Hoci – ako už zo samého koreňa slova vyplýva – bola renesancia obdobím znovuzrodenia, obnovy viery v človeka a jeho schopnosti bez nutnosti zásahu vyšších síl, bola zároveň aj obdobím rastúceho strachu zo síl zla, ktoré sa medzi ľudí dokázali dostať vo fyzickej podobe.

Práve v období renesancie, v 15. storočí, sa začal rozvíjať koncept diabolskej čarodejnice. Táto čarodejnica využívala svoje sily na páchanie zla, šírenie strachu a dosiahnutie vlastných cieľov, či cieľov svojich zákazníkov. Sily jej boli poskytnuté diablom, ktorého na revanš uctievala a zúčastňovala sa na jeho oslavách, takzvaných Sabatoch.

Obraz novovekej čarodejnice je veľmi komplexný, no v detailoch sa odlišuje v závislosti od zvyklostí či folklóru danej oblasti. Dôležitú úlohu zohráva aj geografická poloha či sociálne pozadie spoločnosti.

Ako príklad môže slúžiť Severná Morava, kde sa v 17. storočí uskutočnilo viacero honov. Odohrali sa podstatne neskôr ako najväčšie európske hony na čarodejnice v iných oblastiach, za čím je možné hľadať najmä geografickú izolovanosť od hlavného mesta a relatívnu náboženskú slobodu.

Ako je však možné, že sa koncept diabolskej čarodejnice, ktorý neskôr spustil lavínu prenasledovania, vyvinul práve v tomto období?

Od kacírstva k čarodejníctvu

Čarodejnice boli preukázateľne súčasťou folklóru už predtým, mali rôzne mená a oplývali rôznymi vlastnosťami. Boli to bylinkárky, pôrodné baby alebo len podivné stareny žijúce na okraji spoločnosti.

Odpoveď na vyššie položenú otázku je potrebné hľadať nie v povahe týchto žien, ako skôr v celkovom sociálno-politickom pozadí a v náboženských nepokojoch, ktoré lomcovali strednou Európou začiatkom 15. storočia.

Ilustrácia mučenia čarodejníc (1577), zdroj: commons.wikimedia.org

Už počas stredoveku bol veľkým náboženským problémom v Európe rozmach siekt. Sekty boli tvorené najmä radikálnymi odpadlíkmi od hlavného náboženského smeru, teda od Katolíckej cirkvi. Títo odpadlíci, hoci veľa krát vo svojich ideách odlišní, mali spoločnú nechuť k smerovaniu hlavného náboženského prúdu a túžili po reformácii.

Väčšinu z európskych siekt v stredoveku a rannom novoveku spájal odpor k nahromadenému cirkevnému bohatstvu. Ich ďalšie myšlienky sa podľa učenia jednotlivých vodcov odlišovali, avšak väčšina z nich si dobrovoľne volila život v chudobe a pokore.

Jednou z najvplyvnejších, a teda pre Katolícku cirkev aj najnebezpečnejších náboženských siekt bola odnož Valdenských. Táto sekta, hlásajúca cirkevnú chudobu a kajúcnosť vznikla vo Francúzsku, no svoj vplyv rozšírila aj do ďalších krajín strednej Európy, najmä do Švajčiarska.

Valdenskí predstavovali pre cirkev vážny problém, keďže otvorene odsudzovali nastolený a zaužívaný životný štýl jej hodnostárov. Na podchytenie tejto hrozby a jej odstránenie vznikla ešte počas stredoveku prvá inkvizícia. Zaoberala sa kacírmi – najmä členmi siekt, ktorí sa prehrešili voči všeobecnému poriadku.

Kacíri vo všeobecnosti predstavovali veľký problém nie len pre cirkev, ale aj pre svetský poriadok. Počas stredoveku nebolo ničím nezvyčajným, že panovníci využívali náboženstvo ako prvok zjednocujúci ich krajinu. Pokiaľ na tento prvok niekto útočil, ohrozovalo to aj autoritu panovníka a jeho postavenie na čele krajiny.

Stredoveká inkvizícia nemala mnoho iných úloh. Kacírov síce chytala a vypočúvala, no ich potrestanie prenechávala prevažne svetským súdnym tribunálom. Takýmto spôsobom sa chcela dištancovať od mučenia, ktorá vo väčšine prípadov slúžilo ako donucovací prostriedok.

Napriek veľkým snahám Katolíckej cirkvi zabrániť šíreniu siekt do ostatných častí Európy a opätovným pokusom o ich zničenie sa najmä veľkej časti Valdenských podarilo prežiť a utiecť do oblasti Álp. Hornatá krajina im poskytovala aspoň dočasný úkryt a útočisko.

Umelecké zobrazenie čarodejníc (Hans Baldung Grien, 1508), zdroj: commons.wikimedia.org

Schopnosť Valdenských prežiť a utiecť do bezpečného prostredia hornatej krajiny začala byť postupne vysvetľovaná ako výsledok pomoci nadprirodzených a zlých síl. Valdenskí sa mali v Alpách zúčastňovať Sabatov a osláv diabla, ktorý im pomáhal v ich boji proti Katolíckej cirkvi.

V tom istom čase sa z opačného konca Álp začali do zvyšku Európy pomaly šíriť inovatívne myšlienky vznikajúcej talianskej renesancie, nevítané konzervatívnou väčšinou. Pomaly sa začala formovať idea čarodejníctva, poháňaného zlými salami a zakázanými vedomosťami.

Kompletný obraz čarodejnice?

Diabol sa síce v dobových dokumentoch a folklóre vyskytoval aj pred oficiálnym uznaním existencie diabolských čarodejníc, no jeho úloha bola zanedbateľná. Nebol to zlý a mocný démon, ale iba zlomyseľný čert, ktorého nebolo ťažké poraziť ľudskou šikovnosťou a dobrým srdcom.

V 15. storočí sa však tento obraz začal meniť a najmä zjednocovať. Diabol sa stal symbolom útlaku ľudstva a všeobecného zla. Bol mocný a mohol byť prítomný medzi ľuďmi, avšak iba s ich vlastnou pomocou. Vznikol hlboko v alpských lesoch, kde sa mu ako prví klaňali členovia sekty Valdenských a odkiaľ s jeho pomocou vyšli prvé európske čarodejnice, aby medzi ľuďmi šírili biedu a nešťastie.

Základný obraz čarodejnice sa nezmenil – zachovali si svoju formu starých žien, často žijúcich v ústraní alebo na okraji spoločnosti. Pôsobili v oblastiach, v ktorých boli ľuďom dennodenne nablízku, či už ako bylinkárky alebo pôrodné baby. Pribudol k nim však aspekt zlomyseľnosti, a túžba ublížiť ľuďom na najcitlivejších miestach.

Zlé čarodejnice trávili ľudí aj dobytok, zabíjali novorodencov, ničili úrodu. Proti obrazu mladej a plodnej ženy stál obraz zlej a zatrpknutej stareny. Staroba, neplodnosť a závisť sa stali prototypom charakterových vlastností novovekej čarodejnice. Takýmto spôsobom sa idea diabolskej pomocníčky dostala aj medzi bežných ľudí a priamo zasahovala do ich životov. Stala sa pôvodcom zla, ktoré si ľudia nevedeli vysvetliť a dôkazom, že diabol existuje.