Predtým, než sonda Mariner 4 v roku 1964 zhotovila prvých 22 snímok povrchu Marsu, boli niektorí ľudia dokonca aj astronómovia presvedčení, že sa na jeho povrchu nachádzajú kanály, ktoré Marťania používajú na zavlažovanie suchších rovníkových oblastí. Kvôli slabej rozlišovacej schopnosti vtedajších ďalekohľadov sa totiž povrchové útvary na Marse na pohľad skutočne zlievali do akýchsi kanálov.

Až prvá sonda zistila, že to bol len optický klam. „V tej dobe to bolo veľké sklamanie. Ľudia čakali fotografie mimozemskej civilizácie a našli tam len 'obyčajné' krátery,“ hovorí Jakub Kapuš, podpredseda Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA).
Čo a kedy sa teda na planétach skutočne objavilo?

V tajomnej hmle

Venuša bola prvá, ktorej sme sa prostredníctvom sondy dotkli. Druhú planétu od Slnka obklopuje hustá atmosféra tvorená prevažne oxidom uhličitým, ktorý na povrchu vytvára veľmi silný skleníkový efekt s teplotou 400 °C až 500 °C.  

Za to, že dnes vieme identifikovať zloženie tajomného oparu na povrchu Venuše, vďačíme sovietskemu vesmírnemu programu Venera (po rusky Venuša), ktorý do vesmíru vyslal prvú sondu ešte v roku 1961. Do vesmíru boli pritom sondy niekedy vysielané v pároch a s odstupom len necelého týždňa. Dokopy ich Rusi k planéte vypravili 16.

Začiatky boli pomerne ťažké. Venera 1 k cieľu nikdy nedorazila a kontakt sa prerušil už po ceste. Vstúpiť do Venušinej atmosféry sa podarilo až Venere číslo štyri – o šesť rokov neskôr. Problémy spôsoboval spomínaní hustý opar, ktorý sa skladá z oxidu siričitého a kvapiek kyseliny sírovej.

Ani štvrtá sonda však na planéte nepristála. Podarilo sa to až modelu číslo sedem v roku 1970, čo bolo zároveň prvé úspešné pristátie kozmickej sondy na inej planéte. Venera 7 ale vydržala iba krátkych 23 minút kým ju zničili obrovská teplota a tlak.  

Prvé vzorky z planéty zanalyzovala v roku 1981 Venera 13. Nielenže vrátila na Zem prvé farebné snímky povrchu, ale pomocou spektrometra určila, že sa na povrchu nachádza leucitový čadič, ktorý sa podobá čadiču v pozemských stredooceánskych chrbtoch.

Vďaka dátam zozbieraním zo sond máme predstavu, ako vyzerá Venuša pod svojim tajomným oparom, zdroj: NASA/JPL

Kráľ planét

Ak nerátame výpravy na Mars spojené s vesmírnym programom Mariner, ďalšou planétou, ku ktorej sa ľudstvo dostalo, bol Jupiter. Okolo najväčšej planéty našej slnečnej sústavy ako prvá v roku 1973 preletela sonda Pioneer 10, ktorá spolu so svojim nasledovníkom, Pioneer 11, zistila dôležité dáta o magnetosfére planéty. Sondy na Zem tiež poslali niekoľko fotografií Jupitera s nízkym rozlíšením.

Detailnejšie zábery nám však poskytli až sondy Voyager 1 a 2, vďaka ktorým si ľudstvo mohlo vytvoriť obraz o planéte s atmosférou plnou búrok, ktoré dodnes nie sú celkom vysvetlené a popísané.

Ako zatiaľ posledná preletela okolo Jupitera v roku 2007 sonda New Horizons, ktorá smerovala k Plutu. V roku 2011 sa k planéte vydala sonda Juno, ktorá by tam mala doraziť tento rok.  

Slováci na Merkúre

Merkúr je malá kamenná planéta s riedkou atmosférou posiata krátermi. Nedokáže regulovať svoju povrchovú teplotu, ktorá kolíše v rozmedzí od +440 °C počas dňa do −180 °C v noci.

Merkúr zatiaľ skúmali len dve kozmické sondy. Mariner 10, v rokoch 1974 a 1975 trikrát preletel okolo planéty a urobil viac ako 10 000 snímok jeho povrchu. Sonda Messenger zas v roku 2011 trikrát preletela okolo planéty a po navedení na obežnú dráhu dopadla na jej povrch.

V roku 2018 by sa k planéte mala vydať aj prvá európska sonda, ktorá by mala skúmať jej zloženie a vznik slnečnej sústavy. Sonda je súčasťou misie BepiCOLOMBO, a na obežnú dráhu Merkuru by mala doraziť v roku 2024, po čom by ju mala šesťkrát obletieť.

Pre Slovensko je misia unikátna aj preto, že na nej spolupracuje Ústav experimentálnej fyziky SAV, ktorý pripravuje časť vedeckej aparatúry PICAM (Planetary Ion CAMera).

Plynoví obri

Saturn patrí medzi joviálne planéty, čo znamená, že nemá pevný povrch, ale len hustú atmosféru. Až 96,3 percenta jeho objemu tvorí vodík a viditeľný povrch planéty predstavuje svetložltá vrstva mrakov s nejasnými pásmi rôznych odtieňov.

Planétu začala ako prvá v roku 1979 skúmať sonda Pioneer 11. Za informácie o atmosfére ale môžeme vďačiť až sonde Voyager 1, ktorá nad Saturnom preletela v roku 1980. Počas letu zozbierala veľa informácií o zložení jej atmosféry a jej teplote. Jednou z nich bol aj fakt, že sedem percent objemu hornej atmosféry tvorí hélium a takmer celý zvyšok pripadá na vodík.

O necelý rok neskôr nasledoval prelet sondy Voyager 2, ktorá prostredníctvom radaru získala nové poznatky o teplote a hustote atmosféry. V roku 1997 sa k Saturnu vydala sonda Cassini, jeho prvá umelá družica, ktorá na obežnej dráhe doteraz pokračuje v skúmaní planéty a jej mesiacov.

Ďalšou planétou v poradí, ku ktorej ľudstvo prostredníctvom sond pomyselne načiahlo ruku, je Urán. Planétu, ktorá je chemickým zložením podobná Neptúnu, tvoria prevažne plynné formy vodíka a hélia, ale obsahuje aj značný podiel vody, amoniaku a metánu so stopami ďalších uhľovodíkov.

Urán zblízka skúmala iba sonda Voyager 2. Preletela okolo nej v roku 1986 a nespozorovala v atmosfére planéty žiadne väčšie množstvo mračien a búrkových systémov, ktoré sú pre iné plynné obry typické.

Modrá guľa a trpaslík

Atmosféra Neptúna sa skladá najmä z vodíka a hélia, so stopami metánu, ktorý môže za žiarivú modrú farbu planéty. Aj Neptún navštívila zatiaľ iba sonda Voyager 2, a to v roku 1989. Na Zem poslala všetky zábery planéty a jej mesiacov, ktorých bolo dokopy okolo 10 000.

Sonda pomohla zmerať veľkosť planéty, rýchlosť rotácie atmosféry a objavila magnetické pole Neptúna, pričom pri jeho póle spozorovala polárne žiary. Súčasne potvrdila existenciu Neptunových prstencov a objavila šesť nových mesiacov.

Vďaka sonde Voyager 2 si môžeme pozrieť krásnu žiarivo modrú farbu Neptúnu, zdroj: NASAJPL

Na záver samozrejme nemôžeme zabudnúť na Pluto, trpasličiu planétu, ktorá bola do roku 2006 považovaná za najmenšiu a najvzdialenejšiu planétu našej slnečnej sústavy. Ako prvá okolo neho v roku 2015 preletela sonda New Horizons, pričom dovtedy vedci predpokladali, že teleso tak vzdialené od Slnka bude len nudný kus skaly.

Ale fotografie a dáta zo spomínanej sondy tieto predpoklady vyvrátili. „Ukázalo sa, že Pluto je geologicky aktívne teleso, má vlastnú atmosféru a dokonca má niečo, čo sa dá nazvať počasím,“ hovorí Jakub Kapuš. Tieto poznatky podľa neho narušili aj teórie o pôvode Pluta, či vývoji slnečnej sústavy.

Pred nami sú stále veľké objavy

Nie sú to ani vzdialenosť, ani podmienky na planétach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie o tom, kam sa ľudstvo do vesmíru vydá. Podľa Jakuba Kapuša sú to faktory, s ktorými sa samozrejme pri plánovaní musí počítať, ale na začiatku stojí rozhodnutie čo chcú vedci skúmať.

V prípade Európskej vesmírnej agentúry to funguje tak, že vyhlási výzvu a určí približný rozpočet podľa veľkosti misie, na čo tímy vedcov posielajú svoje návrhy. V niekoľkých kolách sa vyberú tie najzaujímavejšie, ktoré potom dostanú zelenú.

Ako príklad uvádza Kapuš sondy, ktoré v minulosti obleteli okolo planéty Jupiter a zistili, že na jednom z jeho mesiacov – Európa –  je pravdepodobne zamrznutý oceán. A tam, kde je voda, môže byť aj život. „Vedci sa teda zhodli, že by bolo zaujímavé vyslať špecializovanú sondu, ktorá má tento oceán a možnosti v ňom preskúmať,“ hovorí Jakub Kapuš.

V jednoduchosti sa podľa neho dá povedať, že najdôležitejší je vedecký prístroj. Okolo neho sa postaví sonda a všetko sa podriaďuje vedeckému cieľu misie. Plánovaná misia však musí byť realizovateľná z pohľadu dostupných technológií a financií. Niektoré technológie potrebné pre let ľudí na Mars napríklad stále nie sú dostupné. V blízkej dobe sa budú sa testovať a zdokonaľovať v niekoľkých plánovaných robotických misiách.

Pred 400 rokmi sme si mysleli, že je naša Zem stredom vesmíru a všetko sa točí okolo nej. Dnes, aj vďaka týmto úžasným misiám, vraj vieme, že je náš svet je len jedným z mnohých. „A to nie je všetko. Tie najväčšie objavy stále ležia pred nami,“ dodáva Jakub Kapuš na záver.