, kto ho ako prvý izoluje a následne sme ho porovnávali.

Potom som išla do Moskvy na doktorandské štúdium. Tam som pracovala s myšami s dvojvláknovou RNA a proteuvírusmi, čiže sa to všetko spojilo.

Na všetkých dverách ústavu vám svietia nálepky „Pozor biologické nebezpečenstvo“. Ako sa to premieta do vašej práce?
Máme presne určené postupy, aby sme neinfikovali samých seba, alebo aby sme nedoniesli inú kontamináciu a baktérie do laboratória. Keď spracúvame klinický materiál, musíme dávať pozor aj na to, aby sme experimentálne a klinické vzorky nespracovávali spolu.

Musím poklopať, zatiaľ sme nemali prípad, že by sa niekto nakazil laboratórnu infekciou. Používame masky aj rukavice, ale tie podmienky nie sú také prísne, ako keby sme boli BSL štvorka.

Čo je to BSL?
Stupne biologickej ochrany (z anglického Bio Safety Level, poznámka redaktora).  Enterovírusy sú stupeň dva . Pri nej stačí, aby sme mali sterilné podmienky, laminárny box a rukavice, cez ktoré sa neinfikujeme. Nemusíme nosiť špeciálne kombinézy a sprchovať sa pri každom vstupe a výstupe z laboratórií. Napríklad sprchy máme iba v zverinci. Tam by nám stačilo urobiť pár úprav a boli by sme na úrovni BSL 3.

Aké vírusy môžete s „dvojkovou“ ochranou skúmať?
Patrí sem napríklad chrípka, alebo aj taký SARS. Momentálne „známa“ ebola je pod štvorkou –čiže najvyšším stupňom ochrany. Existuje zoznam a zaradenie takýchto vírusov, ktorý je schválený EÚ a ministerstvom zdravotníctva SR. Problémom je aj to, keď chcete skúmať vírus v krajine, v ktorej sa vôbec nevyskytuje. Na to potrebujete špeciálne povolenie.

Keď sme rekonštruovali laboratórium, tak som sa bola pozrieť ako to funguje vo Švédsku a v Indii. Laboratórium s BSL 4 napríklad musí mať kamery...

Kvôli čomu?
Aby ľudia zvonku videli, či sa vedec vo vnútri náhodne neinfikoval, nestala sa havária, alebo sa niekto nezranil a podobne. Sú to veľmi striktné a náročné postupy, na ktoré nemáme vybavenie.

Dá sa výskum v krajinách, v ste pôsobili a na Slovensku porovnávať?
Vedci sú myslím všade rovnakí. Veľmi striktná a vysoká pracovná morálka bola napríklad v Holandsku. Dosť pozorne sledovali ako dlho človek obedoval, alebo koľko krát počas pracovnej doby odišiel na čaj. To som nevidela ani v Amerike nieto ešte v Indii. Vo všetkých týchto krajinách je však venovaná dostatočná pozornosť publikačnej činnosti a výsledkom vedca.

Na Slovensku sme v nevýhode, pretože nemáme k dispozícii najnovšiu odbornú literatúru, ktorú vidím v zahraničí. Povedala by som, že aj v Indii býva knižnica vo vedeckých inštitúciách bohatšia. Keď riešim nejaký vedecký problém, tak poviem kamarátom z Indie, alebo Holandska, aby mi to poslali, alebo skúšam písať priamo autorovi literatúry.

Myslím, že dostupnosť odbornej literatúry by mladým vedcom priniesla viac inšpirácie. Vo výskume sa stále niečo mení a človek nemôže prestať čítať.

V rámci výskumu ste veľa cestovali, čo vás priviedlo na Slovensko?
Môj manžel je Slovák. Stretli sme sa v Moskve, kde sme vtedy obidvaja pôsobili. Naša učiteľka ruštiny raz zobrala ich skupinu do kina, spolu s nami začiatočníkmi a on ma pozval na kávu. Tvrdí, že už vtedy si povedal, že raz budem jeho manželka.

Neskôr sme šli do Indie, kde sa však manžel nevedel veľmi adaptovať, a tak sme sa po roku 1989 vrátili aj s našou prvou dcérou na Slovensko.

V kancelárii vám visí veľa obrazov. Je umenie vaším hobby?
Áno, tieto som dokonca maľovala ja. Bola tu škaredá stena a manžel mi povedal, že doma už aj tak nemáme miesto, tak som si nejaké doniesla sem. Maľujem veľmi rada, „filtrujem“ tak stres. Posledné roky dostávam ako darčeky samé farby a plátna.

Dokonca ma už oslovili aj kolegovia, aby som im niečo namaľovala. Bohužiaľ na to nemám veľa času. Pávy, na ktorých momentálne robím, vyzerajú už tri mesiace rovnako.