Čo je vlastne terorizmus? Môžeme ISIS ešte stále považovať za teroristickú skupinu?
Za teroristické akty môžeme považovať, keď dochádza k plánovaniu aktivít, ktoré majú obrovský dopad na civilistov a majú teatrálny aj politický rozmer.

Druhá vec je, že teroristické hnutia neboli v minulosti považované za armády, ktoré sú napríklad schopné viesť pozemný boj a zaberať územia. Al-Káida mala za cieľ vytvoriť islamský Kalifát, ale bolo to veľmi vágne a ich útoky mali skôr charakter vyvolania strachu. ISIS sa snaží o získavanie území, buduje si vzťahy s kmeňmi a náboženskými skupinami, a tým pádom si vytvára aj isté zdanie legitimity. Čiže v tomto prípade už môžeme hovoriť o bojovej skupine, alebo armáde.

Kde sú hranice medzi terorizmom a občianskou vojnou?
Tá otázka má strašne veľa uhlov pohľadu. Keby sme sa bavili o terorizme spred tridsiatich rokov, je to niečo úplne odlišné od toho, čo sa deje v súčasnosti. Najznámejší súčasní akademici, ktorí sa tomu venujú, hovoria, že v posledných dekádach nie je možné vytvoriť jasný rozdiel medzi tým, kde končí občianska vojna a kde začína teroristická aktivita. Väčšinou sa totiž terorizmus odohráva v kontexte občianskej vojny. Práve tento faktor zohráva obrovskú úlohu v Sýrii a v súčasnosti aj v Lýbii.

Mal islam aj v histórii takú násilnú povesť, aká mu je pripisovaná dnes?
Islam vznikal a rozširoval sa pomocou vojenského zaberania územia, čiže v jeho rozmachu zohrávalo úlohu aj násilie. Ako sa však konsolidovala islamská ríša, prevládali v nej výrazné snahy o inštitucionalizáciu, tvorbu svetských zákonov, podporu vedy, umenia a tak ďalej. Antická filozofia sa do Európy, ktorá bola v čase vzostupu islamu v temnom stredoveku, dostávala aj pomocou zachovalých prekladov v arabčine. Nehovoriac o astronómii, matematike a mnohých ďalších vedách, ku ktorým islamskí učenci prispeli.

Čiže bol tam bojovný element, ale aj istá tolerancia. Napríklad náboženské menšiny boli zo strany islamských panovníkov chránené. Súčasní saláfistickí džihádisti prebrali iba časť symbolizmu islamského Kalifátu – boj. Zvyšok, ktorý sa potom vytvoril, považujú za neislamské inovácie.

Prečo radikálom z Talibanu a ISIS vadí vzdelávanie nad rámec Koránu, či prejavy kultúry, keď z histórie poznáme množstvo známych islamských filozofov, či básnikov?
Na to by bolo treba hlbšiu psycho-sociálnu analýzu . Ale už z letmého pohľadu je zrejmé, že sa snažia o totálnu kontrolu. Tak, ako akýkoľvek totalitný režim, aj tento sa snaží o kontrolu života, správania a myslenia ľudí.

Väčšina džihádistiských hnutí ako ISIS má za cieľ vybudovať rozsiahly islamský Kalifát. Uvedomujú si, že demotivovaná spoločnosť im pomôže k tomu, aby sa takýto Kalifát v budúcnosti udržal. Je pre nich výhodné vytvoriť národ apatických ľudí, ktorí budú nasledovať iba to, čo je stanovené.

Čo spôsobilo, že sa moslimovia na Blízkom východe a severe Afriky začali v posledných rokoch radikalizovať?
Od 90-tych rokov radikalizmus naozaj naberá na sile. Súvisí to aj s tým, ako západné veľmoci manažujú konflikty na Blízkom východe . Konflikt v Palestíne, okupácia v Iraku, vojny v Afganistane, to všetko spôsobilo, že si tieto komunity začali uvedomovať svoju inakosť a začali hľadať alternatívne riešenie. V súčasnosti tento džihád prechádza z obranného do útočného, čo znamená, že podľa nich treba islamizovať celý svet.

Takže je tam prvok hľadania vlastnej ideológie islamského sveta, konfrontácie so západom pomocou globalizácie, či citlivé vnímanie „podradenej roly“, napriek tomu, že niekoľko storočí dominovali svetu. Radikalizácia je však len jednou z takýchto odpovedí.

Aké podmienky v rámci štátu podporujú rozvoj radikálnych buniek?
Nedá sa to úplne zjednodušiť, pretože každá teroristická organizácia je v niečom iná a zároveň sa líšia aj štáty, v ktorých „rozkvitajú“. Teoretici sa snažili nájsť spojitosť medzi nezamestnanosťou alebo chudobou a terorizmom, zistilo sa však, že tieto faktory nemajú tak veľký vplyv. Samozrejme, obrovská populácia, ktorá nemá žiadnu víziu do budúcnosti, je ľahšie ovplyvniteľná náborom teroristických hnutí, ale menej, ako sa predpokladalo.

Rozvoj terorizmu spúšťa hlavne represívnosť režimu v krajine. Napríklad organizácia Moslimské bratstvo nebola pôvodne radikálna, jej členovia sa v 60. rokoch zradikalizovali práve vo väzení. Väčšina rozhovorov s radikálmi, ktoré máme k dispozícii na analýzu príčin tohto javu, poukazuje tiež na to, že musíme dôsledne rozlišovať medzi vedením teroristickej bunky a medzi rádovým členstvom.

Vojenská situácia v Iraku a Sýrii k 23. februáru 2015. Pre zväčšenie kliknite na mapu.
zdroj: commons.wikimedia.org

Ako veľmi sa tieto dva „stupne“ líšia?
Vo vedení sú väčšinou vedci a vzdelanci, ktorí majú často doktoráty v technických odboroch, ako napríklad doktor Ajman al-Zawáhirí, súčasný šéf al-Káidy, nie študenti islámskej teológie, ako by sme predpokladali.

V rádovom členstve si v minulosti radikáli vyberali skôr vzdelanejších, starších regrútov, v súčasnosti sú to zase veľmi mladí ľudia vo veku okolo 20 – 25 rokov, bez vzdelania a zamestnania. Dokonca si ich vyberajú aj podľa zapálenosti voči ideológii, nie však tak, ako by ste možno čakali.

Jeden z predstaviteľov Hamásu, svojho času povedal, že majú tisícky fanatikov, ktorí im klopú na dvere a chcú sa pripojiť k hnutiu, lenže oni majú malé kapacity a chcú si vyberať tých najkvalitnejších, nie najhorlivejších. Tí môžu operáciu ľahko pokaziť

Vráťme sa k príčinám vzniku terorizmu...
Keď som hovorila o hľadaní nejakej ideológie, treba si uvedomiť, že v minulosti žila väčšina moslimov vo vidieckych sídlach a za posledných 60 rokov došlo k rapídnemu nárastu urbanizácie. Ľudia z vidieka strácajú kontakt s islamom, ktorý sa praktizoval na dedinách. Ten mal všelijaké nánosy ľudového islamu, mysticizmu či liečiteľstva, ktoré saláfistická ideológia odmieta. Títo ľudia sú vykorenení a tým pádom hľadajú ideológiu a organizáciu, ktorá by ich definovala.

Na rozdiel od Európy kde existujú politické strany alebo občianske organizácie, ktoré zachytávajú angažovanú mládež, na Blízkom východe neexistuje sociálny štát a ani takéto organizácie – okrem islamistických. Práve v nich sa v mladých moslimoch vytvára puto a pocit misie, ktoré môže prerásť až do fanatizmu. Všetky tieto atribúty potom spolu vytvárajú mix radikalizácie.

Mnoho významných džihádistov má saudskoarabský pôvod, ale napriek tomu v krajine nedochádza k výraznej aktivite teroristov priamo na jej území a zároveň má relatívne dobré vzťahy s USA. Čím to je?
V Saudskej Arábii je jeden z najrepresívnejších režimov na svete. Je to spoločnosť kde neexistujú žiadne občianske hnutia, občianske spolky ani politické strany. Mravnostná polícia a armáda sú všadeprítomné, spoločnosť je výrazne kontrolovaná.

Napriek tomu, saudskoarabské teroristické bunky existujú, len sú potlačené vládou. Na druhej strane dochádza k exportu týchto džihádistov a ich ideológie do zahraničia. Množstvo súčasných veliteľov rádových členov hnutí, ktoré sú napojené na al-Káidu sú Saudskí Arabi.

Nehrozí v takomto autoritárskom režime revolúcia, ktorá môže viesť k podobnému chaosu, ako je teraz v Sýrii?
Nedá sa to úplne predpovedať, lebo vidíme, že situácia sa môže zvrtnúť veľmi rýchlo a mimo predpovede analytikov . V súčasnosti to vyzerá tak, že jedinú politickú mobilizáciu, s protestmi mierne násilnejšieho charakteru, zaznamenali v Saudskej Arábii len na východnom pobreží na území, kde dominujú šíti.

Práve dlhoročné represie zo strany Saudskej Arábie voči šítom môžu vyhrotiť sektárske konflikty. To, že teroristickí džihádisti zvrhnú režim, je však dosť nepravdepodobné.

A čo Irán? Tam už predsa raz protesty so snahou o revolúciu boli.
Po potlačení protestov v roku 2009 to momentálne vyzerá, že je iránska spoločnosť dostatočne zaneprázdnená obavami z diania v zahraničí. Na Irán sú veľmi silno napojení Irackí šíti, rovnako ako šítska alawitská sekta v Sýrii, či Hizbaláh v Libanone. Obavy z nepriateľských sunitských džihádistických organizácii, ako je ISIS, sú natoľko silné, že iránska spoločnosť pravdepodobne nebude riešiť vnútropolitické záležitosti.

Tieto krajiny nie sú veľmi populárnymi turistickými destináciami, aká je však situácia v Egypte?
Nechcem hovoriť za Ministerstvo zahraničných vecí, tieto analýzy stanovujú oni. Ja osobne by som však radila dovolenkárom vyberať si územia v západnej časti Červeného mora v okolí Hurgady. Napriek všetkému je väčšina rezortov zatiaľ dostatočne chránená bezpečnostnými zložkami. V minulosti však dokázali radikáli zasiahnuť tak v Tábe, ako aj v Šarm al-Šejchu na Sinaji.

Oblasti, ktoré sa nachádzajú v blízkosti hraníc s Gazou, sú v pomerne priamom ohrození, pretože väčšina teroristických útokov sa v súčasnosti koncentruje na malom území na severe Sinajského polostrova.

Jeden zo šéfov ISIS sa dokonca verejne vyjadril, že treba do Egypta posielať čoraz viac džihádistov, aby sa dostali až do Káhiry a zničili egyptský režim. Je to momentálne nerealistický zámer na úrovni propagandy, ale hovorí o tom, že situácia na Sinaji je veľmi nestabilná.

ISIS bola ešte pred pár rokmi pomerne neznáma skupina v tieni Talibanu a al-Káidy. Vďaka čomu sa tak rýchlo vyšvihla do poprednej pozície?
Celá táto organizácia je v podstate reinkarnáciou pôvodnej al-Káidy v Iraku, ktorá vznikla v roku 1999. Hussainov režim bol však schopný tieto organizácie kontrolovať a situácia v krajine bola relatívne pokojná. Po roku 2003 sa však dostali k moci šíti a v armáde začali obrovské čistky sunitských bojovníkov.Práve časť týchto vojakov, ktorí mali výcvik a nemali ho kde uplatniť, sa neskôr pripojila k ISIS. V súčasnosti ISIS vyzerá ako armáda, lebo je naozaj zložená aj z armádnych dôstojníkov.

Má aj terorizmus svoje hranice? Čo ho môže položiť zvnútra?
Väčšinou ho položí terorizovanie vlastného obyvateľstva, alebo obyvateľstva, ktoré prišli pôvodne oslobodiť. Príkladov z minulosti je pomerne veľa, napríklad organizácia al-Gamá’a al-Islámíja v Egypte, ktorá mala státisíce podporovateľov. Chvíľami to dokonca vyzeralo, že sa im v krajine podarí islamistický prevrat. Postupom času však zvyšovali teroristické aktivity zamerané najmä na turistov, čo miestnych obyvateľov ekonomicky výrazne zasiahlo.

Ľudia časom tomuto hnutiu vypovedali lojalitu, prestali ich skrývať a armáda mala možnosť túto skupinu zastaviť. Tu však nastáva problém, že jedna skupina sa zastaviť dá, ale medzitým môže vzniknúť ďalších 10, ktoré ju nahradia.

Desaťtisíce sýrskych Kurdov utiekli pred teroristickou armádou do Turecka.
Foto: flickr.com/ EC/ECHO

Existuje teda trvalá stratégia odstránenia terorizmu?
Riešiť socioekonomické a politické problémy, ktoré k tomuto celému viedli. Lebo inak budete hasiť iba to, čo horí, ale stále budú vznikať ďalšie ohniská.

Čo motivuje mladého človeka, ktorý ma „rozbehnutý“ život v Európe, k tomu, aby opustil všetko svoje životné pohodlie a išiel bojovať do púšte?
To je večná otázka, ktorá sa ľahšie identifikuje v konkrétnych krajinách. Napríklad vo Francúzsku sa vďaka prísnemu sekularizu nemôžu nosiť žiadne náboženské symboly, burky a tak ďalej. To moslimovia vnímajú ako perzekúciu svojich práv. Takisto väčšinou pochádzajú z krajín severnej Afriky a v súčasnosti sú ekonomicky veľmi poddimenzovaní. Žijú segregovaní v horších štvrtiach, čiže ochota nechať sa radikalizovať a odísť bojovať vychádza najmä odtiaľto.

Iné je to v Británii, kde je skladba moslimov odlišná. Okrem arabských imigrantov v nej žije aj veľká skupina Pakistancov a iných. Tí nežijú v natoľko zlých socioekonomických podmienkach, dokonca je tam veľmi silná stredná trieda moslimov.

Na druhej strane multikulturálny systém, ktorý je úplne odlišný od asimilácie vo Francúzku, spôsobuje, že radikálni imámi majú voľnú ruku pri radikalizácii ich názorov. Väčšina radikálov z Británie, ktorí sa zapojili do džihádu, je z dobrých rodín, majú sekulárnych rodičov a sú už nieoľkogenerační britskí občania.

Ako takáto radikalizácia vyzerá?
Je to prepracovaný systém, ktorý funguje už roky. Osoba prvého kontaktu, ktorá potenciálneho džihádistu osloví, je veľmi príjemná a s daným človekom si vytvorí osobný vzťah.
Po mesiacoch intenzívneho štúdia islamu v zmysle salafistickej interpretácie, dochádza k ich politizácii a k zvýšenému aktivizmu. Následne ich motivujú výčitkami typu: „Ako dobre si žiješ v tejto krajine, zatiaľ čo tvoji bratia v zahraničí trpia. Aj ty sa musíš postarať o to, aby sa im žilo lepšie.“

Radikálni klerici apelujú na princíp globálnej náboženskej obce, takzvanej ummy, a takýmto spôsobom prehlbujú ich záujem o dianie v moslimských krajinách, ako napríklad v Sýrii, ktorá predstavuje v súčasnosti hlavné bojisko.

Čo by mali európske krajiny urobiť, aby tejto radikalizácii zabránili? Dá sa to vôbec?
Problém je čiastočne v neochote stavať si pravidlá v rámci slobody slova. Napríklad symboly spájané s nacizmom sú zakázané, pričom džihádistické symboly, ktoré sú tiež symbolom zabíjania mnohých ľudí, sú povolené. Neakceptovať antisemitizmus a zároveň akceptovať to, čo hovoria radikálni klerici, ktorí veľmi hrubo urážajú židovskú komunitu, je veľmi nesúrodý postup.

Vzostup radikálneho islamu sa dá zastaviť aj vďaka spolupráci s umiernenou komunitou klerikov v európskych mešitách. Tá by mala dostať viac priestoru aj pri komunikácii s teroristami vo väzení, čo sa osvedčilo v niektorých arabských krajinách. Pri teroristoch treba riešiť aj ich dlhodobú ideologickú rehabilitáciu poukazovaním na to, že terorizmus ide za rámec toho, čo je napísané v Koráne.

Samozrejme netreba zabudnúť ani na socioekonomickú stratégiu v oblastiach, kde žijú chudobní moslimovia a riešiť problém ich zanedbanej integrácie zo strany štátu. Napokon, potrebná je aj spolupráca tajných služieb pri monitoringu radikálov a jednotná kyber stratégia, ktorá by dokázala obmedziť kanály regrutácie džihádistov, ktoré sú v súčasnosti do veľkej miery koncentrované aj na internete.

Môže ocenencie moslimky Malaly Yousafzai Nobelovou cenou za mier pozitívne ovplyvniť mladých moslimov v Európe?
Ja si myslím, že áno, ale opäť sa to viaže skôr na tých, ktorí už majú podobné názory ako Malala. Keď sa ponoríte do mysle radikála, pochopíte, že racionálne argumenty, alebo citové vydieranie na nich absolútne nepôsobia. Ale myslím, že na umiernenú komunitu, ktorá je zatiaľ väčšinová, to môže mať veľmi pozitívny dopad.