Jedna časť bioetikov vníma snahy o genetické vylepšovanie človeka ako hru na tvorcu ľudstva, zatiaľ čo druhá tvrdí, že neetické by naopak bolo tieto možnosti nevyužiť. Medzi týmito dvoma extrémami sa pohybujú etici, ktorí hľadajú prijateľné hranice, ako aj vedci, ktorí ich miestami testujú.

Prečo sú niektoré úpravy ľudskej DNA vnímané ako prijateľné a iné nie? Kde je hranica medzi pomocou a poškodením?

Problémom je dedičnosť

„Ešte stále nám chýba množstvo poznatkov o tom, ako gény a ich zmeny súvisia s ochoreniami,“ uviedol molekulárny biológ Tomáš Szemes počas diskusie Science x Sparks Espresso.

Základným problémom editovania DNA pritom už nie je fakt, že sa realizuje práve na človeku. Kľúčové je na akých bunkách sa vykonáva. Keď sa totiž upravia pohlavné bunky, alebo embryá, z ktorých časom vznikne dospelý človek, zmena sa bude prenášať na ďalšie generácie.

„Sú ale zmeny a zásahy do génov, ktoré nie sú dedičné. To sú zásahy do takzvaných somatických buniek, čo sú vlastne všetky ostatné bunky než pohlavné,“ vysvetlil počas diskusie profesor Peter Sýkora z Centra pre bioetiku UCM.

Ako príklad uviedol takzvané „bublinové deti“, ktoré majú natoľko poškodený gén pre imunitný systém, že musia žiť v sterilnom prostredí. Zabiť ich totiž môže aj obyčajné kýchnutie.

Práve im však už môže genetická manipulácia zachrániť život. Vedci už totiž vedia opraviť poškodené gény v kmeňových bunkách, ktoré sa nachádzajú v kostnej dreni týchto detí. Dreň im pri procese, ktorému sa hovorí somatická génová terapia, odoberú z tela a po oprave poškodených génov ju transplantujú naspäť, vďaka čomu začne imunitný systém fungovať.

Kde teda stanovíme hranicu?

Genetická manipulácia je momentálne predmetom vášnivých diskusií odborníkov, vedcov, etikov, ale aj politických autorít, ktoré sa snažia stanoviť základné pravidlá pre jej realizáciu. Vzhľadom na technologické možnosti, ale aj obmedzenia a nejasnosti však stále nie je možné tak jednoducho ohraničiť čo sa môže upravovať, a čo už nie.

Vo Washingtone preto včera predstavili odporúčania, v ktorých sa rôzni odborníci z celého sveta snažia tieto hranice stanoviť. Viac ako 250 stranový dokument nadväzuje na summit, ktorý v roku 2015 spojil vedcov, etikov, právnych expertov a pacientov z celého sveta.

Iniciatíva vznikla práve z dôvodu, že nám technológie čoraz rýchlejšie umožňujú zásadne zasahovať do ľudských tiel aj myslí, čo môže mať ďalekosiahle následky, zatiaľ čo pravidlá a mantinely za ich vývojom často zaostávajú.

Hranicou, ktorú však mnohí bioetici uznávajú, a ktorá bola odporučená aj na včerajšom vyhlásení americkej vedeckej inštitúcie US National Academies of Science, Engineering, and Medicine, je liečba.

Pokiaľ sa technológie editovania ľudského genómu vyvinú natoľko, že budú spoľahlivé a vedci budú dôkladne poznať ich dôsledky a budú sa môcť oprieť o ich presnosť, mali by ich podľa odborníkov, ktorí túto problematiku vyše roka skúmali, použiť na elimináciu genetických ochorení, ktorým takto dokážeme zabrániť.

Aj podľa bioetika profesora Sýkoru by sa etická čiara génového inžinierstva mala nakresliť práve medzi zásahy, ktoré môžu zachraňovať životy, a vylepšovanie človeka, ktoré takýto význam nemá. „Osobne si myslím, že v budúcnosti by sme sa nemali obávať ani liečenia na úrovni pohlavných buniek, ale to je ešte ďaleká cesta,“ uviedol Peter Sýkora, pričom dodal, že takáto liečba sa bude týkať len úzkej skupiny genetických ochorení.

Ak chcete vedieť, prečo môžu byť kuchynskí biológovia nebezpeční, ktoré zásahy do ľudskej DNA sú najkontroverznejšie a prečo čínski vedci vzbudili poplach aj na opačnej strane zemegule, pozrite si záznam z našej diskusie Science x Sparks Espresso.